ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prostredníctvo pruského kráľa je marné. Duševné muky. — Nápad jezuitov; — jich chvastanie. Poviedka o prestúpení. — Ozdobný náhrobný kameň. — Krmannov vlastný nápis hrobový. Zakončenie.

Kým následkom tohto ukrutného súdneho výroku nešťastné obyvateľstvo myjavské na Vrbovom a v Nitre palicované bolo,^[39] dotedy jeho uväznený kňaz v žalári úpel.

Krmann vo svojej mukyplnej samote rozpomenul sa na svoju trápeniaplnú minulosť, na svojich priateľov a najmohutnejších patronov. — Medzi poslednými bol aj Bedrich Vilém pruský kráľ, k nemuž sa priatelia jeho o prostredkovanie utiekali. A tento v skutku aj učinil tolko, že 29. apríla r. 1732 písal svojmu viedeňskému poslancovi, Brandtovi, aby sa zaujal za nešťastného evanjelického biskupa; ale písal zrovna aj cisárovi, prosiac ho, aby Krmanna na svobodu prepustil a Myjavcom náboženskú svobodu povolil. V tomto liste pruský kráľ zreteľne osvedčil, že proti týmto dokázanú milosť za jemu samému preukázanú službu bude považovať a pri zavdavších sa pádoch podobnú službu mu preukázať sľubuje.^[40]

Zakročenie kráľovské bez výsledku zostalo. Päť dlhých rokov ubehlo bez toho, žeby vo väzení úpejúci biskup znak života bol o sebe dal! Čím urobilo tých päť rokov 72-ročného muža, možno si predstaviť. Telom i dušou zlomený, koľkoráz povzdychnul k spravedlivému Bohu, aby učinil konec nevyslovnému súženiu jeho. Koľkoráz modlil sa o jedinného vysvoboditeľa, smrť, aby nebol prinútený urážlive vtieravých jezuitov počúvať! Od všetkých bol opustený. Počal už aj o Božom milosrdenstve pochybovať.

U prostred ťažkého zmietania duše svojej iskra nádeje zablisla sa pred ním, pero a papier si prosil od strážcov svojich, aby pokorný prosbopis napísať mohol pred cisára, o ktorom by nikdy nebol uveril, že by mohol mať známosť o jeho odsúdení. V prosbopise svojom srdcedojímave prosí, aby chatrnú čiastku zbývajúceho mu života v tichosti a na modlitbách k nebesiam za Jeho Jasnosť odosielaných na svobode ztráviť mohol.^[41]

Všetko na darmo. Nebol vyslyšaný! Ani len údov jeho rodiny nepripustili k nemu.^[42] Ale jezuitov áno.

V ostatných dňoch sa jezuite k tomu spojili, aby dušu jeho docela zlomili a spolu aj jeho dobré meno pohanili pred spoluveriacimi jeho. To chceli podujať, čo možným nebolo: že Krmanna, najoduševnejšieho vierohrdinu protestantismu a najneohroženejšieho biskupa, s jeho prez celý život s bezpárnou horlivosťou hlásaným náboženským presvedčením do protimluvy privedú a cestou „smrti“ do samospasiteľnej katolíckej cirkve obrátia! To chceli podujať, aby špatné násilie učinili na jednom žijúcom mrtvom, na starom človeku, ktorý ale soberúc umu a srdca svojho poslednú klesajúcu silu nápadníkov všetky úskoky energične odrazil.

Keď už po nevyslovnom mučení duševnom aj telesnú silu svoju utratil, keď posledný svoj boj so smrťou bojoval, keďby najväčšiu potrebu na odpočinok bol mal, aby sa u prostred posilňujúcej nábožnej modlitby so svojimi a svetom bol mohol rozlúčiť, vtedy, 17. septembra 1740 roku dvaja jezuite, Jozef Weiszmeyer a jeho spoločník bezočive k nemu sa votreli, tam plačúcu manželku jeho z väzenia vyhodiac, sebou nevládnucemu umierajúcemu, lepšie rečeno už zomrelému^[43] posvätnú oblátku do úst násilne vtisli, aby urbi et orbi hlásať mohli: hľa, veliký lutheránsky biskup v poslednú hodinu života svojho sa obrátil a učenie katolíckej cirkve za pravdivé uznal!

Ztreštenosť jezuitská mnohú nepravosť spáchala na svete; ale tejto podobných len málo bola v stave história zaznačiť.

Aby poviedke obrátenia sa hodnovernosť zýskali, z väzenia vynesenému mŕtvemu slavnostný skvelý pohrab vystrojili dľa obradov cirkve rímsko-katolíckej a mŕtvolu, ako svoju vlastnú v hlavnom katolíckom chráme u sv. Martina v Prešporku pohrobili, ozdobný náhrobný kameň mu postavili na väčnú pamiatku spáchaného neslýchaného zločinu.

Že pater Weiszmeyer a spoločník jeho velikú zásluhu si z prípadu tohoto chcel vydobiť, svedčí tá okolnosť, že 2. oktobra v Prešporku v chráme jezuitov vychvalujúcu reč držal na pamiatku Krmannovú na základe Syracha 25, 22.; k predstavenému rádu jeho ale taká chvályplná zpráva šla, ktorá popri iných s verejnými faktami sa nesrovnávajúcich lžách na sebe nosí aj pečať napravdivého obrácenia sa Krmannovho.^[44]

Smutná skutočnosť je to a historický fakt, že Krmann ani vo väzení nemal pokoja. Od namietania svojich nepriateľov osvobodený ani umrieť nemohol. U prostred jakých smutných okolností sa narodil, u prostred takých tragických okolností aj zomrel. Už v živote matky ho prenasledovali pre vieru jeho rodičov a ani len odpočinutia v zemi mu nedopriali podľa jeho presvedčenia! Jaký život a jaká smrť!

Ako čoby vopred bol vedel, že vo väzení zomre, svoj náhrobný nápis vopred si napísal a v sprievode listu ho jednomu zo svojich priateľov, zásluhplnému prot. spisovateľovi Matejovi Bélovi doposlal. Tento náhrobný nápis už aj len preto sdeľujeme v celom znení jeho, lebo on je najkratším, ale aj najvernejším opisom Krmannovho života:

(Kto prez celý svoj život smrti bol obetovaný, Daniel Krmann složil truchlé riadky tieto. V jeho mene bol los jeho označený. Podivný súd Boží sa na ňom uskutočnil — ktorý v Kristu voždy len dobrého, zlého nikdy príčinou nebol. Na Turolúke, v Žiline, na Myjave sväté slovo Božie zvestoval. Tých losov účastným bol, ktorí úprimne vyznávajú pravdu Kristovú a slová kríža. Jeho otec, starý otec i on sám trikráť boli vyhnanci, i tam každý z nich žehnajúc chválil Krista. Vo vyhnanstve sa narodil, vo vyhnanstve i zomrel, koniec žitia jeho rovný bol počiatku jeho. Tu z vyhnanstva vzal Kristus k sebe dušu jeho, v tú vlasť opravdovú, v sväté kráľovstvo Božie. Schránku telo jeho svoju z milosti Ježišovej opät si oblečie a až na veky zrieť bude nebies Pána. Ó je blažené vyhnanstvo toto, z nehož sa dvere do neba otvárajú, kde odpočinok svätý večného pokoja prebýva.)

Či mi načim ešte viac vyprávať, aby obraz bol úplným? Či mám hľadať barvy, ktoré by v hore uvedenom líčení životopis živšími urobily? Tak myslím, nenačim mi toho.

Keď ctený čitateľ jedným pohľadom nazpät do konca premeria tú dobu, ktorá od narodenia sa Krmannovho a kolísky jeho až po rakev udavšie sa prípadnosti cirkevné v sebe obsahuje; jestli sa rozpamätá na to neslýchané prenasledovanie, ktorým otcovia naši pre svoje náboženské presvedčenie behom viac stoliet vystavení bývali; keď cele pokojne zkúma príčiny tej netolerantnosti a zaslepenej horlivosti, ktorou kňazstvo katolícke Krmanna až do jeho posledného dychu prenasledovalo; vtedy sa bezpochyby zkormucujúci ale aj pozdvihujúci cit zmocní duše jeho. Zkormucujúci na toľko, že sa v lone cirkve lásku hlásajúcej takéto strašné veci diať mohly; pozdvihujúci na toľko, že vďaka duchu osvieteného kresťanstva, dnes by sa ony už diať nemohly.

Pravda, že smer katolíctva, ktorý k dosaženiu božského spasenia ešte aj dnes výlučné právo si nárokuje, ešte voždy je hotový k násilnému obracaniu.

Pravda, že potomci Bársonyov a Kolloničov, ktorí nové o rovnosti a vzájomnosti práv jich kresťanských spolubližných znejúce nové učenia a zákony ani tu na zemi, ani tam na nebi k platnosti priviesť dať nechcú — ešte vždy sú hotoví nazpät doviesť prenasledovania minulých století.

Ale uznať musíme, že za základ prenasledovania slúžiace staré predsudky a predpojatia pod účinkom všeobecnej vzdelanosti a pravého kresťanského ducha podstatne sa zmenily. Človečenstvo, ač pomaly, ale istotne napreduje k tomu čistejšiemu a ľudskejšiemu smýšľaniu, ktoré výraz svoj v protestantisme má.

Tá náboženská nesnášanlivosť, ktorá Krmanna z jeho fary surovými vojakmi tak často vyhnala; tá nesmieriteľná nenávisť, ktorá ho do čachtického a prešporského zámockého väzenia zavliekla; tá náboženská ztreštenosť, ktorá rojčivého jezuitu pyšným urobila na to, že do úst umierajúceho „kacíra“ posvätnú oblátku vložiť mohol: dnes chvalabohu, už neslúžia za dôkazy pravovernosti.

Proti takýmto výjavom zbúrila by sa celá obecná mienka kresťanská, — zbúril by sa šľachetnejší pocit srdca, ktorý sa od každej bohaprázdnosti samovoľne odvracia. Ale nad všetko toto živšie zoprel by sa On sám, božský majster učenia lásky, v jehož mene — nehodní sluhovia — všetko toto páchať sa opovážili.

Veriť musíme, že pravý duch kresťanstva opanuje aj služobníkov cirkve. Úfať chceme, že rozdielné pochopovanie právd kresťanských nebude sa za smrteľný hriech považovať. A znať máme, že hľadanie pravdy, nikdy nemôže uraziť Boha pravdy!

Svoboda presvedčenia, pokrok vedy a humanismus rozširujúca kresťanská láska mocnejšia je od hraníc inkvisítorov.

Bojovníci protestantismu, ktorí na také vzory hor pozerať môžu, jakým bol Daniel Krmann, nemôžu do zúfalstva upadnúť ohľadom zdaru víťazstva, lebo stoja na zaistenej pôde Kristovej vedy a lásky a že v duši svojej nosia ten talisman, ktorý u prostred skalísk kráčajúcemu protestantismu neprestajne privolávajú: napred!