ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Keď slávikovi stúpite na nožičku, on nevie plakať. On vám i za to zaspieva.

Nebýva tu nikto, kde už niet vtáčieho šveholenia. Odišli si tie duše inde zasadiť svoj svietivý súmrak.

Veľasmerný je obláčik, čo bude roznášať dážď. Aj on musí iba začať chodiť po zemi.

Púšť sa nikdy nechce poddať. Ale kdesi sa končí a tam sa poddala zľahka.

Akokoľvek je príťažlivý človek, hovorí rosa, ja nejdem za ním na kamenistú zem. Nech príde za mnou na trávnik.

Môj život ešte nedoznieva, hovorí ďalej rosa; kto po mne postúpa, zarosím mu nohy.

A ten slávik? Prestal by v piesni, keby vedel, že človek na jeho pristúpenej nožičke len spieva.

2

Každý čaká, kto ho bude milovať. Pozrite, ako vtáčence v hniezde otvárajú zobáčky. Pri omrvinke lásky.

Kvietok sa na jar dožije slnka. A čo sa načakal pod zemou, kým snehy povolili.

Deti prídu na svet, dostanú hračky. Celý deň sa bavia a potom s nimi zaspinkajú.

Chudobný človek má len to, čo mu chudoba dá. Chráni si to ešte aj plotom.

Kto stratil domov a všetko s ním, i od tej straty čaká lásku, ako väzeň od väzňa.

A starý človek? Pochopíme ho, keď sa potichy Bohu žaluje, že v tej žalobe kohosi miluje?

Na vŕšku zastane pútnik, nevládze ďalej. Zomrie tam, kde neodsúdené duše prijmú ho k sebe.

3

Kto sa lúči, nechválime ho. Človek odíde i tam, kde nemá viery v nejaký priestor.

Odchody vravia, že niet na zemi dosť miesta. Ideš ďalej, ideš, a je ho vždy menej.

Prečo sa zľaknúť seba samého? Pýtal si sa, kto si, aký a načo si? Nepýtaj sa svojho strachu.

Hľadaj sa v nezablúdení duše, v jej neporušení, kde ešte môžeš urobiť ponor.

Ona môže byť ako pokrájaný chlieb. Pozri, koľkí naň čakajú, práve ako odchádzaš.

Raz už je predsa čas, aby človek miloval toho, pri kom žije. Neodídeme od neho, ani tam inde.

Kde až? Kto pochopí, čo je v diaľkach, keď ide milovať! Načo nám väčšia zem? Ona je dosť veľká pre lásku.

4

Stáli sme pri rieke, dva brehy proti sebe. Neláska bola ako kamienok, aby sa triafalo na každé dýchnutie.

Bola tma. V krvavej farbe sa díval človek tam od dohodenia kameňom a videl, že nehádžeme chlebom.

Keď nastalo vidno, ešte boli kruhy na vode od padajúcich tvrdých omrvín.

Nad riekou sme sa klenuli oblými šmuhami, robili sme mosty. Neprešiel nik po nich.

A zavše sa nám zdalo, že človek človeka dočiahne i takýmto dorozumievaním. Lebo hneď sa odpovedalo.

Lenže: deti tam plakali, starci si skrývali tváre, kým celý svet šiel ľahostajne ďalej.

A darmo boli medzi nami vody. Rieka chráni od horšieho. Ale kto nás chráni v nás!

5

Rozišli sa, nebolo objatia. Keď sa mŕtvi pozrú na svoje ruky, to je aj ich vôľa splnená.

Tisíc ráz sa odvinula zlatá retiazka od hrdla, prsteň od sna. Aj von zo seba hľadeli inde.

Album budúcich potomkov ostal na stole. Tváre, ako ulepené decká na poslednom voze.

Nenadnesená je predsieň, kde už sa na sobáš nechystajú. Na stene staré rodinné obrazy potme huľajú.

Ach, nie je to koniec hry. Tma sa ešte mnohou tmou naplní, deň vyjazví oči, bude dosť poranenia.

A ozvú sa im tí v objatí, po nárazoch. Len zhrozenia sa nazbiera nad tým, čo vydržali.

Že to boli iní, že boli presnejší, že zodpovednejší, nie za svoje marivá, ale za svoju dušu.

6

Keď odídeš z divadla, budeš sa dívať, kto si, ty posledný harlekýn, čo ťa zvádza smiech.

Na javisku brúsiš šašovstvá a dejiny bezbožných detí tlieskajú ti za svetla reflektorov.

Smej sa, pajácko! Za kulisami odtrhne sa ti z tváre maska a slučku i tebe dajú na krk príkre deti sveta.

Smiech nie je odmenou, keď poháňaš ním hrôzu až po oči v krvi. Kde pozeráš, niť tvojich pohľadov je pohromou.

Po dejstve ostatnom nám poskytneš panorámu mŕtveho ľudstva. Hrob z číreho smiechu.

Lebo ty ako upír zabíjaš obecenstvo, aby nebolo mocných, čo vidia do srdca nášmu veku.

A neodhrnieš nás ďalej, len potiaľ, kde sa nám už chce plakať. To bude tvoj koniec.