ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zábler biskup ho zkúšal a vysvätil. — Jeho prvé nepríjemnosti — a prenasledovanie kroz zemského pána jeho, Pavel Orbán kráľ. osobník súri jeho odstránenie, — Krmann sa k Bukovčanom utiekol. Jeho veriaci sa cisárovi s prosbou utiekajú o neho — a kňaza svojho zpät obdržia.

Turolúcky mladý kňaz, sprevádzaný požehnaním svojho otca dňa 28. júna r. 1687 do Bardiova šiel, aby sa tam Jakubom Záblerom dal vysvätiť.

Chýr Jakuba Záblera, jeho autorita a veda na ďaleko známa bola. Tak ho považovali, ako opravdivého proroka, ktorý mnoho bojoval a trpel pre evanjelium; ale ktorý nikdy neztratil vieru vo víťazstvo svätej veci. Viacnásobným mučedlníkom bol on cirkve svojej. Viackráť bol vyhnancom z vlasti, ale preto voždy si žiadal navrátiť sa do nej, jejž nešťastie len stupňovalo lásku jeho ku nej. Jeden životopisec jeho to hovorí o ňom, že bol takým mužom, o ktorom lepšie mlčať, nežli málo písať, lebo jeho v šľachetných skutkoch javiaci sa pekný ráz sotva možno náležite opísať. Keď sa z posledného vyhnanstva svojho navrátil, telesne už veru dosť utrýznený bol, ale pružnosť duše až do konca podržal. Zvláštnu radosť nachodil v zamestnávaní sa s mládežou. V mravoch a vzdelanosti, v pracovitosti a oduševnenosti mládeže videl budúcnosť cirkve, ktorá sa mu uspokojive v ústrety usmievala. Koľkokráť mladý bohoslovec zavítal k nemu, na skutku proboval jeho učenosť a mravný ráz. Preto vôbec s jakousi bázňou a zdržanlivosťou blížili sa k nemu všetci tí, ktorí sa úradu cirkevného domáhalí.

Krmann sa s opravdovou zbožnosťou blížil k velikému biskupovi, ktorý ho dobrotive prijal, ani netušiac, že mu tenže ešte raz biskupským druhom bude.

Vysvätenie predchádzala riadna zkúška, ktorá sa v knižnici biskupovej vydržiavala v prítomnosti farárov Adama Poprádiho a Pavla Mattheidesa. Kandidát musel preukázať svoje školské svedectvá a cirkevný vokátor. Po obzretí týchto biskup Zábler položil prvú otázku: Ako by sa malo pojednávať Evanjelium piatej nedele po Svätej Trojici?

Na túto otázku bolo Krmannovi tým snadnejšie odpovedať, poneváč v Mošovciach aj homiletiku prednášal. Odpovedal tedy, žeby patričné Evanjelium dvojakým spôsobom mohlo pojednávano byť, totiž alebo syntheticky, alebo analyticky (rozborne); z čiastky po sostavení antecedenty ťaháme následky; z druhej čiastky ale vystaví sa určitý predmet, ktorý potom obšírnejšie sa rozvine. Keď by aj tú otázku bol zodpovedal, jaký predmet mohol by býť na základe prečítaného slova Božíebo položený, biskup, ktorý pravdepodobne poznal Krmannovú universitnú dissertáciu, pýtal sa ho, čo drží o kňazskom povolaní? Po obšírnejňom rozvinutí otázky tejto nasledovaly menšieho-väčšieho významu otázky, ktoré by do veľkého zmätku priviedly bohoslovcov nášho času. Medzi inými moment exinanitie Kristovej toho času po celej krajine za predmet dišputy slúživší a to, že kedy obdržal Kristus vládu svoju nado všetkým stvorením? jako ju upotrebil v oči rybám? Krmann všeobecne poznamenal, že táto otázka na teraz universitami giessenskou a v Tübingách je pretriasaná a že je velikého významu. Obraňoval tajemstvo vlády všeobecného zákona a ohľadom tohto voči protivného náhľadu zkušujúcebo výboru upotrebil za príklad pod pahrabou skrývajúci sa oheň. Z tohoto povstala veľká debatta na zkúške. Zábler dal priniesť Prüknerove Vindicie a na tento predmet vzťahujúcu sa čiastku odporúčal mladému kňazovi. Potom sa ho pýtal, jakých autorov (pôvodcov) zná?

Na toto Krmann spomenul knižnicu Ravanellovu, diela Baco-va a iných.

Celá zkúška trvala dve hodiny a mimo prísne bohosloveckých otázok i homiletické a didaktické otázky boly pretriasané, dľa vtehdajšieho spôsobu problematickými i casuistickýmí príklady znázornené. Konečne nasledovala posviacka, ktorá z požehnania dľa predriekaného pravidla, zo vzkladania rúk biskupa na hlavu kandidátovu a prísahy na Formulu Concordiae (knihu svornosti) zloženej záležala. Jeden kňaz mu prislúžil večeru Pána; po skončení všetkého tohoto v dome Heidenreichovskom zapísal si vysvätený meno medzi kňazov. Potom bol obed u biskupa, pri ktorom v mene svojej cirkve dva páry utešených nožov dal do daru biskupovi; mimo toho zložil päť cisárskych dukátov, z ktorých tri biskupovi a dva dvom zkušujúcim kňazom prináležaly.

Keď veľkou pečaťou opatrený tlačený diplom vo vrecku mal, ipriam ponáhlal nazpät na Turolúku. Na ceste bol trápený od lotrov, nemeckých žoldnierov a katolíckych kňazov. Ba ešte i pri prechádzaní cez rieky v nebezpečenstve sa nachádzal. Po cituplnom rozlúčení sa s Mošovciami bol seniorom Novákom do úradu svojho slávnostne uvedený. Sotva odzneli pozdravujúce a povzbudzujúce slová so strany seniora, ihneď nasledovaly mnohokráť predpovedané nepríjemné dni. Najprv mal s istým Pavlom Strniskom menovaným, turolúckym učiteľom nepríjemnosť, jehož neslušné a surové chovanie ho k tomu primälo, aby ho z domu odstránil.

Od tejto väčšia neresť hrozila Krmannovi od katolíckeho zemského pána a kňazstva. Požehnané pôsobenie jeho bolo pohoršením tých, ktorí evanjelickú cirkev nenávideli a o to usilovali, aby ho čím driev z Turolúky odstránili.

Zámienkou slúžilo k tomu to mnohé vysvetlenie požadujúce nariadenie zákona, že evanjelici len bez urážky práva svojich katolíckych zemských pánov môžu náboženstvo svoje vykonávať. Obsah zákona z r. 1687 jim len smelosti dodal, nakoľko na evanjelikov sa vzťahujúci článok to hovorí, že ačpráve títo kroz svoje prosbopisy a nepokoj dobrodenia zákona nehodnými sa stali, pri tom všetkom Jeho Jasnosť následkom vrodenej mu milosti ešte nateraz chce zákon zadržať. Toto bolo náležite dostatočným k tomu, aby katolícke zemanstvo a kňazstvo provodzovalo bez milosrdenstva staré svoje remeslo: náboženské prenasledovanie. Vedeli, že pod vlivom kňazským stojaci Leopold kráľ prehliadne jich násilenstvá. Preto musel aj Krmann zahynúť.

Rozličných lstivých prostriedkov sa lapali. Raz 26. februára roku 1688 objavili sa v dedine v noci dvaja sluhovia Pavla Orbána, kráľovského právneho zástupcu, ktorí jednoho bukovského roľníka menom Vlka poslali dnu ku Krmannovi, aby von vyšiel na pár slov. Ale Krmann, ktorý práve vtedy s Jánom Stránskym, vrbovským svojim spolubratom, farárom sa shováral, tušiac nebezpečenstvo, von nevyšiel, ale to jim odkázal, že ak sa s ním o niečom shovárať chcú, aby dnu šli. Tí ale nechtiac alebo bojac sa dnu ísť, chleba a vína si pýtali. Von jim poslaný plný krčah skoro vyprázdnia, druhý pýtali. Následkom dokázanej jim štedrosti stali sa smelšími. Až ku dverám fary vnikli a odtiaľ v latinskej reči nahlas privolali Krmannovi: aby sa nebál, aby k nim von vyšiel, že mu neublížia. Ale Krmann tým menej bol naklonený von vyjsť, poneváč sa od svojej čeľade dozvedel, že cudzinci pod plášťom meče a pištole ukrývajú. Takto sa nastrojený klam nevydaril a cudzinci re infacta (po vybavenej veci) vrátili sa do Vrboviec, kde v neprítomnosti kňazovej do fary vnikli.

Krmann cítil, že na neho vyhodené osídlo opätovne vyhodené bude. Tak sa i stalo. O tri mesiace, 11. mája Jurom Erdődym grófom podpísaný list prišiel na predstavenstvo do Turolúky, v ktorom na 14. mája do Smolenského zámku ich pozýva, aby jim tam v záležitosti jich kňaza vydané kráľovské nariadenie sdeliť mohol. Medzi tým sa dozvedeli, že je gróf s inými vecmi zamestnaný a že snáď o celej veci nič nevie a oni svojho kňaza zadržať si môžu. Avšak 15. júna Pavel Orbán, kráľovský zástupca, pán nepokojnej krve, iného úskoku použil; rozkázal jim, aby kňaza svojho na skutku prepustili, lebo ináče celú obec do nešťastia uvrhnú.

Predstavení, znajúci zlé následky protivenia sa, naľakali sa. Dôverne sdelili písomný rozkaz Krmannovi, ktorého milovali a o ktorého sa báli, a práve preto od neho si radu prosili. Tento ich uspokojil. Dňa 10. septembra v mene ľudu napísal odpoveď kráľ. zástupcovi, v ktorom sa chladnokrevne a zmužile bránil a spolu ochranu prosil pre seba vo svojom utisnutom položení. Obecní predstavení pokúsili sa s 300 mericiami ovsa náklonnosť Orbána si vyzískať.^[12] Ale všetko nadarmo.

Orbán dar prijal aj blahosklonnosť svoju prisľúbil; ale o nedlho nový rozkaz poslal predstavenstvu a ešte prísnejšie naliehal na odstránenie Krmanna. On — hovoril — neurazí svoju povinnosť naproti Jeho Jasnosti a práve preto nemôže dať svolenie k tomu, aby jich kňaz i na ďalej pri nich sotrvať mohol. Naproti tomu prísne ich napomína, aby po obdržaní prítomného listu patričného kňaza aj s jeho rodinou, aj so všetkou jeho prislúchajúčnosťou na skutku odstránili; medzi sebou aby ho pod ťažkou pokutou netrpeli. Ináče Boha za svedka volá, že ak tento rozkaz jeho nevyplnia a kňaza i na ďalej medzi sebou trpeť budú, a keď skrze to kňaza a ich nejaká pohroma zastihne, to nie inému, ale jedine sebe samým nech pripíšu. Opätuje, aby kňaza bez meškania vyhnali a jemu viac s podobnými urážkami nepríležitými byť sa neopovažovali.^[13]

Predstavení prišli do ťažkého položenia. So štátnym zástupcom žartovať sa nebolo radno; milovaného kňaza odstrániť ale nebolo možno. Počím sa takto medzi nádejou a strachom klátili, 30. sept. aj tretie napomenutie došlo na Turolúku, ktorým Orbán a Ján Trsztyánszky nakladajú predstaveným, aby sa pod pokutou 40 zl. na skutku v Sobotišti ustanovili. Predstavení sa po takomto súrení s kráľ. zástupcom trucovať neopovážili a na radu Krmannovú do Sobotišta odišli čakajúc a bojac sa trestu, ktorý jim nasadený byť mal. Nakoľko boli prekvapení, keď sa jim na miesto trestu po 100 zl. ponúkalo, jestli svojho kňaza prepustia.

Toto jim bolo podozrivé. Neprijali peniaze. Nato boli jatí a ťažkým trestom sa jim vyhrážalo. Zavrení predstavení, medzi ktorými Pavel Kubečka rychtár bol slovovedúcim, zlého života a rázu človek, nahovoriť sa dali upomínajúc sa na to osvedčenie kňazovo, dľa ktorého on nežiada, aby sa k vôli nemu do nebezpečenstva uvrhli, uprostred búrenia sa svedomia nasledujúce osvedčenie podpísali:

„My nížepodpísaní, obce turolúckej predstavení a celé obecenstvo týmto sa zaväzujeme, že vyplniť chtiac rozkaz Jeho cisársko-kráľovskej Jasnosti, milostivého pána nášho, nášho evanjelického kňaza, ktorý posiaľ u nás bol, zajtra na skutku prepustíme, jeho nikdy viacej neprijmeme, ani počúvať nebudeme: ale kroz velebnú ostrihomskú kapitulu k nám poslaného pátra za svojho kňaza príjmeme, jeho ctiť a poslúchať budeme. — Jestliby sme ale tento sľub svoj zrušili a katolíckeho kňaza neprijali, v tom páde podrobujeme sa jakejkoľvek pokute, jakú Jeho Jasnosť cisársko-kráľovská, alebo vrchnosť naša nám usúdi. Dáno v Sobotišti v oktobri 1687.^[14]

Ján Kubečka rychtár, Martin Vachula, Martin Jastrab, Juraj Janko, a ako svedkovia Štefan Kőszeshi, notár kráľ. tabule, Martin Albrechtovics, Juraj Csernics.

Podpísaní tak pochodili, ako obyčajne pochodia takí, ktorí proti svojmu svedomiu ľahkomyseľne konajú. Rychtár Kubečka ešte v tú noc pomútenou hlavou a rozpálenou tvárou bežal ku Krmannovi, oznámiac čo sa stalo, a spolu osvedčiac že v smysle písma na skutku sa musí vzdialiť z Turolúky; toto on — hovoril — ako sudca tým viac musí súriť, lebo ešte pred východom slnca povinný je jeho vzdialenie sa v Sobotišti oznámiť.

Krmann s podivením načúval zmätenú reč rychtárovu. Nevedel uveriť, žeby z jeho poslucháčov ktorýkoľvek takto ľahkomyseľne mohol zapreť svoju vieru a bez odôvodnenia zameniť svojho kňaza s katolíckym páterom. Konečne ale musel to uveriť, keď počul zmätenú reč mizerného človeka a videl ustrašenú tvár jeho, aby sa odchod jeho ale predsa nestal bez vedomia veriacich jeho, o to prosil rychtára, aby poslal niekoho do filie na Bukovec a svolal celú cirkev, aby sa o jeho odchode a následkom tohože o potrebnom pokračovaní spoločne poradiť mohli. Rychtár, len aby sa vzdialiť mohol z pred výčitky plnej tváre svojho kňaza, všetko prisľúbil, a potom s obídením cirkve, niekoľko priateľov svojich doviedol, s tými na tom sa usniesol, že vzdialenie sa Krmanna na skutku súriť bude. Kubečka vošiel do fary a na tú otázku farárovu čoby chcel? zmätene len toľko odvetil: „veď to vie pán farár.“

— Tedy to chcete, aby som sa vzdialil z fary?

— Áno, — odvetil tento.

Krmann chcel výjsť ku von stojacím priateľom rychtárovým, ale títo kričali: aby zostal vo fare!

Rychtár čujúc, že ľud zdržuje farára, do Sobotišťa utekal ku svojim spoločníkom a Krmann vidiac, že následkom nočného pohybu sbehnutý ľud hlasite protestuje oproti jeho oddialeniu, utvrdil sa v tom úmyslu, že sa už až do tedy nevzdiali, pokým sa s bukovskými veriacimi nesíde. A to aj odkázal rychtárovi.

Týmto stalo sa položenie vážnym a osudným. Každého okamženia mohol sa toho obávať, že ho s osbrojeným vojskom z fary vyvlečú.

Na svite objavil sa v skutku ozbrojený ľud pred farou, ale nie preto, aby ho vyhnal, ale naopak preto, aby ho pred každým násilím zachránil.

Na čele ľudu stál rychtár z Bukovca, ktorý určite osvedčil, že je farára obrániť hotový, jestliby to zbadal, že je život farárov nie v bezpečnosti na Turolúke, v tom páde ho na Bukovec odvedie, medzi tých veriacich, ktorí niesú naklonení takú nesvedomitú čaru v náboženstve prevodzovať, ako Turolúčania. Chrám ale brániť bude so svojimi spoločníkmi do ostatnej kvapky krve.

Medzi tým dozvedel sa o udalosti tejto aj gróf František Nyáry a pre vyhnutia väčšej zbury a prípadného krvevyliaťa odporúčal Krmannovi, aby nevďavčnú obec dobrovoľne opustil.

Krmann sa k odchodu ťažkým srdcom odhodlal. Svoju manželku a nepatrný nábytok svoj do Trenčína poslal; on sám ale so slziami v očiach odovzdajúc kľúče kurátorovi cirkve, na Bukovec sa odobral, medzi svojich aj v nebezpečenstve verných a vytrvanlivých cirkevníkov.

Tam jeden jeho priateľ, Daniel Bazilides pripomenul, žeby sa k cisárovi bolo treba utiekať; on žeby bol nakloneným do Viedne ísť a celú násilnícku vec rozpovedať Jeho Jasnosti. Ihneď bolo vyslanstvo hotové, ktoré dary, opatrené aj v mene okolitých cirkví nasledujúci prosbopis zanieslo:

„Nepremožiteľný Cisár, prirodzený náš najmilostivejší Pán!

Služby svoje a so strany kresťanov učiniť sa mohúce všetky poklony obetujeme Vášmu Veličenstvu! V týchto dňoch v mene Vášho Veličenstva dvakráť písal nám Pavel Orbán vyhrážajúc, že jestli svojho evanjelického kňaza neprepustíme, dve stotiny vojska prídu na nás, ktoré žiadneho veku človeku milosti nedajú. Poneváč sme my nížepodpísaní pred štyrma rokami kroz Veličenstvom Vašim vyslaného kráľovského komissára kľúče chrámu nášho verejne zpät obdržali, za Vaše Veličenstvo, ako aj za celý rakúsky dom sa modlievame, ba do Viedne ustavične rozličné vtáctvo nosievame; k nohám Vášho kráľovsko-cisárskeho Veličenstva padajúc na kolenách prosíme, račiž nás Vaše Veličenstvo pri užívaní chrámu nášho podľa vrodzeného milosrdenstva Vašej Jasnosti milostive ponechať a k vôli väčšej bezpečnosti, z príčiny vyhnutia nenávisti a z nej vzniknúť mohúceho nebezpečenstva ráčiž nás Vaša Jasnosť v našej úzkosti kráľ. diplomom obrániť; za čo neprestaneme v našich najvrelejších modlitbách modliť sa k nebies Pánu, za zdravie, dlhý život, víťazstvo a všetku blaženosť Vášho Veličenstva. Na dôkaz našej oddanosti, pre kuchyňu Vášho Veličenstva, kurencami obťažený voz ponížene posielajúc, najmilostivejšiu odpoveď Vašej Jasnosti očakávame. Zdržujž nebe Vaše Veličenstvo dlho v blaženosti. Dáno v obci Turoluka, 4. oktobra 1688. Posvätného Vášho Veličenstva najponíženejší poddaní na Turolúke k prosbám ochotní obce i cirkve predstavení, prísažní a celé obecenstvo.

V tomto vážnom a krátkom liste trochu divne vyníma sa oferovanie kureniec; ale tie roľnícky ľud oferoval, navyklý svojim zemským pánom a iným panujúcim vodcom dary poskytovať, kedykoľvek s prosbou k ním sa blížil. Vyslanstvo skutočne s vozom i s kurenciami vtiahlo do dvora cisárskej paloty.^[15]

A naivní prositelia dôverovali účinku daru a prosbopisu; dôverovali dobrote kráľovskej. Nevedeli, že dľa obvyklého úradného pokračovania, každý prosbopis uhorskej kancellárie zasielaný súc, tam prítomné kath. kňazstvo všetko zmarí. Tak sa stalo i teraz. Následkom toho sa patričné ev. cirkve na vojenskú radu obrátily so svojimi prosbami, ponížene prosiac, aby je proti samovoľným a nezákonným vyhrážkam Pavla Orbána do ochrany vziať, vojsku ale zabrániť ráčila, aby kohokoľvek návodom podujímalo v mene Jeho Jasnosti také chrámy odberať, ktoré práve povereníci Jeho Jasnosti oddali do rúk evanjelikov.^[16]

V druhom podobného obsahu prosbopise prednášajú, že predtým voždy nenarušene užívaly náboženskú svobodu, ako aj na zemanských gruntoch vystavené chrámy svoje; ba aj v nových časoch po kňazstvom zavedenom odberaní chrámov evanjelických kľúče chrámov svojich nazpät obdržali. Pri tom všetkom gróf Juraj Erdődy a Pavel Orbán pri vyhrážaní sa s vojskom prísne jím naložili, aby chrámy svoje odovzdali a kňazov svojich prepustili. Na šopronskom a prešporskom sneme donesené a Jeho Jasnosťou potvrdené články zákonne zabezpečujú síce jich práva; i to je pravda, že grunty chrámov, ako dar kráľovský, jich zákonným vlastníctvom je a že ľud všetok ku evanjelickému náboženstvu prisluchá; ani to netrpí pochybnosti, že tento ľud naproti u neho ubytovanému vojsku svoje povinnosti vždy ochotne naplnil. Následkom čoho sama Jeho Jasnosť jich najmilostivejší Pán nikdy ich v náboženskej svobode neznepokojoval. Preto v dôvere utiekajú sa k najosvietenejšej vojenskej Rade, aby je v mohutnú ochranu prijať a spolu aj to naložiť ráčila, aby sa vojsko žiadnej národnosti do našich cirkevných záležitostí nestaralo, chrámy naše napádať sa neopovážilo, ani náboženstvo naše znepokojovať, kňazov vyháňať a v jich svätom povolaní jim prekážať sa neopovážilo; ba naopak týchže vojsko zastávať a obraňovať je povinné.^[17]

Týchto viacerakých prosbopisov výsledok bol ten, že Jeho Jasnosť vo svojom dňa 18. dec. 1688 r. vydanom nemeckom dekréte všetkému akéhokoľvek stavu a rádu pešiemu vojsku i koníctvu v prítomnosti i budúcnosti nakladá, aby jeho poddaných, poťažne turolúckych a myjavských obyvateľov nepríslušným vyberaním dane a uhospodením neobťažovalo; ba práve týchže v každom ohľade do ochrany vzalo.

V tomto kráľovskom dekréte o náboženstve síce nenie reči, ale popri svojom kráľovskom hneve, tak určite a prísne prizvukuje pokoj obyvateľstva a nedotknuteľnosť, že evanjelici už aj v tomto videli zabezpečenie svojej náboženskej svobody. Krmann na základe tohoto — zvlášť keď počul, že sú Orbán a Erdődy do Viedne citovaní — navrátil sa aj s rodinou zpät do Turolúky, vďaky vzdávajúc Bohu, že sa pokoj opät prinavrátil. Na Vianoce rozkaz kráľovský blízko kazateľnice vyvesil, aby ho každý videť a chýr o ňom všade po krajine rozniesť mohol.