E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Pokora vína

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Varon, Katarína Tínesová, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 37 čitateľov

Od ticha rieky učím sa pieseň

1

Krik človeka a moje ticho sa nikdy nezmieria. Niet súzvuku. Počuť oštep, čo letí ku mne.

Ďaleko je to, čo sme nepovedali, nepočuť to. Radšej buďme si ďalej, ako na dostrel.

Lebo keď sa víchor roztrhne nad krajom, prebodne každý svätý kútik lásky.

A nezavoláš deti, čo sa ich meno sladko vyslovuje. Nedohovoríš sa s ich plačom.

Či možno povedať, že sa to stalo pod tvojím oblokom? Záľaha dňa urobila čiaru a nezvonilo sa.

Hromničky, nehoriace, neskmásané, videli bezvládne padať ruku, čo ich chcela zapáliť.

Ohnivý drak vie spásť každú lúku. A človek na nej zalamuje potom ramenami. Už nekričí.

2

Doba dinosaurov, keď rachotili chvosty zvierat, pozostávala z takých skál, ktoré nerozgúľal človek.

A tak sa postarali hlasy hromov, aby bol dohovor, kedy a kde zrobiť skrýšu, ak sa dalo utiecť.

Zmenilo sa veľa od tých čias. Dostali sme sami do rúk svojich dinosaurov. Liace sme im dali.

Hľadíme na prúdové lietadlá a nepochopíme sa ľahko. Pretože i tu dolu i tam hore je človek.

A žasneme, čo hrôzy dá nám jeden ich pohľad na veľkú zem, jeden explodujúci hrášok.

Hrdé jastraby a krkavce, kde sa podeli, čo by aspoň zvestovali, že je koniec spustošenia!

Démon nie je malý, on aj na veľkú hostinu malých príde poobžierať kosti. Lebo také je peklo.

3

Keď strela letí ponad vŕšky, zmení ich na mrazivú zem. Mŕtvy vojak ruku položil na ňu.

Tam leží, kým ho neodnesú. A nikto žijúci nie je vlastníkom toho kusu poľa.

Prečo je to priestor nikoho, keď na fronte si cezeň hľadíme do očú, všetci strieľajúci!

Nachytro by som nevedel povedať, čo sú v noci svietiace guľky, letiace z dvoch strán, a čo zhasínajú.

Ako keby človek bežal a naraz zastal, niet ho, vie, že má nohou stúpiť na smrteľný tŕň.

Ako keby naskutku výbuch pri ňom bol štrbinou vŕšku a on sa do nej skryl.

Ale ako môže povedať, že ten kút jamy je jeho útulkom, keď to nie je poslaním takejto diery!

4

Po vojne nastal pokoj. Nestrieľa nik, len chlapi vyšli z trójskeho koňa, drancujú, sú hrdlorezmi.

Jeden tam stál a plakal, že nedonesie si z vojny hodinky. I načo sú mu aj, keď teraz môže vstávať podľa slnka!

Jeden sa opil, jeden kradol bicykel, jeden dievku naháňal a nebolo im po vojne naponáhlo domov.

Mraky divízií hladných prešli ulicami, spievali o víťazstve chrapľavo, neumytí roky.

Čakali vybité obloky na pokoj. Ktosi sa v nich občas vynoril po pás ako z mora smútku, a zmizol.

Ktosi plakal za dverami nahlas, aby aspoň jeho dom obišli, pľundry! Neobišli.

Videl som krajinu, čo mala pred tisíc rokmi Svätopluka, ako kráča v zástupe do väzenia.

5

Volil som slobodu. Do oltára mi zaťali sekerou, priam aby mi srdce rozsekli.

Prosil som na hranici, aby Božie obloky otvorili. Zdvihol som sa, bez klobúka na hlave.

Lavína sĺz nás niesla, viac nás bolo. Trpezlivý Pán Boh vydrží, ak pochod dlho potrvá.

Prišli noci, ležali sme vonku, na dlani zimnej a pod hlavou s premoženou zástavou.

Roky a roky sa pretiahnu. Nás nenakŕmia hladných, ani nepochovajú, aj keby za nás smrť prosila.

Naše meno, ak nás chcú premôcť, nedajú na pomník svojim hrobom budúcim, naše meno: Hrdosť.

Vždy navečer sa vraciame, nie žobráci, nie pod strechu, len do svojej krvavej rany.

6

Bralo je na to, aby vzalo na seba i hromy neba, i hnevy zeme, i hrôzu vekov.

Už tento rod tatranský bije sa s víchrom, odkedy náš prvý dedo našiel tu suchý lístok na strome.

Vždy pozeral kolom, kde boli končiare, kde ubitým pohľadom možno vzletieť ako krídlom.

A uvzato stojí jeho myšlienka, vysoká, nedobytá, že orlom to stačí pre ich hniezda.

Ten srdcolomný výkrik v ňom ostal, či prvé mláďa nepadne pod ťarchou, čo si nabralo do srdca.

Potom už si krúži majestátne. Natrvalo prebodáva zem zrakom, lebo je jeho zemou s jeho pokrmom.

A bralo stojí večne pre jeho cesty, ako chodník, čo viedol nášho prvého deda do poľa.

7

Národ. Žije pri potokoch a riekach; sú tajomné, potichy sa valia, s mlčaním pod jazykom.

V diaľke sa napnú ako luk, ich pstruhy majú večne namierené do belasého neba.

Žijú v nich neúnavné východy i západy slnka, čo ich porodia a nepochovávajú.

Je množstvo takých dní, keď sa v blýskavici rozutekajú a zas sa navrátia do kolísky.

Ich rozprávkové brehy napili sa aj zimy a čakajú svoj deň, ako kolenačky pri pluhu gazda.

A z prasily brázd sa nakŕmia škovrany, čo strmhlav letia nadol po svoj kúsok z Božích rúk.

A rieka kolom, ako vesmír čo ho nenaplní pohľad, šumoce, že zákon života pri nej nik nepremôže.

8

Od ticha rieky učím sa spievať. Sen veštca prenášam na svoj pastiersky nástroj.

Na prsty naberám vlnky, treba ich piť píšťalou, treba pokorne dať sa napiť všetkým.

Nie je nič nepozemského v takej rozbehnutej piesni, ktorá až bok Kristov nájde.

Ó, keby sme sa dali zaliať úsvitom, že takú Golgotu máme na troch vrchoch slovenských! S krížom.

Uveriť, že bolesť sa tak premieňa, ako naše dni, čo sa raz všetky zlejú v Božom náručí.

Aj keď príde zima a šibneš do doliny, pastier, netráp sa pre pieseň na grúňoch. Tebe Pán Boh dal všade vtáčkov.

Neopusť svoju píšťalu, lebo národ by ti prestal veriť. A už by si viac svoje hole nenašiel.

9

Na žiarivú Niagaru pozeráme a prúdime v jej pastorále všetci, čo sme sa nedohovorili prísť, a tu sme.

Každému v očiach vzplanula žiadosť zhrnúť k sebe to, čo ohromuje v tých vodopádoch.

Ja viac vidím, ty menej; ja lepšie, ty horšie. A chceme to i z druhých očú pokradnúť.

Úbohé ľudstvo! Ako si nevieme dopriať ani len ľahunko získanej krásy v tej veľkej slobode!

I tu chceme prejsť prvotnú čiaru Stvoriteľa pre jeden raj, pre jeden strom so zlatým prachom.

A myslím si v žiarlivosti i ja, ako keby na Božej dlani boli pre mňa málo tatranské vodopády.

Ale hneď premáham toto pokušenie. Len mi ich, Bože, daj, tie tatranské, a budem prvý, čo odíde od blízkej Niagary.

10

Prešiel som svet, má mnoho tiem. Sadám k rieke Ohio, je spokojná, nerozkradnutá bolesťou všetkých.

Je mnoho úzkosti, ktorá vyteká z človeka a pohybuje sa k veľkému moru všetkých.

Ale rieka Ohio má hladinu miernu, ku nej sa ako brečtan poopínam, lebo moje bôle tiež kdesi chcú ísť.

To si mi, Bože, šepkal do šumivého Trsteníka, dávno v detstve, pri strate matky, že je more večnosti.

Že som synom tých diaľok, kam ide tisíce potokov a nezastavia sa tam, kde vpadnú do noci.

Tak, nezviklaný šľahaním vetrov, ťažké kroky svoje poznám ako žalmy spamäti, ako okrušiny chleba. Len raz som žil, len jeden život som mal. Ďakujem mu, že som Slovákom.

A necháš mi, Bože, v tichej modlitbe rieky dar domoviny, ako v nej tečiem celým srdcom.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.