ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Literatúra nemá hrať len parádu literatúry, ako sa to niekde stáva, kde sa knihy vydávajú, aby boli vydané a prieškrinky nimi nabité a pekne nakladané, ale literatúra má hlavne byť, ako každé živé slovo, pre život; literatúra je kapitál mŕtvy, keď v živote úroky nedonáša.

Ľudovít Štúr

(úryvok zo Štúrovho článku Ľudový kalendár, ktorý sme zaradili do tohto zväzku)

Bibliografické poznámky

Základ tohto tretieho zväzku Štúrových vybraných spisov tvorí dielo Ľudovíta Štúra O národných povestiach a piesňach plemien slovanských, ku ktorému sú pripojené menšie Štúrove state a články, týkajúce sa tej istej alebo príbuznej tematiky, a celý zväzok akosi uzaviera článok, v ktorom Štúr jedinečným spôsobom zdôraznil význam spisby pre ľud. Toto je asi logická kostra zväzku, ktorý sme označili súhrnným názvom Slovanská ľudová slovesnosť.

O národných povestiach a piesňach plemien slovanských

Štúr na rozbore slovanskej ľudovej piesňovej tradície začal pracovať už pri prednáškach v kruhu bratislavskej mládeže. Nato ho však čoskoro násilne odstránili z katedry bratislavského lýcea, prišli starosti s organizovaním slovenského národného života, s utváraním, kodifikovaním a obranou spisovného jazyka, s vydávaním Slovenských národných novín a ich prílohy Orol tatránsky, ďalej príprava na poslanectvo a konečne účasť v revolučných víroch, takže až modranská samota porevolučných čias, ktorú prežíval bez miesta a platu a vo vedomí stálej policajnej kontroly, poskytla mu možnosť vrátiť sa k starej záľube v slovanských národných piesňach a povestiach. Hoci prehŕňanie sa v bohatstve a kráse slovanských ľudových tradícií bolo tu pre Štúra predovšetkým oddychom po bojoch a sklamaniach a lahodiacim odvracaním sa od smutnej prítomnosti, jednako vydanie diela malo aj výsostný politický zámer: v bezútešných chvíľach zmarenej revolúcie a perfídneho bachovského absolutizmu poukazom na celistvosť, ozornosť a krásu Slovanstva naznačiť nádejný maják pre veľké úlohy do budúcnosti.

Štúr pôvodne osnoval svoje dielo v slovenčine, ale keď sa Matica česká podvolila vydať mu ho tlačou, za pomoci osobného priateľa Jána Kalinčiaka, vtedajšieho profesora a rektora gymnázia v Modre, prepísal ho do češtiny a tak pripravil na vydanie. Štúr bol odkázaný na túto Kalinčiakovu pomoc najmä preto, že v tom čase trpel na slabosť zraku, takže nemohol sa dosť dobre venovať takýmto prácam. Ako vysvitá z jeho osobnej korešpondencie, s rukopisom bol hotový v júni 1852, ktorý dátum uviedol aj v úvode svojho diela. Vyhotovený rukopis poslal Štúr s listom z 24. novembra 1852 prostredníctvom bibliotekára Českého musea Václava Hanku Matici Českej, ktorá o rukopise rokovala na schôdzke 4. decembra a pridelila ho Karlovi Jaromírovi Erbenovi a Janovi Erazimovi Vocelovi na posúdenie. Na základe posudkov, ktoré sa čítali na schôdzke 5. februára 1853, Matica česká vyniesla rozhodnutie, že Štúrov spis vydá, ak sa autor podrobí úpravám, ktoré navrhli recenzenti. Išlo predovšetkým o odstránenie germanizmov a slovakizmov a o úpravu tých miest, kde autor tvrdí, že „národní písně a pověsti Slovanské na pantheismu se zakládají“. Keď Štúr dal súhlas k týmto úpravám, na schôdzke 5. marca 1853 sa rozhodli urobiť potrebné úpravy, podľa originálov zrevidovať Štúrom citované texty piesní (mal to urobiť Hanka) a odovzdať rukopis do výroby v pomerne veľkom náklade 4000 exemplárov. Neskôr ešte padol návrh (4. júna 1853), aby Matica česká, resp. Musejní sbor uviedol Štúrov spis úradným predslovom, ale od toho sa upustilo, „ponevadž spisovatel za obsah ve všeckém ohledu sám odpovědný jest“. A tak tajomník Matice českej Václav Bolemír Nebeský mohol už na schôdzke 2. júla 1853 predložiť vytlačený Štúrov spis s určením ceny na 40 gr. striebra. Zároveň Štúrovi priznali honorár vo výške 200 zlatých striebra a 20 autorských exemplárov diela. (Uvedené dáta sme čerpali priamo z protokolov Matice českej, uložených v Národnom museu v Prahe.) Štúrovo dielo vyšlo s názvom:

O národních písních a pověstech plemen slovanských. Od Ludevíta Štúra. Spisů musejních číslo XLVI. V Praze 1853. V kommissí u Františka Řivnáče.

Zaradené bolo do edície Novočeská bibliothéka ako č. XVI. a obsahovalo 148 strán.

Štúr si ešte pri vyjednávaní s Hankom bol vyhradil, aby neskôr mohol svoje dielo vydať aj v slovenčine a v hlavných slovanských jazykoch. No tento plán sa Štúrovi nepodarilo v celosti uskutočniť. Dielo vyšlo iba v srbskom preklade Jovana Boškovića v Novom Sade roku 1857, teda už po Štúrovej smrti (Ljudevita Štura Kniga o narodnim pesnama i pripovedkama slavenskim), časť z neho uverejnil po rusky B. Didyćkyj (v Šechovyčovom sborníku Semejnaja biblioteka), nemecký preklad odtlačil na pokračovanie v časopise Jahrbücher für slawische Literatur, Kunst und Wissenschaft v Lipsku 1853 (Ueber die Volkslieder und Volkssagen der slawischen Stämme) Lužičan Jan Arnošt Smoleŕ a slovenské vydanie tohto Štúrovho diela vyšlo až roku 1932 v Matici slovenskej s názvom:

Spisy Ľudovíta Štúra. Sväzok druhý: O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. V Turčianskom Sv. Martine. Tlačou Matice slovenskej a Kníhtlač. účast. spolku. 1932.

Toto vydanie prichystal Jozef Škultéty.

Škultéty odtlačil svoje vydanie podľa rukopisu, zachovaného v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine, ktorý údajne pochádza od modranského učiteľa a Štúrovho priateľa Jána Jaromíra Majera. Či skutočne ide o rukopis J. J. Majera, nemali sme dosiaľ možnosť náležite si overiť; tejto otázke bude treba venovať ešte pozornosť pri ďalšom výskume. Duktus písma rukopisu je krasopisne úhľadný a veľmi podobný Štúrovmu. Isté je, že táto podoba rukopisu bola podkladom pre prepis Štúrového diela do češtiny, pretože zhoda medzi rukopisom a po česky vydaným dielom je jasná, pravdaže, okrem odchýlok, vyplývajúcich z prevodu do češtiny, a vzhľadom na redakčné zásahy pri vydávaní českej verzie tlačou. Nie je vylúčené, že Štúr pre slabosť zraku nedal sa do odpisovania pomerne veľkého rukopisu, a preto poveril touto úlohou niekoho známeho, v tomto prípade vari J. J. Majera, čím Majerov čistopis možno pokladať vlastne za Štúrov pôvodný „rukopis“.

Tento údajný Majerov rukopis sme vzali aj my za podklad pre našu edíciu Štúrovho spisu. Rukopis má názov:

O národních povesťach a piesňach plemien Slovanských od Ludevíta Štúra.

Rukopis je písaný na osobitne zošitých zväzkoch po 8 i 12 stranách, pričom sú číslované iba zväzky, kým strany nie sú označované. Takýchto číslovaných zväzkov je dovedna 42, ktoré obsahujú spolu 346 strán rukopisu.

Ako vidno, v názve Štúrovho diela sa medzi rukopisom a českým vydaním zjavuje zmena v tom, že v rukopise sú na prvom mieste povesti a na druhom piesne, kým v českom vydaní je poradie opačné (O národních povesťach a piesňach… O národních písních a pověstech…). Zmenu urobila pravdepodobne redakcia pri vydávaní českej verzie preto, že v diele je hlavný dôraz na rozbore piesní, kým rozboru povestí sa venuje pomerne neveľká časť diela, ktorá je ešte k tomu zaradená až po rozbore piesní. Keďže sa pri odtláčaní Štúrovho diela usilujeme čo najvernejšie pridŕžať sa originálu, ponechávame aj pôvodný názov. Ináč porovnaniu jednotlivých verzií Štúrovho diela (slovenský rukopis, české knižné vydanie a Škultétyho edícia) mienime venovať osobitnú odbornú štúdiu, takže tu sa nezapodievame touto problematikou.

Štúr po vyjdení spisu O národních písních a pověstech plemen slovanských zamýšľal rozšíriť svoje dielo, pre túto prácu si obstarával aj literatúru a predtým mu neznáme zbierky slovanských piesní a povestí (najmä prostredníctvom svojho ruského priateľa profesora I. I. Sreznevského), ale tento plán sa mu už nepodarilo realizovať.

Poznámky k úprave textu

Do tohto zväzku Štúrových vybraných spisov sme zaradili jednak ucelený Štúrov spis O národných povestiach a piesňach plemien slovanských z roku 1852 (v českom preklade dielo vyšlo roku 1853) a jednak Štúrove menšie články z predošlých období, keď platila odlišná jazyková a pravopisná norma, takže o úprave textov sa musíme zmieniť osobitne.

O národných povestiach a piesňach plemien slovanských

Rukopis tohto diela bol jazykovo a pravopisne osnovaný na základe tzv. zjednotenej slovenčiny, na ktorej sa slovenskí spisovatelia a kultúrni pracovníci dohodli v októbri 1851 na schôdzke v Bratislave. Bola to vlastne pôvodná štúrovská slovenčina, doplnená a upravená podľa návrhov Michala Miloslava Hodžu a Martina Hattalu. Podstatný rozdiel medzi týmito dvoma spisovnými jazykmi bol v tom, že štúrovská slovenčina vychádzala z princípu fonetického, kým hattalovsko-hodžovská reforma sa stavala na základ etymologický. Aj keď tzv. zjednotená slovenčina stala sa platnou normou pre slovenský spisovný jazyk až po dnešné časy, predsa pri vydávaní tohto Štúrovho spisu bolo potrebné urobiť niektoré úpravy vzhľadom na dnešného čitateľa.

Písanie vlastných a krstných mien upravujeme podľa terajšieho stavu alebo s priblížením k nemu: Aeol > Eol, Achill > Achil, Ana > Anna, Brama (bramanský) > Brahma (brahmamký), Bullion > Bouillon, Elisabetha > Elizabeta, Eugena Suea > Eugena Sua, Göthe (aj Goethe) > Goethe, Hádes (Hádu) > Hades, Homer > Homér, Hämon > Haimon, Maria > Mária, Method > Metod, Mickievič > Mickiewicz, Mukius > Mucius, Odysseus > Odyseus, Puškýn > Puškin, Svatopluk > Svätopluk, Sviatoslavič (len raz, ináč Svätoslavič) > Svätoslavič, Šiller > Schiller, Trojanskí > Trójanskí; pritom upravujeme aj skloňovanie: v Göthovom > v Goetheho, Odyssevovi > Odyseovi, Sacharovu > Sacharovovu, Tetvy (gen. sg.) > Tetvu, Zeusovi > Zeovi, Žegoty (gen. sg.) > Žegotu.

Podobne upravujeme tiež písanie názvov diel: Clavígo > Clavigo, Don-Carlovi > Don Carlovi, Romeo a Julia > Romeo a Júlia, Rukopis Kralodvorský > Rukopis kralodvorský (pritom skratky v Rukopise Kralod., v Rukop. Kral., Rukop. Krald. rozpisujeme: v Rukopise kralodvorskom atď.). Tvary v Beneše Hermanove alebo v Beneši Hermanove upravujeme na v Benešovi Hermanovi.

Pri písaní veľkých písmen robíme tieto úpravy:

a) adjektíva, odvodené od mien národov, štátov, krajín ap., ktoré sa v pôvodine píšu s veľkou začiatočnou literou, prepisujeme malým začiatočným písmenom: Dneprovské > dneprovské, Donské > donské, Egyptských > egyptských, Germanských > germánskych, Hellenský > helénsky, Indyckých > indických, Romanských > románskych, Slovanských > slovanských, Židovských > židovských ap.;

b) názvy sviatkov píšeme podľa dnešného stavu: dohviezdny večer > Dohviezdny večer, kvetná nedela > Kvetná nedeľa, nový rok > Nový rok, rusadlá > Rusadlá, smrtná nedela > Smrtná nedeľa, štedrý večer > Štedrý večer, tri krále > Tri krále, turíce > Turíce, vajané > Vajané, velkánoc (na velkúnoc) > Veľká noc, vianoce > Vianoce;

c) výrazy boh, boží upravujeme podľa dnešných pravopisných pravidiel. Boh > boh, pán Boh > pán boh (aj pánboh), Boží (ale božský i Božský) > boží, Bohdá > bohdá, Bohu milšie > bohumilšie, Bohužial > bohužiaľ, žial Bohu > žiaľbohu; podobne upravujeme aj označovanie príslušníkov náboženských, ideových ap. skupín, ich predstaviteľov (božstvá), ako aj pomenovania vládcov ap.: syn Boží > Syn boží, spasitel > Spasiteľ, Mahomedani > mohamedáni, vesna > Vesna, Baša > baša, Sultán > sultán, Vezír > vezír, Minnesängerstvo > minnesängerstvo, Trubadurstvo > trubadúrstvo ap.;

d) ojedinele upravujeme aj písanie výrazov Krakoviaky (názov piesní) > krakoviaky, zelenko (meno koňa) > Zelenko, zeme svätej > zeme Svätej.

Pri substantívach a adjektívacb odvodených od mien miest, národov, štátov, krajín ap. robíme ešte — okrem písania veľkých začiatočných písmen — takéto úpravy:

a) kvantitu prispôsobujeme dnešnej kodifikovanej norme: Azia (aj Asia) > Ázia; Europa > Európa; Germania > Germáni; Hellenov > Helénov; Rekyň > Grékyň; Romania > Románi; Šáriša > Šariša; Tatar, Tatarmi > Tatár, Tatármi; Tatranské > tatranské; Vlaškyň > Vlaškýň;

b) hláskoslovne zasahujeme úpravou v takýchto prípadoch: Atos > Athos; Bulgarkýň > Bulharkýň; byzantinských > byzantských; Carhradský > carihradský; na Cetini > na Cetinji; Engličan > Angličan; Europejský (Indoeuropejský) > európsky (indoeurópsky); Horvati > Chorváti; Indya, Indycký > India, indický; Mohamedani > mohamedáni; Moskevský > moskovský; Peršan, perský > Peržan, perzský; Rék, Récky, Rekyň > Grék, grécky, Grékyň; Semitický > semitský; Skaderský > skadarský; Ukrainské > ukrajinské;

c) názvy miest a krajov píšeme dnešným ustáleným spôsobom: París > Paríž; Vieden > Viedeň; Krajinsko > Krajina, Štyrsko > Štajersko.

Na základe etymologického princípu dostal sa do zjednotenej slovenčiny znak y, neznámy v štúrovskom systéme, ale zato bežný aj v dnešnom spisovnom jazyku. V Štúrovom spise O národných povestiach a piesňach plemien slovanských sa však podľa staršieho úzu zachováva písanie y aj v slovesných tvaroch na -ly v ženskom a strednom rode a pri mužských neživotných, čo Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 zjednotili, uznávajúc všade iba jednotné tvary na -li; tu sa pri prepise správame podľa platných Pravidiel. No inak medzi Štúrovou pôvodinou s dnešnými pravopisnými zvyklosťami sú tieto odchýlky, ktoré v pravopise upravujeme: bratymí (3. os. sg. slovesa), pobratymský > bratimí, pobratimský; vybliskuje > vyblyskuje; kopitách > kopytách; nasítiš, presítený > nasýtiš, presýtený; od poli (alebo odpoli) > odpoly; dozíva, ozíva, vyzíva > dozýva, ozýva, vyzýva; píta, pítajú, pítajúc, pítač, pítači, odpitovanie, vypíta > pýta, pýtajú, pýtajúc, pytač, pytači, odpytovanie, vypýta; pomali (alebo pomalí) > pomaly; rídzejší, rídzosť > rýdzejší, rýdzosť; rynok > rínok; silaby > sylaby; sipúcim > sypúcim; štyry > štyri; varito > varyto; vmyslyvší > vmyslivší; zavije > zavyje; obžynky, dožynky (ale vyžinky) > obžiniky, dožinky; banduristy > banduristi. — Osobitne treba pripomenúť, že v Štúrovej pôvodine sa na rozdiel od dnešných zvyklostí pokladajú adjektíva na -ný v zásade za mäkké a podľa toho sa aj píšu, napr.: hlavní, národní (sg.) ap. V prepise tieto adjektíva upravujeme: hlavní > hlavný, národní > národný, ostatní > ostatný, poslední > posledný ap. Podľa toho upravujeme aj ostatné tvary týchto adjektív, pokladajúc ich podľa dnešného úzu za tvrdé: hlavnia, hlavnie > hlavná, hlavné; národnie, národních > národné, národných; ostatnie, ostatních > ostatné, ostatných; pohlavnia > pohlavná; rodniemu > rodnému; strednia > stredná; západnie > západné; zimnie > zimné ap. Zato však vyskytujú sa aj tvary, ako: duchovná, duchovného (nie duchovnia, duchovnieho), mravný (nie mravní) ap., a zas na druhej strane adjektívum cudzí pokladá sa v Štúrovej pôvodine v nepriamych pádoch za tvrdé: cudzého (> cudzieho), cudzému (> cudziemu).

Štúrovský pravopisný systém nepoznal ľ, lež iba l. Hattalovsko-hodžovská reforma zaviedla síce aj znak ľ, ale v Štúrovej pôvodine aj naďalej prevažuje l, hoci sa vyskytuje aj mäkký znak ľ. V tomto smere bolo treba v prepise urobiť veľa úprav: cestovatelom > cestovateľom; ctitel > ctiteľ; čokolvek > čokoľvek; delba > deľba; podielal > podieľal; v dialke, v dialku, kam dial > v diaľke, v diaľku, kamdiaľ; dosial > dosiaľ; flašky > fľašky; gulami > guľami; hladat, hladá (ale náhľad, ohľad, pohľad) > hľadať, hľadá; pochvalujú > pochvaľujú; o chvilu > ochvíľu; jedlu, jedlou > jedľu, jedľou; kazatel > kazatel; klučky > kľučky; kolaje > koľaje; kolko (aj koľko), toľko (aj toľko), zkadial, ztadial, opodial, odkial, odsial, odtialto > koľko, toľko, skadiaľ, stadiaľ, opodiaľ, odkiaľ, odsiaľ, odtiaľto; král (aj kráľ), královi, královstvo > kráľ, kráľovi, kráľovstvo; Krestitel > Krstiteľ; lahkost (aj ľahko, ľahkovážne), lahšie > ľahkost, ľahšie; lahostajná > ľahostajná; lalia > ľalia; lútosť (aj ľútosť) > ľútost; malba, malobný, malovný > maľba, maľobný, maľovný; míl (gen. pl. od míľa) > míľ; mysel (ale vymýšľala), myslou > myseľ, mysľou; nedela > nedeľa; neocenitelné > neoceniteľné; neodolatelnou > neodolateľnou; nerozlučitelným > nerozlučiteľným; ocelová > oceľová; odinul > odinuľ; pestovatelkyne > pestovateľkyne; plasknú > pľasknú; podla, vedla > podľa, vedľa; polakať > poľakať; Polanov > Poľanov; polovky > poľovky; Polský (aj Poľský) > poľský; povolná > povoľná; predstavovatel > predstavovateľ; priatel, priatela, priatelstvo > priateľ, priateľa, priateľstvo; rozlútený > rozľútený; rozveseluje > rozveseľuje; sklúčený > skľúčený; prisilovaný > prisiľovaný; slubuje (aj sľubuje, ale sľubujúca, sľúbenec, sľúbenci, sľuby) > sľubuje; smýšlaní > zmýšľaní; spasitel > Spasiteľ; spisovatel > spisovateľ; strielať > strieľať; šablu > šabľu; šlaky, šlakujú > šľaky, šľakujú; topol > topoľ; ukazovatelka > ukazovateľka; z úla > z úľa; úlava, ulavený > úľava, uľavený; uvalovať > uvaľovať; vela, velký, Velkorusi, velmi > veľa, veľký, Veľkorusi, veľmi; voľačo, volačoho > voľačo, voľačoho; mimovolne, dobrovolnú (ale vôľa) > mimovoľne, dobrovoľnú; vysvetluje, vysvetlovali, vysvetlovanie > vysvetľuje, vysvetľovali, vysvetľovanie; zaklaje > zakľaje; zdokonalovalo > zdokonaľovalo; znatelmi > znateľmi; zvelatok > zveľatok; žial, žialne > žiaľ, žiaľne; žihlava > žihľava. Zato však sú dosť časté aj tvary s ľ, ako: ľúbi, zaľúbený, obkľučuje, skľúčenú, obľahnutie, poľa, poľom, ponáhľa, rozčuľuje, zapaľujú ap.

Hlásku ä, zjavujúcu sa už v štúrovskom systéme po vyjdení Hodžovho diela Epigenes slovenicus, uviedla aj Hattalova reforma, no vzhľadom na dnešný úzus museli sme v niektorých prípadoch prepisovať a > ä, ako posvatný (aj posvätný) > posvätný, Svatopluka (ale Svätoslavič) > Svätopluka, svatosti > svätosti, svatý (aj svätil, svätú) > svätý; a zas naopak ä > a: sebä > seba, tebä > teba, staväl > staval, nestaväjúc > nestavajúc, Moravänov > Moravanov, zemäni > zemani; alebo ä > e: väžu, väžách > vežu, vežiach; alebo ä > ia: zemänstva > zemianstva; pripadne e > ä: deveť (aj deväť) > deväť, najme > najmä.

Znak ô sme uviedli namiesto pôvodného o v týchto prípadoch: porod > pôrod; posty > pôsty; požitok, samopožitok > pôžitok, samopôžitok.

ú, ktoré je v pôvodine ako zvyšok predošlého štúrovského systému namiesto dvojhlásky iu, prepisujeme ako iu: vznešenejšú > vznešenejšiu ap. Vyskytujú sa však aj správne tvary, ako: k odkliatiu ap. Tento znak treba pokladať za zvyšok štúrovského systému aj tam, kde nahrádza dnešné ô: zúkol vúkol > zôkol-vôkol.

Keďže hattalovsko-hodžovská reforma, podľa ktorej je už osnovaný Štúrov rukopis, zaviedla písanie s a z podľa etymologických zásad, museli sme v prepise upravovať písanie s a z podľa Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953, ktoré sa v tomto smere zblížili s fonetickými zásadami štúrovského pravopisu spred hattalovsko-hodžovskej reformy: s koňa > z koňa; z krátka > skrátka; s kvieťa > z kvietia; zkadial > skadiaľ; ztadial > stadiaľ; z tade > stade; so mňa > zo mňa; so seba > zo seba; s pliec > z pliec; z počiatku > spočiatku; z prvoti > sprvoti; nazpät > naspäť; smysel > zmysel; sháňa > zháňa; složené > zložené; zmerov (aj smer) > smerov; smiešané > zmiešané; slezie, slezú > zlezie, zlezú; sletujú > zletujú; svalí > zvalí; snášajú > znášajú; zpodletia > spodletia; sbierky, nasbiera > zbierky, nazbiera; shovárajú > zhovárajú; smýšlaní > zmýšľaní; sjednotil > zjednotil; srovnaj, srovnávajú, srovnalosť > zrovnaj, zrovnávajú, zrovnalosť; sväzok > zväzok; svitý > zvitý; shromaždeným > zhromaždeným; sdruženej > združenej; sostavenú > zostavenú; srúbenej > zrúbenej; sídením > zídením; smyslná > zmyselná; svrchovaný > zvrchovaný; zpamätá > spamätá ap. Pritom však zostali aj niektoré pôvodné štúrovské tvary, ktoré nebolo treba pri prepise upravovať, ako: zmieri, zmilováva, zvodnú ap.

Pri skloňovaní podstatných mien upravujeme odlišné koncovky podľa dnešného stavu:

v gen. sg. muž.: dojemu > dojmu, šiatora > šiatra, kraju > kraja, tvoru > tvora;

v ak. sg. muž.: zradca > zradcu;

v lok. sg. muž: v popoli > v popole, v Skadru > v Skadre;

v nom. pl. muž: apoštolia > apoštolovia, mužia > mužovia, večere > večery;

v ak. pl. muž.: duchy > duchov;

v lok. pl. muž.: hájach > hájoch, kvetach > kvetoch, lesach > lesoch, ostrovach > ostrovoch, skutkach > skutkoch, spevach > spevoch, topolach > topoľoch, trhach > trhoch, útvorách > útvoroch, vekach > vekoch, výtvorach > výtvoroch, záhybach > záhyboch (vyskytujú sa však ojedinele aj tvary: časoch, tvaroch, úkazoch ap.);

v inštr. pl. muž. skracujeme pôvodnú dlhú koncovku -ami na -mi podľa dnešného stavu: citami > citmi, činami > činmi, Čudami > Čudmi, kvetami (aj kvetmi) > kvetmi, labyrintami > labyrintmi, mníchami > mníchmi, obeliskami > obeliskmi, pochopami > pochopmi, potokami > potokmi, prahami > prahmi, prúdami > prúdmi, sľubami > sľubmi, spôsobami > spôsobmi, synami > synmi, vplyvami > vplyvmi, vrchami > vrchmi, východami > východmi (vyskytujú sa však aj tvary: budzovanmi, dukátmi, krokmi, mečmi, ocasmi, predmetmi, predpismi, ptákmi, rozkazmi, tvormi, úkazmi ap.);

v gen sg. žen.: krve > krvi, mede > medi, mysli > mysle, rozkoši (jedine v spojení: z rozkoši do rozkoši, ináč aj rozkoše) > rozkoše; práve tak aj tvary nom. pl.: husy > husi, mysli > mysle, výpovedi > výpovede;

v inštr. sg. žen.: nad Labom > nad Labe, stepom (mužská koncovka) > stepou (v nom. pl. stepy > stepi);

v dat. a lok. pl. ženského rodu pôvodné krátke koncovky predlžujeme podľa dnešného ustálenia: cnosťam > cnostiam, bolesťach > bolestiach, dverach > dverách, guslach > gusliach, huslach > husliach, krajnosťach > krajnostiach, Lužicach > Lužiciach, obcach > obciach, okolnosťach > okolnostiach, povesťach > povestiach, väžách > vežiach, zemach > zemiach ap.;

v nom. pl. str. rodu.: prse > prsia;

v lok. pl. str. rodu: kniežatoch > kniežatách, očach > očiach;

v nom. a ak. mužských zvieracích mien nahrádzame pôvodné koncovky životných podstatných mien neživotnými podľa dnešných pravidiel: hadi > hady, havrani > havrany, kohúti > kohúty, krkavci > krkavce, levi > levy, medvedi > medvede, zveri > zvery.

V Štúrovej pôvodine zostalo niekoľko zvyškov predošlého jazykového systému v nom. a gen. sg. str. typu vysvedčenie, kde bola pôvodná štúrovská koncovka -ia namiesto dnešnej -ie (hnutia > hnutie, neštestia > nešťastie, okolia > okolie, pokania > pokánie, povedomia > povedomie, príslovia > príslovie, umenia > umenie, veselia > veselie, ktorá sa ešte pod vplyvom rytmického zákona krátila, zmäkčujúc obyčajne predchádzajúcu spoluhlásku, čo upravujeme: kvieťa > kvietia (gen.), sieťa > sietie, zakliaťa > zakliatie (v gen. zakliatia) ap. Dodržiavanie pravidla o rytmickom krátení (dve dlhé slabiky nesmú stáť vedľa seba) ovplyvnilo aj takéto tvary: po prestáti (> po prestátí), kvietim (> kvietím), zakliatim (> zakliatím), niečim (> niečím), piesni (> piesní).

Podstatné meno kmen, ktoré je u Štúra pravidelne tvrdé, v prepise pokladáme podľa dnešného stavu za mäkké, pričom podľa toho upravujeme aj jeho ďalšie tvary: kmen > kmeň, kmena > kmeňa, kmeny > kmene, kmenoch > kmeňoch ap. Taktiež upravujeme podstatné meno píštele na píšťaly, pričom robíme aj zásah do hláskoslovia.

Ojedinelé zvyšky českého tvaroslovia v prepise tiež upravujeme: k dramatice > k dramatike, ku konci > ku koncu, na noze > na nohe.

Pri neurčitkových a prítomníkových príponách slovies typu trieť, vidieť, rozumieť (I. a III. trieda) zjavujú sa v pôvodine krátke i dlhé formy bez akéhokoľvek pravidla, ako napr.: videť i vidieť, uzre i uzrie ap. Tieto tvary v prepise upravujeme jednotne na dlhé: dotre > dotrie; nazreť > nazrieť; obzre > obzrie; pozreť, pozrem > pozrieť, pozriem: sedeť > sedieť; udre > udrie, uzre > uzrie; videť > vidieť; zavre > zavrie (bežné sú aj tvary berie, poberie, odoprieť, umrieť, vidieť, vinie, zaprieť, nezaprie, oprie ap.). Podľa toho upravujeme aj iné tvary týchto slovies: rekli, odreknul, zreknutie > riekli, odrieknul, zrieknutie; dovedli, uvedli (aj naviedla, priviedol) > doviedli, uviedli ap.

V 3. os. pl. slovies typu robiť (IV. trieda) v prítomnom čase, kde podľa rytmického zákona dlhá prípona prekážala, a preto sa skracovala, čím vznikol rozdiel oproti dnešnému stavu, uvádzame dlhú príponu: cíťa > cítia, hlása > hlásia, chráňa > chránia, kormúťa > kormútia, krúťa > krútia, líča > líčia, náhla > náhlia, núťa > nútia, osláva > oslávia, prieča > priečia, prisúďa > prisúdia, stráža > strážia, svieťa > svietia, trápä > trápia, túža > túžia. Podobne aj v priechodníkových tvaroch: príduc > prídúc, riaďac > riadiac, túžac > túžiac. Rytmický zákon ovplyvňoval aj takéto tvary, ktoré v prepise upravujeme: myslevalo > myslievalo, plienevali > plienievali, slúževať > slúžievať. Zato však vyskytujú sa v Štúrovej pôvodine aj tvary, narúšajúce rytmický zákon: šíriac, ukážúc, vrátiac, zblížiac ap.

V Štúrovej pôvodine zostalo pomerne dosť slovies typu pracovať (VI. trieda) s kmeňotvornou príponou -uva-, ktorú bol Štúr v Nauke reči slovenskej uvádzal ako jedinú a ktorá zodpovedá dnešnej prípone -ova-. V týchto prípadoch robíme v prepise upravovateľské zásahy: oslobodzuvať > oslobodzovať, podporuvať > podporovať, ponavštivuvať > ponavštevovať, pretrhuvať > pretrhovať ap. Podobne transkribujeme aj ostatné tvary a odvodeniny: ďakuvanie > ďakovanie; obdivuvaním > obdivovaním; obletuvali > obletovali; opakuvávajú (aj opakovávajú), opakuvanie > opakovávajú, opakovanie; oslovuvanie > oslovovanie; ospevuvaná > ospevovaná; pohybuvala > pohybovala; poprekrižuvaný > poprekrižovaný; povaluvával > povaľovával; prispevuvali > prispevovali; rokuvávali > rokovávali; snuvané > snované; unuvané > unované, vyslovuvali > vyslovovali; vysvetluvali > vysvetľovali, zdokonaluvaní > zdokonaľovaní, zdržuvávali > zdržovávali, zunuvania > zunovania ap.

Ojedinelé odchýlky tvarov minulého času (príčastia minulého činného) upravujeme podľa dnešného stavu: došol, išol, našol > došiel, išiel, našiel.

Zložené adjektíva, príslovky, spojky, číslovky, častice píšeme dovedna podľa dnešného úzu, pričom — najmä pri príslovkách — upravujeme aj písanie s a z v zmysle Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953: Bohu milšie > bohumilšie, do kola > dokola, do korán > dokorán, do nedávna > donedávna, do prosta > doprosta, do vedna > dovedna, kam dial > kamdiaľ, kam že > kamže, kedy že > kedyže, kol do kola > koldokola, kvitni že > kvitniže, k vôli > kvôli, málo čo > máločo, na bok > nabok, na čas > načas, nado všetko > nadovšetko, na kolko > nakoľko, na krátko > nakrátko, na najviac > nanajviac, na neisto > naneisto, na novo > nanovo, na podiv > napodiv, na pohotove > napohotove, na pospol (častejšie napospol) > napospol, na veky > naveky, na vnivoč > navnivoč, na vonok > navonok, nie len > nielen, od dávna > oddávna, od jakživa > odjakživa, od poli > odpoly, od prvoti > odprvoti, o mnoho > omnoho, o samote > osamote, o sebe > osebe, pod istým > podistým, po dnes > podnes, pod večer > podvečer, po každé > pokaždé, po tichu > potichu, pozoru hodno > pozoruhodno, pri tom > pritom, sebä zapierajúca > sebazapierajúca, tak nazvané > taknazvané, tak rečeno > takrečeno, tak tiež > taktiež, tak zvaných > takzvaných, v celku > vcelku, v pravde > vpravde, v skutku > vskutku, v zápätí > vzápätí, za čas > začas, za to > zato, z blíza > zblíza, z ďaleka > zďaleka, z dnuká > zdnuka, z krátka > skrátka, z ľahka > zľahka, z počiatku > spočiatku, z prvoti > sprvoti, z tadial > stadiaľ, z vonká > zvonka, z vonku > zvonku, z vysoka > zvysoka, žial Bohu > žiaľbohu. Niektoré zas rozpojujeme: ktorýby > ktorý by, zaroveň > za roveň (iný význam než dnešné zároveň) ap. No v pôvodine sú aj výrazy, písané dovedna: bezpochyby, Bohužial (> bohužiaľ), medzitým, naopak, napotom, naposledok, naposledy, navzájem (> navzájom), odrazu, zďaleka, zhora, zhusta.

Komparatívne a superlatívne tvary adjektív nový a živý upravujeme podľa dnešného stavu: novejší, novejšie, novejších > novší, novšie, novších; živejšie, živejšou, najživejšie > živšie, živšou, najživšie.

Niektoré adverbiá majú v pôvodine dlhú koncovku, čo je ako zvyšok predošlého štúrovského systému; v takých prípadoch zasahujeme úpravou: pomalí > pomaly, dneská > dneska, zajtrá > zajtra, nazajtrá > nazajtra, z dnuká > zdnuka, z vonká > zvonka (podobne aj sotvá > sotva).

Zámeno on skloňujeme v prepise podľa dnešného úzu, a preto nahrádzame pôvodné štúrovské druhotvary dnešnými ustálenými formami: jích, jejích > ich; jím > im (na jednom mieste ním). Podobne si počíname aj pri privlastňovacích zámenách: naších > našich, svojích > svojich ap. Zámeno ty, tyto transkribujeme na tie, tieto. Pôvodné zámeno všetek nahrádzame dnešnym všetok. Dlhé tvary samé, všetkú skracujeme.

Privlastňovacie prídavné mená, ktoré majú v pôvodine dlhú koncovku, v prepise skracujeme: Homeroví, Goethoví (aj Goetheho), Shakespearoví (= hrdinovia) > Homérovi, Goetheho, Shakespearovi.

Číslovku jeden skloňujeme podľa dnešného úzu: jednoho > jedného, jednych > jedných ap.

V kvantite sú medzi originálom a prepisom takéto rozdiely, nezaradené do predošlých kategórií: ano > áno; balván (aj balvan) > balvan; bars > bárs; bezpravie > bezprávie; bykov > býkov; car (i cár) > cár; citrony > citróny; dcera (aj dcéra) > dcéra; dum (gen. pl.) > dúm; hrdínske (aj hrdinsky), hrdínstvo > hrdinské, hrdinstvo; chábne > chabne; chvila > chvíľa; križový > krížový; laskavé, laskavosťou > láskavé, láskavosťou; lípka > lipka; mohútny, mohútnosť > mohutný, mohutnosť; najde, najdu, nenajde, najdenie > nájde, nájdu, nenájde, nájdenie; nápodobňujú, nápodobil, nápodobení, nápodobenia > napodobňujú, napodobil, napodobení, napodobenia; nauka > náuka; neomýlne > neomylne; nevyslovnej > nevýslovnej; odstranenie > odstránenie; odvažný, odvažne > odvážny, odvážne; osmáhnul > osmahnul; osúdnej > osudnej; otčím > otčim; pánstvo (aj panstvo) > panstvo; pohnutka > pohnútka; pokania > pokánia; posluchne > poslúchne; prúžnosť > pružnosť; pústovníctvo > pustovníctvo; schylených > schýlených; slovútny > slovutný; slúha (aj sluha) > sluha; socharstvo (aj sochárstvo) > sochárstvo; spasonosný > spásonosný; stánu > stanu; stojacia > stojaca; Sultan (aj Sultán) > sultán; tiahnucie > tiahnúce; tulačka > túlačka; údatnosť > udatnosť; uklad > úklad; užitok > úžitok; Vila > Víla; volávka > volavka; vylupiť > vylúpiť; vyluštený > vylúštený; vysosť (aj výsosť) > výsosť; zahrady > záhrady; zdánlivé > zdanlivé.

V kvalite spoluhlások robíme tieto úpravy: básen, v básnach > báseň, v básňach; buzdováň (tvary buzdováňa, buzdovánom, buzdovanmi) > buzdovan; daleko (aj ďaleko, ďalej), další, dalšími (aj ďalšom) > ďaleko, ďalší, ďalšími; den > deň; jelena > jeleňa; kmen, kmenoch > kmeň, kmeňoch; kôn > kôň; letňom > letnom; nazpät > naspäť; osten > osteň; počeť > počet; prsten > prsteň; stajen > stajeň; strieď (častejšie stried) > stried; väzen (aj väzeň) > väzeň; východňom > východnom.

Kde to vyžaduje dnešný úzus, uvádzame v prepise slabikotvorné ŕ: dovršením > dovŕšením; država, držav > dŕžava, dŕžav; mrtvý, mrtvola > mŕtvy, mŕtvola; krmili, nakrmil, krmeného > kŕmili, nakŕmil, kŕmeného; završená > zavŕšená. Pritom poznamenávame, že slabikotvorné ĺ a ŕ sa vyskytujú aj v pôvodine, napr.: hĺbku, zamĺkajú, opŕchnutie, pohŕdanie, pridŕža, zdŕža, pridŕžanie.

Hláskoslovne upravujeme podľa dnešného stavu tieto prípady, nezaradené do predošlých kategórií: andel > anjel; bodláče > bodľačie; božstviev > božstiev; buzogán > budzogáň; ces > cez; dievíc > devíc; dvacat > dvadsať; hlubokej (aj hlboký) > hlbokej; hodbáb, hodbábny > hodváb, hodvábny, chrbet > chrbát; jeskyne > jaskyne; jezerá > jazerá; kapkať (ale kvapkami) > kvapkať; kdo, nikdo > kto, nikto; kolada (aj koleda) > koleda; koliká > koľká; kopia > kopija; kralevič > kráľovič (dôsledne na rozlíšenie zavádzame Kraljević Marko); krest, krestný, krestenie, Krestitel > krst, krstný, krstenie, Krstiteľ; krú > krv; kúzedlne, kúzedlným > kúzelne, kúzelným; kvetnutie > kvitnutie; leš > lež; lobda > lopta; maloletný > maloletý; medenné > medené; mhla > hmla; mníske (aj mníšsky) > mníšske; najprú > najprv; nájezdník > nájazdník; naozajšne > naozajstne; narodzenie > narodenie; nasadzením > nasadením; návštiva, ponavštivuvať > návšteva, ponavštevovať; navzájem (ale vzájomne) > navzájom; nejsúc > niesúc; nemohúc > nemôžuc; neštestia (ale neštastný) > nešťastie; očekávajúci, neočekávané > očakávajúci, neočakávané; odá (aj oddá, oddáva) > oddá; odpustenia > odpustenia; odrostlí (ale výrastok, vyrástli), samorostlá > odrastlí, samorastlá; osvežujúci > osviežujúci; písemný, písemníctvo > písomný, písomníctvo; pokrevný > pokrvný; prášek > prášok; prázna > prázdna; pomiera > pomeria; predca > predsa; preisť, neidú, neide > prejsť, nejdú, nejde; preotec > praotec; prestarého > prastarého; prestehovavší > presťahovavší; príčestia > príčastia; prijjeda > prijedá; prieteky > preteky; príkopy > priekopy; ptáci > vtáci; rodzencom > rodencom; rozdráženosť, rozdrážila > rozdráždenosť, rozdráždila; sahá, sahajú, sahajúci > siaha, siahajú, siahajúci; skalečený > skaličený; sklenné > sklenené; služebných > služobných; smešné > smiešne; smyslnosť > zmyselnosť; spanilomyslné > spanilomyseľné; spierajúceho > vzpierajúceho; společnosť, společenský (ale spoločný) > spoločnosť, spoločenský; sprostriedkované > sprostredkované; stremene > strmene; svatba, svatobníci > svadba, svadobníci; svedoctvo > svedectvo; škrine > skrine; šlechetné, šlechtického, zošlechtená, zušlechtilosti > šľachetné, šľachtického, zošľachtená, zušľachtilosti; švegrinej, švegrine > švagrinej, švagriné; tricať, triciatich > tridsať, tridsiatich; ujistiac > uistiac; ulehlejšie > uľahlejšie; vätšej, vätšmi, zvätša > väčšej, väčšmi, zväčša; verolomnej > vierolomnej; veť > veď; vezdejší > vezdajší; vlídne > vľúdne; vnídi > vojdi; vrodzená > vrodená; všeliako, všeliakí > všelijako, všelijakí; vybiera > vyberá; vynaísť > vynájsť; vyndúc > vyjdúc; vypoviedať, zodpovieda, zodpoviedalo (ale dopovedali) > vypovedať, zodpovedať, zodpovedalo; vystehovaní > vysťahovaní; vyšie (aj vyššie) > vyššie; vytekli > vytiekli; zatraceného > zatrateného; zdvojnásobnených > zdvojnásobených; zelvica > zolvica; zmizela > zmizla; zrastu > vzrastu; zavznieva > zaznieva; zrostlinstvo > zrastlinstvo; zúmyslne > zúmyselne; žebrák (aj žobráci) > žobrák; žriadel (gen. pl.) > žriedel.

V spojeniach s raz, ráz uvádzame dnešný úzus: párrazí, trirazí, velarazí > pár ráz, tri razy, veľa ráz.

V prepise uvádzame podľa dnešných zvyklostí spojovníky: dve tri > dve-tri, kde tu > kde-tu, rad radom > rad-radom, miloli > milo-li, nietoli > nieto-li ap.

Pôvodné skratky upravujeme takto: k. pr., ku pr. > kupr.; na pr. > napr.; tj. > t. j.

Číslovky (9-ho, 6tej 12tich 104tý ap.) upravujeme podľa dnešných zvyklostí (9., šiestej, 12, 104 ap.).

Pri cudzích slovách sme urobili tieto úpravy: apotheosa > apoteóza; ballády > balady; geniovia > géniovia; Gothické > gotické; klassické > klasické; nerymovaný (aj nerýmovaný) > nerýmovaný; novella, novell (gen. pi.) > novela, noviel; pantheism, pantheistický > panteizmus, panteistický; paralellismu > paralelizmu; poesia > poézia; prosaického > prozaického; pyramidami > pyramídami; romantism, romantismus > romantizmus.

Osobitne pripomíname ešte tieto zmeny: hyba (vyskytuje sa iba raz v celom texte) meníme na iba; pôvodné trebas pre uľahčenie čítania upravujeme na trebárs; sa, ako zvyšok štúrovského systému, nahrádzame sú, hin meníme na hen.

Texty inoslovanských piesní, citovaných v Štúrovom diele, zrevidovali sme — nakoľko len bolo možné — podľa originálov, z ktorých autor čerpal. Už pri vydávaní diela v českom znení poverili takouto úlohou Václava Hanku, no zrejme ju nevykonal, lebo inak by neboli zostali v piesňových textoch vydaného diela toľké chyby. Ináč je pochopiteľné, že sa Hanka nepodujal na takúto úlohu, veď Štúr neuvádza presné miesta zbierok, odkiaľ pieseň alebo piesňový úryvok preberal, lež spokojoval sa iba celkovým vymenovaním piesňových zbierok, ktoré pre jednotlivé slovanské piesne používal, takže by bolo bývalo veľmi ťažké zhľadávať priame pramene toľkých citátov. Keďže sa nám podarilo identifikovať skoro všetky Štúrom citované piesne a úryvky z nich, uviedli sme príslušné záznamy vo vysvetlivkách k tomuto vydaniu; upustili sme len od vyznačovania citátov z Kollárových Národných spievaniek, keďže tie sa dajú ľahko zistiť najmä podľa dobrých registrov v reedícii tohto Kollárovho diela.

Pri revízii textov inoslovanských piesní nám išlo predovšetkým o to, aby sme odstránili prepisové chyby rukopisu a tlačové omyly oboch doterajších vydaní (českého i slovenského), a ďalej o to, aby sme vo vydaní mali texty v tej podobe, v akej boli zapísané v pôvodných zbierkach, z ktorých Štúr citoval. V čitateľskom vydaní sme nepokladali za únosné vymenúvať všetky opravy, ktoré sme na týchto textoch vykonali, čím sme však špecialistov obrali o materiál, z ktorého by sa dala vyvodzovať Štúrova prepisová technika. Štúr si totiž texty upravoval, ale nejednotne, čoho si bol sám vedomý, ako vieme z jeho korešpondencie, ale nevedel nájsť iné východisko z chaosu, v ktorom v jeho časoch boli slovanské jazyky z pravopisného hľadiska. No špecialisti si môžu aj tento nedostatok našej edície ľahko odstrániť tým, že si naše texty porovnajú s textami v českom vydaní a v slovenskej edícii Jozefa škultétyho.

Znalci slovanských jazykov sa možno pozastavia nad podobou, v akej sú zapísané citované slovanské piesne. Bolo iste na uváženie, či by sa piesne v reedícii nemali prispôsobiť dnešnému stavu jednotlivých slovanských jazykov. No keď sme videli, že v pôvodine sú piesne zapisované neraz rozličnými pravopisnými systémami a často priamo v nárečiach, zriekli sme sa tejto úmornej cesty, a to tým skôr, aby sme sa nedopustili ešte väčšieho chaosu.

Štúr vo svojej pôvodine pripájal slovenský preklad k jednotlivým ťažším alebo nezrozumiteľným výrazom inoslovanských piesní. V českom vydaní na návrh recenzenta boli tieto vysvetlivky s príslušnými odkazovými číslicami umiestené ako poznámky pod čiarou, podľa čoho postupoval aj Škultéty vo svojej edícii. V našom vydaní sme tieto vysvetlivky vypustili a nahradili sme ich úplnými prekladmi citovaných piesní alebo úryvkov z piesní. Preklady sme však urobili iba v próze, čím sme síce na jednej strane zotreli pôvab piesňových originálov, ale z druhej strany zas sme sa pousilovali podať čo najpresnejší zmysel piesní, pravdaže, nakoľko to bolo možné pri známom logickom variovaní ľudovej piesňovej tvorby a pri ťažkostiach s ovládaním špeciálnych, málo známych nárečových výrazov jednotlivých slovanských jazykov. Treba upozorniť na to, že presný zmysel citovaných piesní nebol známy ani doterajším vydavateľom, o čom svedčia chyby, ktoré pri vydávaní diela zostali neopravené, ba ani samému Štúrovi, ktorý sa prezradil jednak tým, že neznáme výrazy na poniektorých miestach nesprávne tlmočil do slovenčiny, a jednak skutočnosťou, že viaceré, celkom temné miesta ponechal vôbec bez vysvetlenia. Takto teda práve v čitateľskom vydaní je preklad piesní do prózy iste oprávnený. A čo sa týka zotretia pôvabu piesňových originálov prekladom v próze, treba mať na pamäti, že k podobnému poznatku príde čiastočne každý, kto si piesne prečíta i v ich veršovej podobe, pretože naozajstné čaro ľudovej piesne je iba v bezprostrednom spojení jej textu s nápevom.

Interpunkciu sme pri prepise originálu narúšali a prispôsobovali ju dnešnému úzu.

Pôvodnú autorovu skladbu sme síce zachovávali v jej originálnej podobe, no vzhľadom na uľahčenie chápania staršieho textu pre dnešného čitateľa a v zmysle ustálenej normy v spisovnom jazyku urobili sme aj v skladbe niekoľko zásahov:

a) Vynechávali sme spojku že v prípadoch, kde ju dnešná jazyková kultúra pociťuje ako nepríjemný cudzí nános. Ide o tieto spojenia: … že prečo plače (str. 150 a 183), … že aby dal porobiť (str. 161), … že aby odpustil (str. 163), … že či si trúfa (str. 175), … že či sa žartuje (str. 177), … že čo by tam videl (str. 182), … že aby sa mu nechválil (str. 182), … že prečo robí (str. 184).

b) Pozmenili sme tieto väzby: odrádzať niekomu (Odrádza mu Marko… odrádzajú mu to) > odrádzať niekoho (Odrádza ho Marko… odrádzajú ho); zaoberať sa s niečím > zaoberať sa niečím; s postupom času > postupom času.

c) V hranatých zátvorkách sme uviedli všetky textové výpustky, ktoré sme si dopĺňali zväčša porovnávaním s textom v českom vydaní Štúrovho diela, a do hranatých zátvoriek sme dávali taktiež vsuvky, ktoré majú text pre čitateľa zjasniť. Štúr vynecháva napr. sloveso je a používa zvratné sloveso priať si bez zvratnej častice si. V takýchto prípadoch sme časticu si vsúvali, uzavierajúc ju hranatými zátvorkami (napr. priali [si]).

d) Aby sme jednak zjasnili text a jednak opravili autorove zrejmé štylistické omyly, zasahovali sme do pôvodného textu aj v týchto prípadoch (dotyčné výrazy vyznačujeme kurzívou):

(Str. 58.) … s opustením doma muža i nemocného dieťaťa… > … zanechajúc doma muža i nemocné dieťa…

(Str. 97.) … a že je príprav v dome dosť riekajú > a riekajú, že je príprav v dome dosť.

(Str. 108.) … i títo zase práve z tých príčin zvláštnym okom bratskej lásky sprevádzajú sestru, ich citlivú i opustenejšiu družku… > svoju.

(Str. 135.) … v takýchto dŕžavách všetko je už v príkazoch a zákonoch určené jedno s druhým, čiastky s celkom sa už tuho držia, dŕžava je ňou poistená… > nimi.

(Str. 146.) … odveťuje kozák konečne dievčine, láskou aby doma zostal ho zaklínajúcej… > … láskou ho zaklínajúcej, aby doma zostal.

(Str. 162.) … ktorý stál v ohni od rána do večera… > od večera do rána (opravené podľa zmyslu).

(Str. 164.) … ale volá ich ako Slováci „dobrých chlapcov“, i chlapcov… > … „dobrými chlapcami“, i „chlapci“…

(Str. 170.) Oslavujú spevy tieto mužov, zachránivších vlasť, ešte pri svojom jednotení a tvorení sa vnútorným násilným odporom, alebo cudzím návalom, o slobodu národu hrajúcim, zahrozenou, jako… > … ešte pri jej jednotení a tvorení sa vnútorným násilným odporom alebo cudzím návalom, o slobodu národu hrajúcim, zahrozenú, jako… (České vydanie: Oslavujíť zpěvy tyto muže, kteří zachránili vlast pri jejím se jednotění, v nebezpečenství uvedenou buď vnitřním násilným odporem anebo cizím návalem, jako… Škultétyho vydanie: Tieto spevy oslavujú mužov, zachránivších vlasť, ešte pri jej jednotení a tvorení sa vnútorným násilným odporom, alebo cudzím návalom, o svobodu národu hrajúcim, ohroženú, ako…)

(Str. 182.) Podľa viery ľudu Marko následkom tej kliatby musel slúžievať Turkovi, ktorým aj čas po čase slúžil… > Turkom (srbizmus).

(Str. 183.) … a tretie že svojho starého otca i matku… za stolom nebolo… > jeho starého otca i matky…

(Str. 207.) Ako by človek videl cválať stepou bratov konných v kúrave a v prachu, nesúcim sa ako hmla… > nesúcom sa (v českom vydaní nesoucím, u Škultétyho nesúcich).

(Str. 216.) To čo detinskej našej mysli bolo možné a skutočné, bolo tým ešte viac mysli národa nášho v tom veku v ktorom sa povesti tvorili, detinskejšieho oveľa v ten čas od nás detí, vedené… > vedených. (Aby zmysel bol jasný, treba chápať vetné zloženie asi takto: … národa nášho… v ten čas oveľa detinskejšieho nad nás deti…)

(Str. 222.) Z týchto príčin, z prebehúvania to jest jedného druhu básnictva nášho do druhého… > … to jest z prebehúvania… (v českom vydaní z přebíhání totiž).

Zvyčajné prepisové chyby sme nepokladali za potrebné uvádzať.

Napokon ešte poznamenávame, že v pôvodnom venovaní bolo Vysosti namiesto Svetlosti (Vysosti Štúr prečiarol a nadpísal Svetlosti), čo sa opakuje rovnako aj v úvodnom poslaní (Vaša Svetlosť, Vašej Svetlosti), a okrem toho vo venovaní Michalovi Obrenovićovi bolo bývalému vladárovi kniežatstva Srbského, ktorá vsuvka je v rukopise dodatočne prečiarnutá.