ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po návrate z Nemecka stal sa učiteľom v Ilave, zas správcom v Mošovciach. Na Turolúke bol najprv pri boku otcovom pomocníkom — po smrti jeho kňazom. Charakteristika otca.

Keď sa s Nemeckom rozlúčil, kde sa za päť rokov blažene a v pokoji sebavedome pripravoval ku škole života, dosť skoro musel zacítiť príkrosti jeho. Navrátiac sa do vlasti, videl hrôzy vojny občianskej; boj Imricha Tökölyiho za svobodu vlasti a cirkve evanjelickej.

V otcovskom dome mnohé neresti našiel; matka mu už nežila a otca jeho len dobrý humor udržiaval. Veľkodušný dobrodinca jeho, Mikuláš Osztrosith prijal ho s otvoreným náručím; a keď nebezpečenstvo vlasti a evanjelia pripomínal, vyslovil spolu tú nádej, že známosťmi a vedou, v Nemecku si nadobudnutou mohutným hrdinom protestantismu sa stane.

Dvadsaťročný nádejný mladík, za idei oduševnený, sotva vedel dočkať príležitosť, aby sa nekam buď za pomocného slova Božieho kazateľa, buď za učiteľa dostať mohol. Nemusel dlho čakať. Po smrti jeho dakedajšieho učiteľa Pavla Majora na odporúčenie Osztrositha, povolaný bol za učiteľa do Ilavy, kde dietky velice horlive vychovával. Avšak sotva mohol dosiahnutý výsledok preukázať, keď následkom válčivého času prinútený bol miesto svoje opustiť.

Cisárske vojsko totiž víťazne napredujúc, statky Osztrosithove zhabalo preto, že ku Tökölyiho strane prináležal. Ihneď objavili sa aj jezuite; zaujali ev. chrám a školu, a mladého učiteľa a jeho ujca, Tobiáša Masniciusa, tamejšieho kňaza odohnali. Nadarmo prosili, aby aspoň do tedy boli ponechaní v panskom stavisku, kým si svoje súkromné záležitosti sriadia a o nový byt sa postarajú, nepriateľ bol neuprositeľný a Krmann sa musel vzdialiť. Ale kam? Do otcovského domu ísť nechcel, lebo vedel, že je i v ňom podobný stav a aj jeho nemocný otec na Bukovec sa utiahnul. Prijal tedy pozvanie jednoho zemepána, menom Payer-a, ktorý ho súkromným učiteľom svojich dietok učinil. Ale ani tam nemal pomeškania, lebo sa jezuitmi upotrebení chorvatskí vojaci dozvedeli o jeho pobyte a priam ho hľadať počali. Tak konečne k nemocnému svojmu otcovi na Bukovec, zas hneď do Trenčína utiekať sa musel.

Z tadeto potom r. 1684 sestra Mikuláša Osztrositha, baronka Revay povolala ho do evanjelickej ňou v Mošovciach udržiavanej školy za správcu, kde vyše dvoch rokov pôsobil s pekným výsledkom. Kedy-tedy sa aj v nábožnom rečníctve pocvičil, a poneváč sa jeho prednáška zemským pánom ľúbila, nad práve vtedy zomrelým blatnickým farárom a superintendentom on držal reč pohrabnú.^[10] Toto mu tak dobrú povesť spôsobilo, že ho turolúcka cirkev ku boku jeho nemocného otca ipriam za kazateľa pozvala. Porážku utrpevší otec jeho, čo ako mu dobre padlo, že syn jeho Daniel bude jeho nástupcom v úrade, predsa by si radšej bol prial, aby syn jeho na pokojnejšiu faru sa dostal. Preto aj k tomu privolil, aby sa aj iní pozvali. Tak sa stalo, že keď mladý Daniel k návšteve svojho nemocného otca z Mošoviec prišiel, na obloku úradnej chyže našiel list Pavla Majora, v ktorom píše, že následkom zdržiavania svojho patrona a povýšenia jeho platu nemôže prijať pozvanie turolúckej cirkve. Tam tiež sa dozvedel, že aj Marklovský, dubnický farár neprijal pozvanie. Divil sa tomu, ako bolo možno týchto pozvať, keď on už predtým — pravda len ústne — povolaným bol? Vtedy sa dozvedel, že otec jeho zo samej jemnosti protivil sa jeho pozvaniu.

Akonáhle predstavení cirkve o prítomnosti mladého Krmanna sa dozvedeli, ihneď kroz vyslanstvo mu ponúkli vokátor. Tu otec ku loži povolal si syna a chtiac pred ním ospravedlniť svoje dosavádne sa chovanie, takto hovoril k nemu:

Dosiaľ — hovorí — nechcel som privoliť k tvojmu pozvaniu, lebo som nechcel, aby si sa aj ty v tejto nešťastnej cirkvi do takých nerestí a nebezpečenství ponoril, v jakých sme my s mojou rodinou po celý čas môjho úradovania ponorení boli. Ale som si to rozmyslel vediac, že po čas môjho života sotva dostanem cudzieho nástupcu a jestli by som ho aj dostal, iste by nebol naklonený ma vo fare trpeť, tým menej opatriť. A predsa môže sa stať, že ešte aj za rok žiť budem. Preto teraz už svoľujem tvoje pozvanie a ešte dnes to sdelím cirkev. predstavenstvu. — Staň se vôla Pána!

Po čas tohoto dojímavého výjavu ztrhol sa krik na ulici: vojaci idú, vojaci idú! Toľko znamenalo, že sa ratovať treba. Ani Krmann nebral vec za žart, veď mu ešte v ušiach znely výkriky nešťastných v Prešove nemilosrdne odpravených obetí. Sobral tedy svojho nemocného otca a novými veriacimi svojimi sprevádzaný utekal do hôr súsedných, ktoré už tak často boly poskytly útulok prenasledovanej jeho rodine. Tu v jednom súkromnom dome držal svoju prvú kázeň, ktorú vedeť by nám istotne zaujímavým bolo, lebo položenie a okolnosti boly v skutku také, v jakých sotva kedy držal ktorý kazateľ svoju prvú kázeň. Či mu ozaj neprišlo na um, že obavy jeho otca neboly bezzákladnými? Tu, v hore obdržaľ písomný vokátor a vedenie a správu cirkve prevzal ešte za života otca svojho (15. júna).

Ale pozostávalo ešte jeho vysvätenie a slavnostné do úradu uvedenie. Toho by sa bol rád dožiť jeho k nemocnej loži pripútaný otec. Avšak sila jeho zo dňa na deň klesala. V jednej ťažkej hodine povolal syna svojho k loži svojej a udelil mu na rozlučnú dobré rady života. O nedlho objavili sa aj ostatní údovia rodiny zbožne načúvajúc slovám jeho, ktoré ho, tak sa zdálo, docela vysilily. Keď slová jeho už sotva počuť bolo, papier si pýtal a na tenže napísal: „Ťažká je cesta vedúca k nebi.“ Keď sa ho Jesenák rodinný jeho opýtal, či sa uspokojí s kňazstvom svojho syna? prisvedčil, že áno. Vtedy syn jeho Daniel ku posteli si poklakol, aby požehnanie jeho obdržal. Staručký otec ruku na hlavu syna položil a slzavým zrakom hovoril: „Pán Boh ťa požehnaj a ostríhaj!“ Potom sa ku prítomným obrátil a riekol: „Buď syn môj svetlom a príkladom ľudom; buď postrachom nepriateľov; uctite, milujte a ochraňujte ho!“

Syn povstal a pri svojom odchode ešte počul slová umierajúceho otca: „Bože, daj, aby sme sa po smrti vo večnom živote shliadali“.^[11] Dňa 3. júla zomrel.

Takáto bola smrť starého Krmanna, jehož život a ráz najvernejšie syn jeho opísal.

Dľa tohoto bol on jedným z najmohutnejších mužov. Široké prse a plecia, rozumná hlava a voždy červené líce ho označovaly. Miloval humor a veselú spoločnosť. Koľkokoľvekkráť dostal hostí, tím k vôli vždy bol hotoví jesť a piť bez toho, žeby to zdraviu jeho bolo poškodilo. Sila jeho bola tak veliká, že stromy s koreňom mohol vytrhnúť. Raz po blatnej ceste päť okovov vína vezúc, voz tak hlboko zaviazol, že tri kone celkom vystali. Krmann s voza sostúpil a celý ho aj s ťarchou jeho z blata vyzdvihol. Inokedy pri oberaní ovociny chlapa na rebríku vysoko stojaceho a ovocím obťaženého aj s rebríkom k inému stromu postavil. Ťažké železá a obrovské nádoby, s ktorými si iní rady dať nevedeli, z ľahka zodvihnul a na iné miesto položil na Turolúke, a niekoľko mesiacov pred svojou smrťou dvoch plebánov naraz za pásy zodvihol. Biskupa Bársonya z rúk sedliakov vysvobodiac a jednou rukou ho brániac, v druhej ruke držiac, do svojej úradnej chyži zaniesol.

Aj v duchovnom ohľade mal mnohé vynikajúce vlastnosti. Že akú istú pamäť mal, dokazuje aj to, že keď knižnicu jeho nepriateľ spálil, k potrebe svojho syna Daniela tomuže grammatiku z pamäti zdiktoval. Keď sa syn jeho z Nemecka domov navrátil a on z metaphysiky otázky mu zavdával: po jeho definitiách od slova do slova citoval definitie VVeissove a Tiffenbachove, ktorým sa on bol pred 30. rokmi učil. Dôležité výpovede Písma svätého verne znal reprodukovať. Reči a kázne jeho boly zaujímavé a vzdelavateľné, poslucháči jeho je ľúbili, obzvlášte keď o predmete veselejšieho druhu hovoril. V takýto čas nielen humor, ale aj ostrá satyra vychádzala z úst jeho, vzťahujúca sa na horkosť doby. Syn jeho tvrdí o ňom, že nikdy nepočul kňaza pred oltárom krajšie spievať. V mladom veku svojom aj štvorhlasne vedel spievať, začo ho mnohí milovali. Ešte v detinskom veku svojom naučil sa bol zavčasu stávať, ale počas svojho úradovania v Sadeku presilil si oči, následkom čoho v pokročilejšom veku svojom už málo čítaval. Súc slovenským kňazom, popri latinčine a nemčine náležite znal aj maďarsky a znalosť maďarskej reči aj na synoch svojich požadoval. Slovom starší Daniel Krmann bol svojho veku velice vzdelaným, u prostred nešťastí vyprobovaným, určitého rázu mužom, ktorého Daniel, syn jeho v mnohom ohľade čo vzor svoj nasledoval.