ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Mladí sa rozbehli. Kde inde, do hladu života! A beh potrvá pridlho, až do smrti.

Mládenec je štíhly, deva obhrublá. Ako to vyhovuje očiam Boha, to my nevidíme očami ľudí.

On je zapálený ohňom proroka. Ale zástup ľudí naokolo si viac všíma ju, či vydrží pri ňom na púšti.

A niektorí sú presvedčení, že na tých cestách ona môže byť palmou a dobrou tôňou.

To nič, že je tučná, je pekná. Ktože by to nemohol povedať o jej duši pred tvárou Boha?

Na takých priestranstvách mladosti ona je chlebom, on je soľou. Vzájomne si ponúkajú chudobu.

Keby nastala piesková smršť a púšť by končila Golgotou, ona ide ako i on, na jeden kríž utrpenia.

2

Keď sa vyberú cestou života spolu dvaja mladí, často im hory zatienia výhľad.

Tie neprehľadné húštiny vždy čosi šumia o nich, o tom, ako by ich mohli zamátožiť.

Ale nie sú nekonečné. Odrazu sa končia a pred očami sa im vynorujú lúky s kvetmi.

Zastaňte teraz, keď ste nezastali pred divočinou, ktorú bolo možno spokojne šliapať.

Pozerajte dobre pod nohy. Po kvetoch sa nechodí ako po raždí v rúbanisku.

V hore na haluziach si možno nohu odrieť. Ale na kvetoch si možno dušu poraniť.

Zem vám patrí s kvetmi a farbami. Kde ich niet, tam zomiera mladosť priskoro.

3

Radosť je vidieť, ako od včasného rána všetok čas strávite v mravenčej robote.

Pán Boh má pre vás niekedy i ťažký deň, ale jeho lásku zato neošomrete.

Zastavíte sa pri bzučiacej včielke. Pozrite, čo sa tá narobí! Ale či niekedy na to šomrala?

Čo sa len nalietajú vtáčky za malým zrnkom, za chrobáčkami, do úmoru! A spievajú.

A keď dujú vetriská, prečo motýľ, také ľahunké stvorenie, nedá sa hocikde šmariť o plot?

Vody môžu občas zamúliť pastviny a svoje stádočko si berieme do dvorov.

Prepláchli by sme si oči slzami, keby náš dvor okradli. Jeden deň zlodejov — a je nad čím plakať.

4

Idete spolu do kostola, radosť na to hľadieť. Anjeli sa rozostúpili, je nedeľa.

Ty svoje oči kladieš jej pod nohy ako fialky; ona tebe úsmevy ako tymianovú vôňu.

Raz sme sviatočne oblečení, to vojde do duše. A nemalo by to z nej nikdy von vyjsť, na trh.

Boh je dobrý k nám; keď idete okolo. Kleričkovia sú prichystaní na bozk pokoja.

Mohol by sa ten obrad predĺžiť, ako si prajú anjeli, pokiaľ ich dočiahneme.

Mohol by ticho Pán Ježiš prejsť pomedzi nás, ukázať sa na každej tvári, veď o jeho obrady ide.

A keď oči prižmúrite, dívajte sa do neba. To sú i pre mladosť najkrajšie pohľady.

5

Rozmnožte sa a zaplňte zem, ovládnite ju! Panovať budú, nevieme, koľkí, nevieme, ako.

Ponesú ťažké osudy jedného ľudstva. Prídu po nás. Teraz rastú, jahody zbierajú.

Len pozrime ich dlane, sú mäkké, dosiaľ nepoznajú tvrdej roboty. A duša už má jej tiene.

No Boh dal svetlo tvorivé, ktoré neznehybnelo ako zápis v Biblii, ale otvára oči všetkých.

A Boh dal múdrosť, ako panovať na zemi. Zložme ruky, neodnaučme deti od modlitby.

Nech nie je mladosť ako márny sen. Srdce si predierkujte v rozhovore s Bohom.

Na siedmich vežiach môžu zvoniť, do siedmich krajín možno vykročiť; ale neprísť do sporu s Bohom.

6

Nastane chvíľa, keď sa aj spievať bude. No ak vám plakať príde, to môže potrvať aj dlhšie.

Na tej i na tej strane je breh. Pozorne uvažujte, z ktorého na ktorý preskočiť.

Dobre bude, keď ten i ten poznáte. Sama láska vám povie, ktorý kedy. A vždy spolu.

Odkiaľ je ten pekný pohľad do raja, keď sme v ňom, či keď sme von z neho?

Rozlúštenie z toho i z toho boku je lákavé. I to stratené poznať je zaujímavé.

Keď sa budete radovať, ukážte sa svetu; keď vám bude do plaču, odíďte, skryte sa.

A keď sa znova vynoríte, povedzte, že prichádzate z diaľok. Ó, tam ostal ten oblak žiaľu.