ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zlé pomery na Turolúke. Krmann príjme pozvanie na Myjavu, — ač Turolúku ťažko opúšťa. — Násilenstvo grófov Erdődy — násilne odoberú chrám evanjelický. — Ľud sa zoprel. — Krmanna pre poburovanie do čachtického zámku zaprú — odkiaľ do Nemecka utečie.

Na Turolúke následkom líčených udalostí sa cirkevné a spoločenské pomery velice zhoršily.

Tí, ktorí pod nutnosťou moci podpísali odohnatie Krmannovo a odreknutie sa svojho náboženstva, teraz do krivého pomeru prišli nielen ku svojmu prinavrátivšiemu sa kňazovi, ale aj ku svojim spoluobčanom, ktorí nezľaknúc sa vyhrážok, svojej viere vernými ostali.

Dve stránky stály si oproti: tá, ktorá na miesto Krmanna z púhej dôslednosti katolíckeho kňaza si žiadala, — a tá ktorá sa tomu všemožne protivila. Tamtí zaslepenosťou vieru zapredavších ľudí búrila oproti jich kňazovi a v tomto aj od zemepánov podporovaná bola. Na čele jich stál bezrázny rychtár Kubečka, ktorý Krmannovi na každom poli nepríjemnosti robil. Siahal aj do jeho súkromného života a s takými vymysleninami vystupoval, ktoré zavrátenie potrebovaly. Keď Krmann, vyšlý z trpelivosti, tohoto naničhodníka pokáral a na istý čin jeho cieľac lhárom a zlodejom ho nazval, ten rovno k svojmu novému zemepánovi, barónovi Pavlovi Majthényimu na ponos šiel, ktorý potom vo svojom dňa 13. augusta r. 1690 Krmannovi písanom liste prísne pokáral Krmanna a zabránil mu poddaných jeho urážať.

List tento je v takom tóne písaný, aký smutné svetlo vrhá aj na vtehdajšie spoločenské pomery. Zemský pán nadutým urážlivým spôsobom karhá opovrženého lutheránskeho kňaza. Nech sa nemieša, hovorí, do záležitosti jeho poddaných a neodberá česť jich, ktorú jim je nie vstave dať, nech nechá jeho poddaných na pokoji, lebo jestliby ešte i na potom ich urážať sa opovážil, ubezpečuje ho, že ho z fary, ktorú nehodne zaujíma, vyhodí.^[18]

Krmann tento list nedržal za hodný odpovede, lebo poznal špinavý prameň, z ktorého tenže pochádzal. Ale vo svojom pamätníku rozpovie celú udalosť a tvrdí, že Kubečka v skutku zaslúžil názov lhára a zlodeja, lebo Františka Nyáryho oklamal a obec okradnul. Toto je aj vstave dokázať. Čestným ľudom, slovil, neodopiera jim prináležiacu česť; ale nečestným povie pravdu. On je spravcom duší a sudcom zlodejov, preto smelo vystupuje proti tým, ktorí si cirkev neuctia.

Podobnú nepríjemnosť mal Krmann s jedným svojím opilstvu náklonným učiteľom, ktorého bol prinútený z domu odstrániť; — a s mladším bratom Jánom, tichým pomätencom, ktorý v tichej pomätenosti mnohých neslušností sa dopustil a v cirkvi nespokojnosť zapríčinil. Konečne zunoval Krmann tie mnohé omrzlosti a znevolený na konci roku 1690 prijal pozvanie nie menej rozorvanej cirkve myjavskej.

Avšak i táto premena miesta bola osudnou. Myjava bola jednou z najvýznamnejších cirkví; ale z čiastky nešanovlivosť jej zemského panstva, z čiastky bezvládnosť kňazov uvrhly ju do smutného položenia.

V posledných rokoch bola tak nešťastná ohľadom svojich kňazov, že pod jedným rokom trikráť musela kňaza voliť. Jedon jakýsi Sabadkai (Sabbatino) sa tam nadaril a evanjelické obyvateľstvo sa ho i hneď zaujalo, len preto aby sa natisnutého mu Abrahámfiho, františkána zprostilo. Tento použijúc náladu ľudu tým započal svoje účinkovanie, že v sobotu pred svätodušnou slavnosťou všetko dal z kostola povyhadzovať, čo na obrady katolícke upomínalo. Chýr o tom dosť skoro došiel k ušiam katolíckeho kňazstva. Od Pavla Széchenyiho, arcibiskupa kaločského došiel tvrdý výhražný list^[19] k Sabadkaimu, ktorý zľaknúc sa pred mohutným veľkňazom, z úradu poďakoval.

Myjavci vyvolili si v osobe Jána Mayera druhého kňaza, k jehož úvodu Daniel Krmann bol vyslaný v prostred augusta 1690. Nový kňaz však tak netrebnú, ba smiešnu pozdravujúcu reč povedal, že ako cirkevníci, tak aj Krmann na nej sa pohoršili. Následkom toho Mayer, ktorý vlastne ani nebol bohoslovcom, ale lekárom, na skutku zutekal a viac sa ani nenavrátil. Po takýchto anticedentiach vyvolili si Myjavci Krmanna v decembri r. 1690.

Krmann však pozvaniu Myjavanov len po dlhšom prehováraní vyhovel. Na jeho rozhodnutie sa mohutne vlívalo to otvorené tajomstvo, že pán čachtického zámku staroturanského plebána chcel Myjavcom natisnúť a z druhej strany to, že na Turolúke Kubečkovci mu nesmierne nepríjemnosti natropili.

Nepokojilo ho, že jeho starí veriaci ani kňazský plat mu riadne neplatili, kým mu Myjavci aj značné povýšenie platu prisľúbili, jestli u nich úrad farársky prijme.

Keď myjavský vokátor už bol prijal, ešte i vtedy sa úfal, že ho Turolúčania zdržiavať budú, čakal na sľub, že na Kubečkovcov počúvať nebudú a kňazský plat jeho riadnejšie prislúžia. Veriaci sa síce vyhovárali, ale určitý sľub nedali.

Táto chladnosť mu ovšem zle padla, a ihneď porobil prípravy k odchodu. Keď ale veriaci jeho videli, že sa strojí ich opustiť, húfne došli zdržiavať ho. Prosili ho, a keď to nepomohlo, vyhrážali mu; áno v deň jeho presťahovania sa i zbúrili sa. Odvážajúcich ho Myjavčanov napadli, tak že sa Krmann — ktorý na prvom koči už na pred bol šiel — nazpät musel vrátiť a slúbiť, že do nasledujúcej nedele ešte vo fare zostane a až do tedy, kým nového kňaza nedostanú, odbavovať bude služby Božie a na miesto seba hodného kňaza jim odporúči.

Avšak mnohých zo zbúrených ešte ani toto neuspokojilo, takže keď sa Krmann od nich odobrať išiel, i vtedy ešte len na konci svojej reči smel na odchod jeho sa vzťahujúce slová vyreknúť. Boha za svedka volal, že nie on si žiadal túto premenu; ale prinútený bol k nej následkom nevďačnosti a zlosti cirkevníkov svojich, ktorí mu ešte ani len povinný plat nedávali, so Samuelom mohol sa odvolávať na svoje služby, s jakým prospechom zvestoval veriacim slovo Božie, s jakou trpelivosťou znášal ešte aj v posledných dňoch nevďaku. Odvolával sa aj na to, že keď on za svoj vlastný groš kupoval si chleba, mnohých z veriacich svojich otcovsky podporoval a vydržiaval. Pozvanie by pri tom všetkom nebol prijal, keby mu oni k tomu príčinu neboli zavdali. O to prosil konečne svojich veriacich, aby si jeho nástupcu lepšie ctili, ako jeho ctili; on neustane modliť sa so Samuelom a opätovať slova Apoštola Pavla v Skutkoch sv. Apoštolov 20. kap. 22 — 25. veršoch obsažené.

Po čas týchto lúčivých slov viackráť v chráme plač vypuknul. Jednotlivci ho zase zdržiavali, ale veliký húf nemo sa preč poberal a sotva našli sa jeden-dvaja, ktorý by sa mu za dosavádne služby boli poďakovali. Uprostred takýchto okolností vzdialil sa Krmann z Turolúky vo svojom 27. roku 3. septembra.

Jeho objavenie sa na Myjave, vážne, sebavedomé, mužské vystúpenie, dojímavé kázanie a vlohy organisatorské (ustrojujúce) staly sa ihneď predmetom všeobecnej pozornosti. V tábore nepriateľskom škodoradosť obava zamenila. Súsedné katolícke kňazstvo často navštevovalo myjavské zemské panstvo, aby ho na plnenie povinností zemepanských a patronských upozorňovalo. V tomto čase čiastku čachtického panstva grófov Nádašdovcov sa týkajúcu kráľovský zástupca grófovi Krištofovi Antonovi Erdődymu daroval a týmto spôsobom aj Myjava do rúk Erdődyho prešla.

Nový zemský pán sa vďačným chcel preukázať za krásny majetok a Bohu i cisárovi milú vec chcel kroz to vykonať, keď myjavskú evanjelickú cirkev, ktorá od r. 1646 matko-cirkvou bola, na katolícku obráti. To by sa ale len tak bolo stať mohlo, keďby Krmanna odtiaľ bol odstránil, k čomu sa nejaká právna zámienka vyhľadávala. A základ by ľahko bol mohol obdržať v tej kroz Kolloniča v mene kráľovom, ale bez jeho podpisu r. 1691 vydanej Leopoldina explanatii, dľa ktorej evanjelici len v cirkvách artikulárnych smejú mať svobodný výkon náboženstva atď. A poneváč Myjava artikulárnym miestom nebola, gróf Krištof Erdődy r. 1698 krátkou cestou Štefana Bedu a Martina Turnay, čachtického plebána pošle na Myjavu s tou úpravou, aby evanjelický chrám odobrali.

Ľud sa na teraz ani neprotivil, lebo smutné následky odporu na každý deň videl u svojich súsedov, obzvláštne ale pri baňských mestách. Odoberanie kostolov bolo na dennom poriadku; a jestli ľud tu i tam odporoval, vojsko mu dovliekli na krky, a kňaza z fary násilne vyhodili. U prostred vyhrážok žiadaný kostolný kľúč bez odporu s boľastnou resignatiou (s boľastným zrieknutím sa) odovzdáva, i Krmann musí faru opustiť. Turnay a spoločník jeho víťazoslávne otvoria chrám, zaujmú a zmocnia sa ho a hneď aj prvú omšu slúžia v ňom.

Ale kým Myjavci oddane snášajú osud svoj, obyvatelia súsedných dolín shromaždia sa a v povedomí svojho práva a svojej moci, vtrhnú do Myjavy a nevolaných zaujímateľov chrámu jednoducho odoženú. Ale gróf Erdődy nahneval sa na takomto samoprislúžení si spravedlnosti ľudu, a aby svoju zemskopanskú moc prejavil, o niekoľko dni opät Pavla Kertészi a Jána Vincze, podolínskeho kňaza poslal na Myjavu, aby evanjelický chrám opät odobrali. Avšak ľud posmelený zdarom prvého kroku, rázne sa zprotivil; hotový bol aj k odporu so zbrojou, čo vidiac vyslanci zemského pána, za dobré uznali re infecta (po nevybavenej veci) sa vzdialiť.

Pravdepodobné je, že na preháňajúcu zprávu týchto, odhodlal sa arcibískup ostrihomský uhorskú ústavu a protestantismus rovno nenávidiaci Leopold Kollonič, aby sa do tejto veci zamiešal. Myjavcov preto, že ľudom zemského pána na odpor sa postavili, z búrenia obviňoval a jako keby o celú krajinu na rub obrátiť majúcom útoku reč bola, nahovoril kráľa, aby drzých „buričov“ prísne pokutoval. Možno, že kráľ práve tak málo vedel o tejto veci, ako o tej explanatii, ktorú Kollonič v jeho kráľovskom mene vydať sa opovážil. Dosť na tom, že v mene kráľovom došlo jedno nariadenie na Myjavu, dľa nehož sa myjavskí buričia na otázku vziať majú, prísne potrestaní budú a jich kňaz Daniel Krmann ale vyhnaným byť má!

Na základe tohoto udajného kráľovského nariadenia dňa 17. apríla r. 1699 chrám evanjelikom opät násilne odobrali; Daniela Krmanna ale bez všetkého zákonného predvolania v čachtickom zámku do väzenia uvrhli. A kým on v splesnenom žalári čachtického zámku znášal nehodným násilím zapríčinené mu boľasti a len zo slov Písma čerpal potechu, vtedy na Myjavu skvelou pompou odprevádzaný mních ta vtiahol do jeho fary a v chráme násilne odobratom katolícku omšu slúžil. Krmann vo väzení sa za týdne mimo žalárnika s nikým nestýkal, žalárníka však, dobrého Jána Mikšiča väzňová kňazská vľúdnosť a k utrpeniu trpelivosťou vládnuca duševná nálada nakloní si ho, a on cíti sútrpnosť s ním a potrebu čím častejšie s ním sa stýkať. Dozvie sa o príčine jeho uväznenia; vidí že nevinne trpí, — tak sa stavia, ako čoby nedbal, keby väzeň bez jeho vedomia, utiekol z väzenia.

Ale väzeň vedel, že v páde úteku snadne by bol poznaný, znovu by mohol byť lapeným, a väzenie jeho by sa mu len viac ztrpčilo. Nechutne tedy plaší od seba pokúšajúce ho myšlienky. Ale keď dobrosrdečný Mikšič raz aj sedliacke rúcho sebou prinesie, aby sa snadnejšie ratovať mohol, nevie odolať ponúkajúcej sa príležitosti a utečie.

Avšak keď sa zo zámku šťastlive von dostal, nevedel, že teraz už kam a ku komu by sa mal obrátiť. Pudom vedený zameril na Myjavu. Nočnou hodinou zaklopal u jednoho svojho veriaceho, ktorý ho potom za tri dni u seba ukrýval. Pomaly sa aj súsedia dozvedeli o jeho prítomnosti; tajne ho navštevovali a posmelovali.

Krmann ale musel uznať, že je toto položenie nebezpečné. Čím ďalej sotrvá pri svojich veriacich, tým istejšie je to, že ho odkryjú a že svojho ukryvateľa do nebezpečenstva uvrhne. Ustálil sa tedy na tom, že z tohoto nebezpečného milého kruhu sa vytrhne; a poneváč táto nešťastná vlasť bezpečného útulku mu nikde poskytnúť nemohla, prekročil hranicu krajiny do Sliezka, pak Lužice, konečne do hlavného mesta Sasskej krajiny do Drezdy, odtiaľto zas do Vittenberku odišiel.