ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cirkevnú historiu píše pod názvom: „Hunngaria evangelica“; ktorá ale v rukopise ostane. Rozdelenie knihy, krátky obsah a jej charakteristika.

Medzitým najvzácnejšie ovocie Krmannovej literárnej činnosti nad všetku pochybnosť je jeho dielo historie literatúry, ktoré sa v rukopise pod týmto názvom zachovalo „Hungaria Evangelica, sive Historia Evangelica Jesu Christi in Hungaria et Provinciis ejus.“

Poneváč dielo toto tlačou vyjsť nemohlo a poneváč je následkom toho pred velikým obecenstvom neznáme: za potrebné držíme o ňom obšírnejšie prehovoriť.

Dľa obsahu siaha dielo toto počnúc od apoštolov vzhľadom na našu cirkev až po uzavrenie smluvy viedenského pokoja, poťažne až po žilinskú synodu. Tu zahrnutý materiál historický na dve hlavné čiastky rozdelený podáva. Prvá čiastka obsahuje v sebe historiu hlásania Evanjelium medzi pohany a udržiavanie a pestovanie ho Karolom Veľkým; k vlasti našej sa obrátiac od času kniežaťa Gejzu a Svätého Štefana kráľa počnúc až po husítické vojny.

V druhej čiastke vypráva pôvodca historiu cirkve evanjelickej v Uhorsku počnúc od pohybov Husítov po reformáciu Lutherovu; potom boje zvestovateľov Evanjelia vlasti našej; vznik cirkví a škôl, vznik vierovyznaní a synod jednotlivých krajov a v súvise s nimi aj prenasledovania pod Rudolfom.

Medzi svojimi prameňmi pripomína listiny snemové, uzavretia konventov cirkevných a viac aj takých dát, ktoré sa od zkazy zachránily. A poťahom upotrebenia všetkých týchto poznamenáva pôvodca, že kriticky a svedomite pokračoval.

Vieme, že historickí spisovatelia z toho času málo samostatnosti prejavujú. To vidíme, že sa v úzkom rámci istých vypravujúcich foriem pohybujú a len velice zriedka natrafíme aj na takého spisovateľa, ktorý by sa z pod týchto bol v stave býval vysvobodiť.

Daniel Krmann stál na úrovni vzdelanosti svojho veku. Ohľadom literatúry nasledoval ten spôsob, ktorý vtedy v celom vzdelanom svete nasledovali. Veliké závažie kládli ešte vtedy na staré kroniky a jich dáta bez všetkej kritiky prijímali.

Odtiaľto pochádzajú tie mnohé citácie, ktoré dakedy celé strany zaplňujú. Čitateľ vlastne len to vidí, čo všetko pôvodca počítal a ako to vie ku svojim cieľom vynaložiť. Spisovatelia svetovej historie počínali od Mojžišovho stvorenia sveta. Spisovatelia historie cirkevnej na počiatok život Kristov kládli; čo samo v sebe ani nebolo nemiestnym pokračovaním. Len to sa jim mohlo zazlievať, že aj to s obavou robili.

Takto pokračoval aj Daniel Krmann, natoľko práve, že on už na názvu svojej knihy označil, čo je cieľom jeho: to jest „opísanie historie Evanjelium Kristovho v Uhorsku.“ A toto je vec velikého významu, lebo to vyznamenáva, že on nie na to kladie hlavné závažie, čo urobili jednotliví arcipastieri a kniežatá v záujme cirkve kresťanskej, ale na to, ako sa rozšírilo Evanjelium Kristovo vo vlasti našej, kto boli tohože apoštolovia a nepriatelia, medzi akými okolnosťami získalo duše medzi pohany, — a obzvlášte medzi uhorskými pohany. Jeho hlavnou ideou je Evanjelium, ako večný základ kresťanstva. Činy, city a snahy ľudské len na toľko ho zaujímajú, nakoľko tieže rozširovanie Evanjeliuma napomáhaly alebo prekážaly; nakoľko ideu kresťanstva v jeho čistote udržať a duchovným pokladom celého sveta urobiť, alebo za prostriedok a nástroj jich osobných záujmov upotrebiť sa vynasnažovali.

Túto okolnosť, ako Krmannovho pochopu zvláštnu charakteristiku, nutno nám vyzdvihnúť; už aj len preto, lebo táto určuje aj pohrobenie historie reformácie.

Kto rozširovanie sa Kristovho Evanjelium a jeho význam svetohistorický tak pochopuje, ako Krmann, ten obranu čistoty tohože Evanjelium, tedy obranu večného základu kresťanstva čili reformáciu nemôže za kacírstvo považovať, za nové učenie, alebo za nejakú morovú nákazu, ako to katolícke kňazstvo robilo: ale považuje ho za to, čím je, to jest: za obnovenie ducha Evanjelium a za vysvobodenie potlačeného ducha ľudského.

Prví zvestovatelia jeho prirodzene boli apoštolovia. Pri skutkoch týchto odvoláva sa Krmann na Jozefa Flaviusa, ktorý sa čo historický spisovateľ židovský o Kristu pekne zmienil. Do našej vlasti prišli prví zvestovatelia Evanjelium z Illirie. Že kde ležala vtedy Illiria, to sa Krmann zo spisov starých spisovateľov dôvodiť usiluje. V tejže súsedstve ležiac Pannonia, prirodzeným je, že aj sem došli zvestovatelia Evanjelium.

Keď kresťanstvo, po vandrovaní národov aj v rozpadnutej sa rímskej ríši k vláde došlo, skoro nepočetné cudzie živly a bludy boly do cirkvi vnesené.

V Pannonii zmizly rímski orlovia a jich miesto Kristov kríž zaujal. Krmann zaujímave opisuje prenasledovanie prvotných kresťanov kroz Rimanov. S uznanlivosťou hovorí o pohanských pri nevinnosti prenasledovaných slovo pozdvihnuvších spisovateľov. Ale jednou cestou označuje aj tie biedy a neresti, ktoré sa v lone cirkve objavily, akonáhle rímski biskupi počali nadvládu prevodzovať nad inými biskupi. Rozšírenie sa arianského bludu podobne škodlive pôsobilo na vývin cirkve, ktorý blud — tak hovorí — ako nejaká potopa a nákazlivý mor sa rozšíril temer vo všetkých cirkvách kresťanských.

Od tohoto bludu však nezostalo nedotknuteľným v Pannonii jestvujúce biskupstvo, o ňomž Sulpicius Severus zmienku robí. Toto sa uzavretia nicenskej synody pridržiavalo, preto sa jeho veriaci katolíkmi menujú. Krmann cituje nielen na toto sa vzťahujúce zákony cisárov Gratianusa, Valentinianusa a Theodosiusa, ale aj tie slová historického spisovateľa Ramanusa, ktorými líči pomery Pannonie z toho veku, keď sa uhorské knieža Gejza na kresťanskú vieru obrátil. Z tohto to nasleduje, že vo vlasti našej už vtedy boly sriadené cirkve a riadni slova Božieho kazatelia, ačpráve netají, že následkom vpádu a pustošenia Maďarov mnohé cirkve zpustly, poneváč sa prenasledovaní kňazi prinútení boli ratovať.

Práve následkuje Krmann na neprestajné trvanie kresťanského náboženstva v Pannonii z tej okolnosti, že na hlavnejších synodách voždy pripomínajú sa aj pannonskí biskupi. Keby nebolo bývalo kresťanských cirkví, nebolo by bývalo ani biskupov, o jichž účinkovaní sa tiež uznanlive zmieňuje; obzvlášte o svätom Jeronimovi, ktorého za slovanského pôvodu drží. Tohoto učedlník Orosius už o Hunoch hovorí, ktorých svätý Niketas, biskup Dákov a Pannoncov s inými barbarskými národy spolu na vieru kresťanskú obrátil.

Po Hunoch Slovania zaujali kraje Dunaja a Tisy. Títo pod svojím kráľom Osztrivojom do Thracie prešli a po vyhnatí Hunov mesto (Ostrivoj) založili na Dunajskom brehu, Slavigrad v Korutanoch, ktoré Nemci pozdejšie Windisch-Grätzom nazvali. Zaujímavé je, ako Krmann o rozvetvení sa Slovanov vypravuje. Pod kráľom Selimirom — píše — tohoto bratia Čecho, Lecho a Ruso kollonie (osady) založili. Z týchto staly sa Česká, Poľská, Ruská krajina. U prostred týchto bolo kresťanstvo už okolo 628. roku rozšíreno.

Medzitým Huni zo Scythie sosilnení pod menom Maďarov do Dacie vtrhli a pod Álmošom, poťažne pod vodcovstvom syna jeho Árpáda zaujali väčší diel terajšej krajiny Uhorskej. Jestvujúce cirkve kresťanské zväčša zpustošily. Poznamenáva, že v tomto čase evanjelické učenie mnohými prídavky ľudskými bolo zatemnené. Karol Veľký zbijúc do ríše jeho vtrhlých Maďarov, prinútil ich ku krstu. Pozdejšie v novej vlasti usadivší sa Maďari aj spôsob sriadenia krajiny od Karola Veľkého prevzali, v čom kresťanské náboženstvo veliký zástoj hralo. Medzi slovanskými obyvateľmi južných krajov Bulhari prijali najskôr kresťanské náboženstvo, asíce dľa carihradského réckeho obradu. Tu povstalé trenice aj nemeckých cisárov pozornosť obrátily na výčiny cirkve východnej a oni záujmy západnej cirkve počali podporovať. Tak došli apoštolovia cirkve rímskej do vlasti našej z Nemecka cieľom rozširovania kresťanského náboženstvu, v čom jim aj politické pomery priaznivými boly. Rozšírenie sa kresťanstva, alebo ako Krmann hovorí, Kristovho Evanjelium vo vlasti našej rýchlo šlo. Ešte za času Gejzu vystúpili Pilgrin a Wolfgang biskupi. Svätý Adalbert pokrstil aj svätého Štefana kráľa, ktorý potom kresťanské náboženstvo panujúcim urobil vo vlasti našej. Toto Krmann zväčša dľa Bonfina a Ransanusa vypráva. Z jich diel často cituje. K vôli krátkosti často len počiatok a konec citátu sdeľuje, akoby nútiac čitateľa, aby si aj prameň prečítal, chce-li sa dozvedeť, čo a jako sa stalo. Toto pokračovanie zdá sa nám teraz byť neobyčajným, ale v prvej polovici predošlého stoletia bolo v móde.

Po historii založenia jednotlivých biskupství rozpráva i o obsiahnutí koruny, ale tu po citovaní rozpravy Bonfina poznamenáva, že toto Peter Revay ináče prednáša. Že jako, to nehovorí, ale odkazuje čitateľa na to, aby si to v diele patričného pôvodcu prečítal. Podobne pokračuje aj pri tom bode, ktorý stanovisko kresťanské sv. Štefana kráľa vyzdvihuje. Tak sa zdá, že pre krátkosť času, alebo v nádeji pozdejšieho dodatku len jednoducho označuje tie odseky, v ktorých napomenutie velikého kráľa k jeho synovi je obsažené a v ktorých je podstata kresťanského náboženstva pekne a jasne opísaná.

Krmann poukazuje k tomu, že svätý štefan kráľ nenasledoval rímske, už v tom čase skazené náboženstvo, ale v Evanjeliume apoštolov obsažené opravdové kresťanské náboženstvo, — a to doporúčal pozornosti a podpore svojho syna. Toto rozšíril po celej Uhorskej krajine. Kresťanstvo svätého Štefana záležalo z dvoch čiastok: z viery a pobožnosti. Ku učeniu o ospravedlnení z viery žiadal aj dobré skutky; ale tým neprivlastňoval osobitnú zásluhu. Hlavou cirkve nenie Peter a jeho nástupcovia, ale sám Kristus. Pápeži a biskupi sú pastieri a strážcovia duší, ale nie jich páni; — práve preto nemôžu udelovať hodnosti, ani odpustenie hriechov. Zaujímave pojednáva tu Krmann cirkevné učenie toho času ukazujúc, že sa kresťanské učenie svätého Štefana srovnáva s učením evanjelikov a veľmi sa líši od toho, ktoré pod menom rímskeho katolicismu Fraňo Foris Otrokocsy pod ochranu vzal. Tvrdenia Otrokocsyho šikovne podvracia a vykáže, že Peter apoštol nikdy nebol Kristovým námestníkom na zemi. Vykáže, že sa do lona západnej cirkve kresťanskej mnoho takých bludov vnieslo, jakých vo východnej cirkve nebolo; slovom: čistotu uhorského kresťanstva voči rímskemu s velikou horlivosťou a s prospechom dokazuje.

Po smrti Štefana kráľa mnohý zmätok povstal v krajine, čo aj ohľadom na kresťanstvo neprajne účinkovalo. Po poslednom vzplanutí a uhasení kresťanstva svätý Ladislav organizoval zase kresťanskú cirkev vo vlasti našej. Synodu držal v Sabolči, na ktorej sa mnohé pamätné uzavretia doniesly. Nielen tá okolnosť, že vtedy ešte ženatý kňazi boli vo vlasti našej, ale aj to sa vyzdvihuje, že uhorskí kráľovia neodvislými hlavami cirkve boli; — čo pozdejšie pápeži rímski oddišputovali. Aj kráľ Koloman si ešte zadržal autoritu a ohľadom cirkevného riadu a kázne užitočné ustanovenia urobil. Ale ipriam zaviedlo sa ustanovenie rimského pápeža a panujúcim stal sa náhľad, že bez jeho potvrdenia žiadne učenie, žiadne ustrojenie platným nenie. „Jus canonicum Romanum“ (kanonické právo rímske) a „Decretalia Pontificum Romanorum“ (ustanovenia pápežov rímskych) staly sa panujúcimi. A týmto sa započala záhuba kresťanskej cirkve v Uhrách. Gratianus monachus a Petrus Lombardus a nie Písmo sväté stali sa autoritami vo veciach cirkevných, o ktorých sa Krmann dosť obšírne zmieňuje.

Vtedy vystúpil vo Francúzsku Peter Wald; napadnul rímskeho pápeža a mníchov; nazpät chcel vydobiť auktoritu Písmu svätému. Učenie jeho prišlo až do Pannonie za času kráľa Ondreja III.; ale potom za času kráľa Ludvika Veľkého biskupom bosenským vykoreneno bolo.

Pod zmätkami po poslednom kráľovi z Árpadovského domu učenie a mravy kresťanské zase klesly. Kňazi boli neučení a zkazení, ľud zbiednelý. Rímsky pápež sa zamiešal do politiky; použil vliv kňazov a cirkevnou kliatbou svojou v strachu udržiaval celú krajinu. Pod Žigmundom vypukla husítická vojna, od ktorej počíta Krmann druhú čiastku historie cirkve kresťanskej v Uhrách.

Hlásanie Evanjelia kroz nasledovníkov Husových vo vlasti našej je udalosť velikého významu. Krmann po oboznámení s reformátormi pred Husom a pohybmi nimi zapríčinenými vypravuje ako bolo učenie Husovo po čas cisára Žigmunda kroz Čechov do Uhorska donesené. Boje Žišku a Prokopa a uzavretia baselskej synody mohutný vliv maly na jeho rozšírenie. Po preložení biblie do českého jazyka sa mnoho výtečných mužov od cirkve rímskej odtrhlo. Vo vlasti našej Jiskra a jeho spoločníci mnoho hradov nastavali, mestá a obce zaujali; husítické náboženstvo — a prijímanie večere Pána pod obojím spôsobom rozširovali, tak udajne ešte aj Vladislav I. prijímal svätú večeru Pána. Vyzdvihuje, že Vladislav síce prísne nariadenia vydal oproti Husítom, ale faktične jim neubližoval. Bitka pri Varne bola prajná Husítom. Pápež silný nátisk užíval na kráľov uhorských a českých, aby prenasledovali Husítov. O Matiašovi Hunyadym stojí poznamenané, že ich najprv prenasledoval, potom pozdejšie ich trpel.

Už bezprostredným nástupcom Matiašovým viaceraké písomné vierovyznanie podali Českí bratia. Menovite jedno kratšie r. 1504 (Confessio) a jedno obšírnejšie r. 1507; jedno kráľovi Ludvikovi r. 1523; jedno Jurajovi Brandenburskému r. 1532 a jedno 14. nov. 1538 Ferdinandovi I. O potvrdení však týchto konfessií Krmann mlčí.

Nepochybne diela tohoto jednou najzaujímavejšou čiastkou je opis zkazenosti rímskej cirkve pred reformáciou. Krmann menuje tých hlavných kňazov katolíckych, ktorí o zhube cirkve písali; vykazuje medzičasné ľudské prídavky k cirkevnému učeniu a obradom. Prejdúc k vlastenským pomerom, poukazuje na súčasné uzavretia synod, ktoré najvernejšie odzrkadlujú pomery cirkevné. Cituje Laurenca Cserép belehradského a Antoniusa nitranského biskupa prejavy o zkazenosti kňazstva a cirkve; a na konci aj Dóžovskú sedliacku vojnu poburujúcemu dielu Tomáša Bakáča ostrihomského arcibiskupa pripisuje.

Rozprava o vzniku a rozšíreniu Lutherovej reformácie pôsobí stredobod Krmannovho diela. Počnúc od opisu dvoru pápeža Lva X. a predávania odpustkových lístkov za peniaze, po vyrozprávaní historie Lutherovej hovorí o uhorskej neformácii. Vypočíta jej podporovateľov a rozširovateľov medzi svetskými pánmi a cirkevnými učiteľmi. Líči snahy kráľa a katolíckeho kňazstva oproti lutheránom; na pálenie ľudí a kníh sa vzťahujúce nariadenia tak pred ako aj po porážke moháčskej. Rozpráva historiu prvých mučedlníkov v Ľubetovej a prípad Mateja Dévai Biróva s Fáberom. Po spočítaní evanjelických s Nemeckom v spojení súcich učiteľov a svetských rozpovedá budínske pomery a tamže blahosklonnosť kráľovnej Marie naproti nasledovníkom Evanjelia. V spojení s vypravovaním o prestupoch miest a zakladaní nových cirkví rozpovedá protipôsobenie kat. kleru (kňazstva).

Zpomína aj reformáciu sedmohradskú. Sasi nepochybne najskôr pocítili blahodarný účinok náboženských pohybov Nemecka; a pod vlivom tohoto nové cirkve povstaly, na jejichž čele, najviac vo Vittenberku sa vyučivší oduševnení evanj. kňazi pôsobili. S množením sa cirkví potrebným sa stalo jich ustrojenie. Tak sa započaly prvé ustrojujúce a vierovyznanie hotujúce konventy, takrečeno synody. 1545. r. v Meddeši, 1552. a 1557. r. v Sibíne. V užšom smysle vzatom Uhorsku zadržala sa Erdődska synoda 1549, tornanská 1549 a 1550, beregsáska, óvárska atď.

S ustrojením cirkví parallelne bolo treba organisovať aj školské záležitosti, o čom ale v Krmannovej knižke málo najdeme. Tým väčšou pilnosťou sbieral pri Evanjelium sa oduševňujúcich svetských veľmožov, asíce tak so strany augšpurského, ako aj so strany helvetského vyznania. V osnove ľúbil užívať na nich sa vzťahujúce veršíky, lebo naproti mužom s literatúrou sa zaoberajúcim s velikým súcitom sa choval.

Keď dokázal, aký pokrok urobilo Evanjelium vo vlasti tejto, spolu rozpovedal i pokračovanie pápeža a vyššieho kat. kňazstva oproti šíreniu sa Evanjelia. Napravenie mravov kňazstva a pozdvíženie úrovne duchovnej vzdelanosti bolo heslom. Toto nasledovalo povýšenie dôchodkov a platov — na základe uzavretí a zákonov snemových.

V druhej periode hovorí sa o tých prekážkach evanjelického náboženstva, ktoré pohyb sakramentárov spôsobil. Ako v cudzozemsku anabaptisté, zvingliani a kalvinisté na čiastky roztrhali evanjelickú cirkev, tak sa to stalo aj v našej vlasti. Krmann, ktorý sa verne a silne pridržiaval učenia ev. aug. vyzn. cirkve, velice obšírne hovorí o tomto pohybe. Určite zatracuje tých, ktorí sa od nasledovania „pravého Evanjelium“ odvrátili a medzi veriacimi odtrhnutie sa zapríčinili. Do konca sprevádza z tohoto povstalé spory a osobytné konfessie. Poukazuje na ustanovenia zákonodarného sboru, jichž cieľom je vykynoženie sakrametárov a anabaptistov. Matej Lauterwald a Fraňo Stankarus pripomínajú sa tu aj so svojimi záležitosťami, potom prechodí na život Fraňa Davida a s týmto na historiu unitárov. Velikú váhu kladúc na mienku witenberských teologov, týchže listy v celom jich znení sdeľuje. Sedmohradské trinitárske dišputy, dejstvovanie Davida, Blandrata a Jána Zsigmonda obšírne je opísané, ako aj čepregské kollegium. Kašpar Pilcz a Sebastian Lamius ako crypto-kalvíni (tajní kalvíni) sa predstavujú, vôbec, sú pohyby náboženské horných krajov velice zajímáve podané.

V tretej periode sa o prekážkach so strany pápežov nakopených rozpráva. Po krátkom vyprávaní toho, že jaký priaznivý smer vývinu vzalo Evanjelium v Poľskej, v Sedmohradsku, Čechách a na Morave a konečne v krajinách rakúskych, prechodí na líčenie snáh kňazstva uhorského. Kňazstvo nie menej chcelo previesť, ako to, že aby sa proti lutheránom donesené zákony kráľom exekvovaly. Započalo tedy sriadené búrenie a prenasledovanie. V Jagri Anton Verančič biskup, v Nitre a Trenčíne Pavel Bornemisza biskup začal zlorečené dielo, ktoré však z príčiny trpelivého smýšľania cisára Maximiliana volajaký veľký výsledok nemalo. Verejné krajinské prenasledovanie maličké čiastočné obecné a stoličné prenasledovanie predchádzalo. Napadnutia trnavskej r. 1579 držanej synody a Beregszásziho ohradzovanie sa proti nim a apologia jeho, boje literárne, obsah týchže zvláštne zaujímavú čiastku tvoria cirkevnej historie Krmannovej. Nie menej zanímavé je sriadenie horňovidieckvch cirkví evanjelických r. 1595, ako aj bitčanské cirkevné pravidlá z v. 1600, jejichž body sa v celom znení uverejňujú, sdeľujú sa ďalej body pravidiel cirkvi evanjelických a zákony z r. 1590.

Za týmto na násilnícke skutky kat. kňazstva a vlády obracia pozornosť čitateľovu. Po pripomenutí všantročenia 22. článku z r. 1604 prejde k odobraniu košického chrámu vojenskou mocou a k rozpovedaniu chopenia sa zbroje Bocskaya.

Štvrtá a posledná perióda hovorí už o zabezpečení náboženskej svobody evanjelikov skrze zákon. Po sdelení života a zásluh grófa Štefana Illéšházyho, najhlavnejšieho činiteľa viedeňského pokoja, ako aj základín manželkou jeho založených prednáša sa dosť obšírne a živo o účinlivosti palatína Juraja Turzo a o žilinskej synode.

Na koniec nasledujú: „Excerpta ex Tractatu: Ungarischer gewisser und wahrhaftiger Bericht derer Geschichte, so sich von Anno 1658 bis Anno 1674 mit Martino Nováky und seine beiden Kirchengemeinden Koos und Unter-Metzenseiffen, in Ungarn zugetragen. Gedruckt 1680.“ (Uhorská istá a opravdová zpráva toho, čo sa od roku 1658 až po rok 1674 Martinovi Nováky a jeho obom cirkvám Kooš a Dolno-Metzenseif v Uhrách prihodilo. Tlač. r. 1680.)

Po niektorých dátach okolo 1000-ročnej zhuby kresťanstva a soznamu miest a mien nasleduje ešte kráľa Karola proti Krmannovi dňa 12. júna r. 1731 vydané nariadenie a Althána, vacovského biskupa protestatia proti miestodržateľskému nariadeniu v prospech evanjelikom vydanému (1731, 23. mája.).

Týmto sa končí celý rukopis, ktorý v celku vzácnym príspevkom slúži k historii cirkve evanjelickej vo vlasti našej uhorskej. Pečlivá ruka, pravdu milujúce a hľadajúce srdce, jasný um charakterizujú dielo toto. Úroveň dnešného dejepisectva považujúc, v mnohom ohľade nedostatečným predstavuje sa nám dielo toto síce, veď súvislosť faktov a vlívanie osôb na ne nie vždy dosť vypukle nám predstavuje; ale pri tom všetkom by bolo literatúry svojho veku hodnou ozdobou byť mohlo, keby sa na svetlo sveta bolo dostalo.

Pravdepodobné je, že sa Krmann k tomuto historickému dielu len po synode ružomberskej bol prichytil. Známo je totiž, že on už na synode nadšenými slovy ozval sa v záležitosti oboznámenia minulosti cirkve a navrhoval, aby „synoda vymenovala tak z duchovného, ako zo svetského stavu po 4 údoch tým cieľom, aby predky evanjelickými písané staré dáta, písané a tlačené pamiatky posbierali a z týchto taký archív utvorený bol, v ktorom by na historiu našej evanjelickej cirkve sa vzťahujúce všetky dáta sosbierané boly.“

Synoda tento návrh — ako sme videli — prijala, ale nasledujúce smutné časy neboly príhodné k tomu, aby sa v návrhu contemplovaný návrh uskutočnil. A čo cirkev nebola v stave urobiť, to vykonal Krmann a ovocie jeho ustávania, je v rukách našich sa nachádzajúca práca.^[33]