E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Pokora vína

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Varon, Katarína Tínesová, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 37 čitateľov

Z dávnej rozprávky

1

Chodili sme vinšovať sviatky pod obloky. Vyspievali sme si na Vianoce pár grajciarov.

Otec povedal, že treba podošvy podbiť, topánky máme zlé. Aj to vyminištrované som dal.

A viete, chlapča má tiež svoje smútky. Chcelo sa mi kúpiť drumbľu, mať trochu piesne z tých sviatočných grajciarov.

A keď kolo nás na jar hory zahučali, ja som si nezadrumbľoval. Kto to kedy videl: zbierať fialky, ešte im aj drumbľovať!

A keď lietali kolo mňa pánbožkove kravičky, bol by som vzal ich bzukot ľahko na palček.

Aj potôčky mali svoje pesničky. Tie by boli prišli rovno do môjho dychu.

Lenže ako, topánky sa museli podbiť! No srdce ma bolelo, keď som na jar i tak bosý chodil po lúkach, ale bez drumble.

2

Urobil som si z vrbinového prútia píšťalku. Budem pískať, keď sa prídu včely pásť na našej lipe.

Ešte som aj to myslel: susedov mládenec Jano už chodil na muziku, možno mu privábim do ucha trochu romantiky.

Nebolo nijakej prekážky včeličky zabávať. Dostanem raz za to od nich medu.

Ale susedov Jano nedal nič najavo. Ani vtedy, keď slnko čoraz viac kvetov nasýpalo na našu lipu.

Hádam slabo pískam, myslím si. Podídem pod oblok Janovi a fúkam do píšťalky, ako len vládzem.

Čo tak vypiskuješ, až v ušiach zalieha!? Daj to sem a nebudeš viac hurt robiť kolo domu!

Moju vrbinovú píšťalku hodil do blata a pošliapal, ako keď nohou stúpi na včelu. Čo sa ja rozumiem do mládeneckej romantiky!

3

Púpava! Viete, my deti sme to jedli, keď nám ťažko šiel dolu hrdlom ovsený osúch.

Bola v ňom len štipka jačmeňa, preto sa dobre zajedal púpavou. Hlad sa nepýtal, čo robiť.

Vtedy mi už rozprávali, ako Pán Ježiš nemal ani chleba, ani makaľa a jeho učeníci trhali klásky po ceste a jedli ich.

Potom mi ukázali svätý obrážtek, ako on láskavo prijíma a požehnáva malé deti. A nemal ani cukríkov.

Ježiško, zaveď ma na dobrú púpavu. Povedali mi, že sa staráš o nás hladných.

A hneď mi predložili aj iný obrážtek, ako nesie kríž a krváca. To pre nás, povedali.

Išli sme po stráni za púpavou a tŕne nám nohy poranili. Ľudia našli krv a vraveli si, že tu išli tie úbohé deti, Pan Ježiš ich viedol za ruku.

4

Orali sme na roli. Otec plúžil, sestra poháňala a ja som sa rozprával so škovránkami.

Vedel som ich reč. Každé maličké dieťa má to z raja, kde ešte niet hriechu. Otecko, chyťte mi jedného, prosil som.

Nechaj ho, povedal otec, vtáčik nespieva chytený, len na slobode, a to mu nesmieme vziať.

Pozri, hovorí mi sestra, škovránok, keď vzlieta dohora a spieva, modlí sa svoj Otčenáš.

A môj Otčenáš nevie byť taký pekný, ja neviem tak spievať. A začal som sa ho s plačom modliť.

Vtedy škovránok, ten jeden, čo práve nado mnou spieval, zaraz dospieval a zletel dolu na zem.

A doložila sestra: vieš, prečo utíchol? Lebo ten náš s plačom, ten ľudský Otčenáš, je ešte krajší ako jeho.

5

V záhrade, za cestou naproti nám, mali ružu. Chodil som každý deň žiadostive pozerať na ňu.

Blčala ako plameň, bola nádherná. Keď celkom rozkvitne, poprosím, aby mi ju dali.

Veď taký ohnivý kvet netreba nechať zomrieť len tak vonku, bez opatery.

Zavadzia ti? Chcel by si ju odtrhnúť? Nedotkni sa jej! Tak ma raz privítala suseda pri záhrade.

Ale keď bude mať zomrieť, dovolíte mi, aby som si ju prišiel odmaľovať? Potom vám ju ukážem.

No dobre, vraví suseda, príď si ju zajtra odmaľovať živú, ešte jej srdce bije.

Potom na druhý deň som sa tam rozplakal. Našiel som ju pri plote došarpanú. Komu len zavadzala ruža?

6

Raz som mal rozbitú hlavu. No chlapčiská. Ani ma to tak nebolelo, len keď moja sestra zhíkla, že krv.

To mi dalo myšlienku: ja zomriem. Lebo som videl na obrázkoch vojakov z vojny, ako zomierali v krvi.

Ale čo, nebojím sa, veď prídem do neba. A myslel som, že príde ku mne aj anjel, aby to nebolelo, keď budem zomierať.

Čosi som vedel aj o malom Ježiškovi, že sa hrával s deťmi. No počkaj, v nebi naučím ho hrať sa o purgu.

A svätému Antonkovi, lebo som mal jeho obrážtek, vezmem toho Ježiška raz i ja do náručia.

Ešte i to poviem Panne Márii, aby mi tam dovolila navštíviť moju mamičku, lebo mi zomrela.

Ach, Bože dobrý, mal som viac žiaľu ako radosti, že rana sa mi zahojila. Škoda, už som mohol byť v nebi.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.