E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Pokora vína

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Varon, Katarína Tínesová, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 37 čitateľov

Jednej duši v nebi

1

Ó, duša, povedz, prečo prichádzaš ku mne? Nebol som u teba nikdy, bol to môj ďaleký svet.

Naraz sa dozvedám, že tam je krása, kde bol potok bolesti na zemi, kde je po tebe tiché miesto.

Iba som vedel, že žiješ kdesi na poli ako klások. Že si nevedel dať s tebou rady ani víchor.

Modlil som sa, pomáhal som gazdovi v žatve. Do sypárne som nosil zlato v žite.

Nikdy som ťa nevidel, len som čítal o tebe v modlitbovej knižke, čo mi Boh dal na jazyk.

Som popálený pohľadom za tebou do neba. Rozprávaj mi o tom, aká si krásna, ja sa budem na to, čo povieš, dívať.

Ak by mi slzy padali, pochopíš, prosím, že musím plakať, keď mám kohosi v nebi.

2

Som celý svet, celá zem so slnkom, kde ty si vo večnosti. Kde vidieť je toľko, ako mať tvoj spev.

Čas ma nehojdá, nevrhá ma na nijaký breh. Len aby som ťa počúval, tak si praješ.

Ty vieš, kde túžim. Tvoju radosť, že som tu, neprekliesnený ešte nebom, nechávam si pre povzbudenie.

Vidím ťa, ako možno dušu vidieť, kde sa nám príbuzenstvo scelilo na moje a tvoje.

A nehľadím ďalej, keď veštba Božia nad nami ani na zemi nebola inak vyslovená.

Chcem pár slov od teba, čo ma v svojom svetle vidíš. Môj hlad sa iste nemýli.

Keby si mi aj nič nepovedala, viem, že nebo je stále vyššie, nebo sa nepreriekne.

3

Ako sa mi to odpočíta od času, čo som neprestajne pri tebe? Tu niet blankytov niet brieždení, niet dní.

Aké sú hodiny, prežilkované svetlom, keď sa iba dívame? Kto nám to hovorí: oči nezatvárajte?

Sme tu ako šťastné nemluvňatá, že nikdy do tmy neprídu, že sa im nenarodí noc.

Nik za to nemôže, keď sme deťmi a samopašne bavíme sa na hru, že sa jakživ nestmieva.

Predstavujem si večnosť vrchovatú a som pred tebou jamkou, ktorú vyhĺbili tvoje dažde.

Napršíš, ó, napršíš mi všetko čaro. To je také jednoduché, že sa ani neprotivíš.

Nech som premožený alebo nepremožený, vždy som pri dverách neba túžbou všetkých vekov.

4

Nie je pre teba dnešok, nie je zajtrajšok. Už nemôžeš chcieť druhý krásny pohľad.

A neobávaš sa, že sa ti ešte odtrhne slovo údivu z úst a padne do mlčania.

Nepoviem osud, poviem Boh je nad tým premenením, že láska už sa nestane niečím iným.

Veď ťa nikdy nepošľahá studený vetrík, čo by sem zavanul omylom. Tu je z narodenia teplo.

Hreješ sa a je sa kde hriať. Ale odkiaľ si? Tam zdola, z priepasti, ktorá sa volá ľudským životom.

Víchry nevyhasli, ja som ich našiel tiež. A ty si putovala v srdci ruže ku mne.

Nasleduj ma, hovoríš mi. A viem ísť až tak blízo tvojich očú, že si spomínam na tvoju prekľačanú zem.

5

Vy, nebešťania, ste ako po zazvonení anjeli, keď do sŕdc volajú, že už je svadba.

Nazdávam sa, že to je step magnólie. Čosi všetci hovoríte, od jedných úst k druhým.

Aleluja bez návratu. Je veľké svitanie, bez šašiny, chvejúcej sa so svitaním dňa.

V čomže sa podobáte? V zrkadle Stvoriteľa, v rukách múdrych panien s olejom.

To nie je noc čakania. Akože by tým, ktorým zhasli kahance, mohol šepkať Ženích: moje kvieťa?

A melódie, ktoré vyslovíte len tak, ako vetrík od míľnika k míľniku, neodmlčia sa viac.

Duša nestratí sa z duše, keby ste akokoľvek topili sa vo vodách v Božom poplachu.

6

Posvieť trochu, mne smrteľníkovi, na stopy mojich tiesní. Posvieť pohľadom.

I ja som ako oblak preletel oceány. Do bleda prebieha môj život, na ručníček svoj hľadím.

Zozbieral som z tváre, čo sa dalo. Do noci zablikalo mi trochu útechy, to je všetko.

Vieš, my tu veľmi slabo prídeme k svätožiare. Svojimi očami sa mi nevyhýbaj.

Nech je v nich sila, ohňozdroj, čo prepáli putá. Raz mi povieš, keď zomriem: videla som ťa.

Nás na zemi prikŕmi každý kúsok neba. Ó, ako radi pozeráme hore, za hviezdy.

Lebo sme nesmrteľní. A tak vieme veriť, že život náš nebol len nepotrebný hlad.

7

Prilož ucho k mojej zemi. Kde som zastal konkávne, chceli nosiť ku mne červy svoje predĺžené dni.

Môj dom mal zarásť machom. To bol predel medzi nami, čo som sa hore nedíval na teba.

Na mojej tvári čas vrásky zarezal hlbšie. Akoby to naveky mal byť nôž.

Inovať sa na mne zachvela. Dlhšie som už nevydržal, že bolo nebo nado mnou.

Bola si mi ako blesk na ceste do Damasku, čo tak potichy pojal Šavla slepého za ruku.

Tri dni — čoby! — tri roky som prosil o prijatie tak, ako sa mi darca svetla viacej nevyhnul.

V svojej modlitbe aj ty si ma videla, až do svätyne, v mojich bielych vlasoch.

8

Veľkou ochranou si mi, duša v nebi. Vieš, že mám slabú siheľ, stojačky bedlíš pri mne.

Keď treba bežať, bežíš ty; keď treba vstať, povieš: len tu pri mne. I pod chladnými haluzami.

Ty, princezná, kráčajúca za žobráčikom, nesieš v ruke pochodeň, svietiš pútnikovi.

Všetky poudierané miesta na ňom oveješ, aby voňala bolesť, tu na tomto poli.

Opieram sa o palisandrovú palicu. V cestovnej horúčke odmeňuješ ju úsmevom, po mojom boku.

Už bude iba rosa na tráve. Celé nebo ti povie, že sa zotavím, že mi treba mäkký chodník.

A na krvácajúce nohy ty mi pošleš snežných motýľov. Povieš: tadeto, nie inakade.

9

Staráš sa o mňa na deň ozimín, aby som mal miesto, ktoré ma neopustí. Zem je čierna.

Keď začnem dobývať krajinu, povieš mi: len tú, v ktorej bol zasadený kríž.

Dosť je duchov temných, ako žúžoľa. Povedal som svätenej vode: neprejdú.

Zavedieš ma k modlitbe lastovičiek, keď už odchádzajú, lebo im zima nedá nič.

Ostanem tu a budem ti hovoriť predtým i potom, že zem je i pre moju chudobu.

Veveričky si pobehajú po tráve, ako keby všade bol oriešok. Ale ja ho nevidím.

Bude i mne zima. A ty mi povieš, že si tiež mala v džbáne maliny s opadaným lístím.

10

Boh je najvznešenejší. V tej kráse si neomylná, keď mu prinesieš moje málo.

A smutný som, že nezomriem sväto. Ty buď na mojom chotári, nepusť do žne vietor jesene. Daj zlatú vázu na zem, nie šafeľ.

Veď sa tu ťažko išlo i tebe po tých pustých záhonoch. Ale mala si strážnych anjelov Božích.

Tam kdesi sa prestieral vrch Chválabohu, pri Košiciach. Pri ňom sú všetky kvietky slovenské.

Rastú z bolestného života, ktorý je nám tak hodný, že svoj boj už nevoláme prehratým.

Ó, len sa rozpamätaj, tam si kvitla v krajine, z ktorej vznešený Boh mal to naše málo.

Nedaj mi zomrieť nesväto, s málom. Nad mojím pohárom vína sa ponadkláňaj pred Bohom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.