ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pomsta Bársonyova. Evanj. chrám na Turolúke katolíci odobrali. — Otec a rodina Krmannova na úteku. — Pod ochranou evanj. velmožov Krmann skončí svoje štúdiá — aj v cudzozemsku.

Z výš uvedeného vidíme, že Bársonya v jeho pokračovaní bezšanovlivosť a zaslepenosť viedla. Dušu jeho neviedol duch kresťanského náboženstva, ale pocit pomsty. I teraz, keď sa z rán svojich vyliečil a Krmann pre bezpečnosť až po samý Branč ho vyprovodil, po vyjavení mu ústnej vďaky na skutku proti obyvateľom Turolúky pomstu kuval a tak aj proti život mu ratujúcemu kňazovi.

Akonáhle cítil sa byť v bezpečnosti na braneckom zámku, na skutku dal Krmanna pred seba predvolať aj s obecnými predstavenými, a aby sa títo na odpor ani len pomysleť neopovážili, priam i vojakov poslal pre nich. Avšak na príchod týchto strážcom väže upozornený Krmann nedočkal ich, ale s trnavským evanj. kňazom do hôr utiekol, odkiaľ sa len po uplynutí niekoľko týdňov navrátil do svojej fary.

Tu našiel všetko zpoprevracené. Manželka a dietky jeho sa tiež ukrývaly v dedine, aby do rúk vojakov nepadly. Malý Daniel Krmann sa so svojím mladším bratom Eliášom do jarku pri kostole ukryl. Odtiaľ videl, ako vliekli vojaci lapenú učiteľku, Nováčku. Málo chýbalo, že ho na mieste úkrytu jeho vojak na koni tade bežiaci nezadlávil. Za týdne videl horvatské vojsko v dedine šarapatiť; kone a voly chudobných ľudí odhánať a domy jejich plundrovať.

Chrám na Turolúke pri takýchto okolnosťach bol prirodzene evanjelikom odobratý. Otec Krmannov sa tiež len tak mohol pred chytením ratovať, že sa do sedliackych šiat preobliekol a pod tou zámienkou, že vtáky ide kupovať, veľkým batohom obťažený prešiel cez Váh do dakedajšej cirkvi svojej, Sádek zvanej, kde v dome jednoho verného svojho priateľa v stodole vo slame za dlhší čas sa zdržiaval. Len v noci sa opovážil výjsť na svobodu. Potom ako obyčajný nádenník prešiel so svojím súdruhom Matejom Rudínim na Klenovec, potom do Tisovca, kde v byte učiteľa s priateľmi svojimi častejšie sa schádzajúc do podozrenia upadol; len málo chýbalo, že ho cisárske vojsko nechytilo. Cez súsedné dediny prešiel do divých hôr, rozpamätajúc sa na Izaiáša XXI. 13. verš: „Po lesích v Arabii nocleh mívati budete, ó pocestní Dedánských.“ a Jerem. VIII. v. 20: „Pominula žeň, dokonalo se léto, a my nejsme vyproštěni!“

Syn Daniel, ktorý tieto výpovede Písma na listoch kalendára onoho roku našiel poznačené, vyrozprával matke ťažké utrpenie týchto dní. „Blízko Brezna — hovorí — medzi vrchami v noci za viac hodín sa túlal uprostred medveďov a vlkov. Z rúk kresťanov rabujúcich Turkov divným riadením Božim len tak sa mohol osvobodiť, že za štekotom psov k jednej kolibe pastierskej dorazil, kde mu pastieri ukázali cestu, na ktorej by sa od nich mohol vysvobodiť. Tu obdržaným chlebom a mliekom občerstvený, do Prievidze šiel, kde poznajúc ho, temer ho chytili. Z tadeto do Diviak-Novej Vsi prišiel, na miesto svojho obydlia; potom do Bellej, ktorú sme boli Pellou nazvali, kde sa na rozličných bytoch blízko päť rokov zdržiaval. Účastníci jeho utrpenia boli E. Augustini, hlinický, Repatius, kňaz motešický a Ján Paulíni… Barva jeho vlasov sa zmenila; najväčšiu čiastku jasenných dní v súsednom háji trávil modlením, spievaním a čítaním…“^[8]

Pod časom smutných rokov otcovho ukrývania sa malý Daniel uprostred mnohých nerestí pilne sa učil. Za istý čas v Sobotišti bol Martin Novák jeho učiteľom; zas v Ilave, kde v dome Masniciusovom prebýval, pod vedením Pavla Majora podstatne napredoval nie len v učebných predmetoch ľudovej školy, ale aj v počiatkoch latinčiny. Okrem Diviackej Novej Vsi aj v Trenčíne sa učil pod učiteľmi Jurajom Holvajdt a Pavlom Greškovičom. Los škôl evanjelických onoho času podobal sa losu cirkve, aj učitelia boli nepočetným útiskom vystavení. Zriedka vyplnili rok školský v pokoji. Často sa stalo, že s premenou zemských pánov tie najkvitnúcejšie ústavy razom zavrené boly, alebo katolíckymi sa staly. Tie evanjelické rodiny veľmožov, ktoré ako Nyáry-ovská, za čas Illésházy-ovská, rodina Ostrošitov a Ottlíkov, opravdové „sväté mrhanie“ provodzovali o školách nimi udržovaných, nakoľko nie len učiteľov platili, ale v čas prenasledovania aj jich rodiny umiestili a od zahynutia zachránili, zaslúžia, aby povďačné potomstvo zvečnilo jich zvečnenia hodné skutky.

Že aký výsledok znaly preukázať toho času školy evanjelické, toho sa každý snadno domyslí, kto následkom horudaných príbehov los evanjelických kňazov a učiteľov predstaviť si zná. Kde nenie pokoj srdca; kde učiteľ, ako na bojišti postavený vojak, každodenne nebezpečenstvu života je vystavený; kde učiteľ ako prenasledovaná divá zver temer každý týdeň musí opustiť svoje domáce ohnisko a ku konaniu povolania svojho slúžiace mu prostriedky za korisť prenasledujúcemu ho vojsku ponechať musí; kde sa obsah násilne odobratých kníh z pamäti musí písať — ako to aj Krmannov otec činil, — a tak oboznamovať ho so žiakmi: tam výsledok teoretického učenia nepatrným byť musel.

Dietky samé nachodili sa v ustavičnom strachu, lebo boly očitými svedkami prenasledovania svojich učiteľov, kňazov a rodičov. Bez toho, žeby boly porozumeť mohly príčinu príbehov a súvis jejich, žily uprostred hluku rozorvaných pomerov, neraz pretrhnúc riadne učenie svoje. Tak sa to stalo aj s Danielom Krmannom, ktorý od r. 1672 od hore opísanej zbury turolúckej počnúc až po r. 1678, tedy po 15. rok života svojho, prinútený bol každý rok do inej a inej školy ísť a los trápeného otca svojho aj v tejto čiastke sdielať.

Keď s katolíckym kňazstvom spolčená viedeňská vláda vyzdvihla uhorskú ústavu, a na čelo krajiny v osobe Kašpara Ambringen-a, surového nemeckého vojaka postavila; keď ostrihomský arcibiskup Szelepcsényi, pred svoj námestnícky stolec dal citovať veškerých evanjelických kňazov a učiteľov, aby ich ako udajných buričov odsúdiť mohol; keď duchovní vodcovia evanjelického ľudu na galeje boli odvlečení a vztek kurucov a labancov na potupu všetkého ľudského citu v kolese lámal a na koly naťahoval ľudí nevinných; keď z dedín vyhnaný ľud evanjelický hromadne blúdil po horách, potechu a obranu hľadajúc u ešte tu i tam pozostalých, ale tiež potulujúcich sa učiteľov; keď zemanstvo právom prirodzenej samoobrany zbroje sa chytilo a pod vodcovstvom Imricha Tökölyiho, pomocou Michala Apafyho, kniežaťa sedmohradského vláde viedeňskej makave dokázalo, že na tejto ceste ďalej pokračovať nevoľno, že sa ani ústava uhorská, ani náboženstvo evanjelické vonkoncom vykoreniť nedá: vtedy, pod touto hrúzovládou, otec Krmannov, ktorý r. 1673 pred mimoriadny súd prešporský takže bol predvolaný, jehož cirkev a faru na Turolúke žoldnieri pomstychtivého Juraja Bársonya zpustošili, knižnicu spálili, odhodlal sa, že syna svojho cieľom pokračovania štúdií jeho do cudzozemska vypraví, aby nebol svedkom tých ohavností, ktoré doma po celej krajine, na úbohých evanjelikoch páchané boly.

Úmysel svoj však za dlho uskutočniť nemohol. Nemal k prevedeniu jeho na dostač peňazí. Kdeže by jich bol mohol vziať ten, ktorý za roky ani len stáleho bytu nemal? Od r. 1677 v Bellej sa zdržiaval, odkiaľ sa len r. 1682 vzdialiť mohol, keď sa úfal, že r. 1681 snemom šopronským doniesť sa majúce, na náboženstvo sa vzťahujúce zákonné články prinesú aj žiaducí pokoj a odpočinutie. Veď v týchto zákonných článkoch bolo vyslovené, že na základe viedeňského pokoja a I. zák. článku 1608 opäť je svoboda náboženská evanjelikom udelená, ale len s tou nebezpečnou zátvorkou: „bez urazenia práv zemského panstva“. Vyhnaných kňazov osvobodili od trestu a vyslovili, že nikto nesmie byť k obradom náboženstvu jeho sa protiviacim nútený a žeby evanjelikmi vystavené a dľa obradu katolíckeho ešte neposvätené chrámy zpät vrátené boly. V každej stolici bolo len dva evanjelické chrámy postaviť dovoleno.

V skutku, uzavretia šopronského snemu maly toľký účinok, že sa Krmann po viacročnej potúlke v pokoji prinavrátiť mohol na Turolúku. Syna Daniela podarilo sa mu ešte po čas trvania šopronského snemu do Nemecka vypraviť, cieľom pokračovania a dokončenia vyšších štúdii jeho. Veľkodušný veľmož, pán Mikuláš Osztrosith, vidiac pekné dary Danielove a úzkostiplné položenie jeho otca, poskytnutím mu ročitej pomoci poslal ho von do Breslavy, kde v gymnásiume „Elisabetheum“ menovanom pod vedením Jána Acolut, Eliáša Thomaeus, Martina Hauk, Menhard Weisz, Friderici a Gryffius učbárov študoval.^[9]

Po trojročnom tunajšom štúdiume r. 1680 na lipskú universitu šiel, kde theologiu študoval, ale len do roka, lebo ho srdce na chýrečnú wittenberskú universitu tiahlo, kde po dvojročnom štúdiume aj beh svojho štúdium dokončil. Tunajšími učbári jeho boli: Dassovius, Ján Deutschmann, Michal Walter, Scherzel a Alberti. 25. oktobra r. 1683 držal svoju latinskú dissertatiu: „Dissertatio theologica, qua veram orthodoxae ministrorum vocationis confoederationem publicae auditorum disquisitioni proposuit, praeside Joannae Deutschmann. Wittenbergae. 1683. 4.“ (Theologické pojednanie, v ktorom sdruženia pravoveriaceho kňazského povolania verejnému posluchačov posúdeniu predkladá pod predsedníctvom Jána Deutschmanna. Wittenberg. 1683. 4.) Toto bolo vlastne zakončenie jeho štúdií cudzozemských; v tomto vyvinul povolanie opravdivého evanjelického kňaza tak, ako to v duši jeho žilo.