ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krmann sa vo Vittenberku zdržuje: — v tom čase František Rákóczy II. tu doma zbroje sa chytí cieľom zamedzenia krívd. Evanjelici nazpät obdržia svoje chrámy. Krmann sa do vlasti svojej navráti — a žilinským kňazom, potom biskupom sa stane.

Kto by bol v stave pocity človeka na úteku postaveného náležite opísať. A zvlášť, jestli je tento vyhnanec evanjelickým kňazom, jehož jediným hriechom je to, že sa drží Evanjelium Božieho a pred červeným pláštom arcibiskupa Kolloniča neskloní hlavy!

Tu nepripomíname si duševní bôl, hmotnú ztratu a opustenosť rodiny vyhnanca kňaza; dosť, keď vieme, že sa Krmann bez vlasti musí potulovať v cudzích krajinách a blaženejších spoluveriacich svojich o priateľstvo a pomoc prosiť.

Na hlavnom dejišti pôsobenia Lutherovho vo Vittenberku obnovili sa v duši jeho boje velikého reformátora, a tak cítil, že aj jeho duša sa zaoceľuje a hotová je k novým bojom. Počal sa literárnymi prácami zaoberať.

Oboznámil sa s výtečnejšími učenci Nemecka a pri zlepšení sa svojho položenia začal sa priateliť s tou myšlienkou, že sa viac do vlasti svojej nenavráti. V týchto rokoch jeho vyhnanstva ani to mu ešte nevedelo radosť spôsobiť, že nekdajší veriaci jeho odohnali natisnutého jim katolíckeho kňaza; lebo vedel, že to všetko len zveličovať bude jich utrpenie a rozmnožovať počet bezmenných mučedlníkov. A v skutku grof Erdődy so troma stotinami vojska koníkov prinútil ich k tomu, aby oddali chrám svoj katolíckemu kňazovi.

Takýto bol osud evanjelikov v Uhorsku. Násilie a svevoľa chcely ich vydávaním nových a nových nariadení konečne vyhubiť. Roku 1701 vydané nariadenie to nakladalo, že od Turka zpät vydobité všetky cirkevné statky, práva, obzvlášte ale desiatky prinavrátené byť majú a že katolíckym biskupom desiatky aj evanjelici platiť povinní sú. Bod ôsmy nariadenia nakladal, aby každý zemský pán na skutku sriadil katolícku cirkev a všetkým potrebným zaopatril. Prevedenie bolo biskupom sverené. Konečne sa nariadilo, že evanjelici len v tých čiastkach krajiny môžu mať svobodný výkon náboženstva, ktoré roku 1681 už majetkom kráľovským boly; naproti tomu v čiastkach od Turka zpät vydobitých, len katolíci môžu mať svobodné vykonávanie náboženstva. Poneváč však evanjelická svoboda na mnohých miestach v zákon pripomenutých len preto povolená bola, lebo takové hraničnými miestami boly — teraz ale takými byť prestaly, tedy tam ani netreba akatolíkov náboženstvo trpeť. Ohľadom prestupov vypovedano, že tých, ktorí už raz do cirkve katolíckej vstúpili a potom zase evanjelikmi sa stali, tak treba pokutovať, ako rušiteľov prísahy atď.

Šťastie, že náboženský fanatismus ztratil jasnosť zraku a v zaslepenosti svojej pobúril sväté city vlastenectva ešte aj v katolíkoch.

Nielen evanjelické náboženstvo stonalo pod ťažkým utisnutím tyranstva; aj politická svoboda Uhorska nohami bola šľapaná. Nielen evanjelickí kňazi boli z fár vyháňaní, ale aj najvýtečnejších uhorských zemepánov pozbavili jich statkov, jestli sa oproti viedeňskej vláde slovo pozdvihnúť opovážili. Nielen v evanjelických chrámoch a školách zahniezdili sa slepé nástroje katolíckeho kňazstva, ale aj zo stolíc hlavných ústavných úradníkov vytisnutí boli všetci tí, v ktorých ešte žilo národné povedomie a mužský samocit.

Položenie stalo sa nesnesiteľným. Ľud krajiny sa búril. Vypuklo z neho rozhoršenie, ktoré nadarmo chcel v sebe udusiť: vodcu hľadal, ktorý by ho z hrozného položenia vysvobodil. Takto vystúpil Fraňo Rákóczy II., jehož meno za čas symbolom sa stalo svobody vlasti uhorskej a cirkve evanjelickej a pod jehož zástavy pospiechali všetci tí, ktorí následkom nezaslúženého prenasledovania v cúdzine jedli horký chlieb vyhnanstva. Medzi týmito nachodíme aj Daniela Krmanna, ktorý sa po svojom skoro šesť rokov trvajúcom zdržovaní v cudzine do vlasti zpät prinavrátil.

Zástavy Fraňa Rákóczyho II. hrdo vialy na vrcholoch zámkov romantického hornieho kraja. Za Boha, vlasť a svobodu bojujúci spojenci nemohli byť nepriateľmi náboženskej svobody. Hneď za prvom svojom organisačnom shromaždení 12. septembra v Széchényu slavnostne osvedčili: „že ev. a ref. vyznania veriacim poistený bude svobodný výkon jich náboženstva v krajine na základe zákonov z rokov 1608 a 1647 a dľa obsahu kráľovského listu z r. 1659. Ba poneváč si niektorí mocou zákonných článkov šopronských (1681) pod právom zemepanským panstvo nad svobodou svedomia privlastňovali: aby sa toto na budúce vonkoncom a pod žiadnou zámienkou diať nemohlo, — pod artikulárnou pokutou z r. 1647, proti ktorému koľvek proti náboženstvu sa previnivšiemu uzavrelo sa: odkiaľ nasleduje, že mocou týchže zákonov, jestli kto i na potom bársktorému z prijatých troch náboženstvi priznávať by sa chcel, buď jednomukaždému na vôlu dané, ktoréby sa mu koľvek ľúbilo, toho sa svobodne môcť pridržiavať; a v tom od nikoho mýleným byť nesmie.“ (13. artik.)

Vypovedalo sa i to, že oproti tejto náboženskej svobode katolíckym kňazstvom podané a budúce podať sa majúce protesty neplatné budú, ba že katolícke svetské stavy, stavy evanjelické v jich zákonných požiadavkách a právach obraňovať, v smysle listu spojencov povinné sú. (art. 15.)

K prinavráteniu bezprávne odobraných chrámov vyslanstvá sa vymenovali. Do prešporskej a nitrianskej stolice: Štefan Novota, katolík, Štefan Szíjgyártó, ev. ref. a Mikuláš Gosztonyi, ev. luth. náboženstva. Do trenčianskej a turčianskej stolice: Jozef Huszár, katolík, Ján Sipos, ev. ref. a Fraňo Bohuš, ev. aug. vyznania. Títo dľa svojich úprav nechali v rukách evanjelikov bývalé cirkve Krmannove: Turolúku, Myjavu, Bukovec. Tak tiež do rúk evanjelikov prišly zase (22. nov. 1705) väčší chrám žilinský, fara a škola so všetkými príslušnostiami,^[20] na čo slavná žilinská cirkev z vyhnanstva domov sa prinavrátivšieho Daniela Krmanna s veľkým oduševnením za farára si vyvolila.

Velikého významu udalosť bola to tak pre Žilinu, ako aj pre samého nového farára. Nová nádej, nová oduševnenosť povzbudzovala ich, aby krivdy minulosti pod čím najkratším časom napravili.

Potreba organizácie zaujala celú evanjelickú cirkev a poneváč od dávnych čias cirkve v úplnom zmätku so nachádzali, lebo vlastne prestalo u nich všetko spojenie vierovyznanskej vrchnosti, lebo ani biskupov, ani sorganizovaných seniorátov nebolo: svetskí evanjelickí páni predovšetkým tomuto snažili sa odpomôcť. Seniorálne konventy spočítali z časov prenasledovania pozostalé cirkve evanjelické ako aj kráľ. komissármi vrátené chrámy a školy a starali sa o zaopatrenie jich dobrými kňazmi a učiteľmi.

Poneváč na vykynoženie evanjelikov sa odhodlavšiemu Kolloničovi, arcibiskupovi v skutku podarilo sa superintendentov evanjelických vyhnať z krajiny, aby od arcipastierov olúpené stádo tým snadnejšie mohol vohnať a prinútiť do ovčinca „samospasiteľnej katolíckej cirkve“; poneváč vlastne len ctihodný Jakub Zábler bol jediný biskup evanjelický v tejto vlasti, u prostred mnohých úloh nebola poslednou úlohou tá, aby sa noví biskupi čím skôr v príslušnom počte vyvolili. Za základ prijali uzavretia žilinskej (1610) a spišsko-podhradskej (1614) synody. Tak vyvolili na Cerove Štefana Pilárika, štiavnického kňaza pre baňské mestá a blízko ležiace stolice, — Ondreja Bodó, štítnického kňaza r. 1704 pre Gemer, Malýhont, Tornu, Boršod a hevešské stolice, — Daniela Krmanna pre cirkve prešporské, nitranské, trenčianske a liptovské.

Proti voľbe avšak viacerí z kňazov preto, lebo sa ona prostredkovaním a vlivom svetských pánov previedla, protestovali. Prešporok ako svobodné kráľ. mesto, aj pozdejšie ešte protestovalo proti svojej právomoci biskupskej. Ale Krmann vzdor tomu zaujal svoj úrad biskupský, do nehož ho Štefan Pilárik, biskupský kollega jeho uviedol r. 1705.