E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Pokora vína

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Varon, Katarína Tínesová, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 37 čitateľov

Ak sú to ružičky, nie sú ružičky

1

Tie papierikové, plastikové, umelé — robia zdanie, že jestvujú, s nami sa priečia.

Ktože ich stvoril, keď nežijú. Keby Boh sa odmlčal, ruža viac nenarastie.

V noci sa to ani nevidí. Ale zrána často všetko zomrie, čo bolo v tme naše.

Nie je živé, čo sa neporaní ani lúčom cez skielko obloka. A nevie plakať, čo nevädne.

Jedna taká ružička nepozrie na druhú, ani druhá nie. Nie je to ani radosť, ani smútok jednej pred druhou.

Takú tvár sme už mali. Odišli sme od zrkadla, ktoré nám nestačilo dať úsmev.

Také víno sme už pili. My sme si nevedeli povedať, čo má ten nápoj v srdci, čím je hrejivý.

2

A vrásky? Dalo nám ich slnko cez dlhé roky, tak hravo, ako planý grajciar. A nejde nám ich vyhladiť.

Mladosť je už len prelud. A ďaleko sme od kroka ku kroku, čo sme robili a robíme.

Chodili sme a chodíme znova kolo toho istého domu. Vtedy bez úrazu, teraz s obväzom.

Nik sa nedíva na nás zdnuka, ale my skríkneme cez zavretý oblok dvakrát. A znova nik.

Bolí nás hlava, pobolieva hlavička. To keď sa ťa napijeme, ty bystrá vodička.

Čo to ešte zmýšľa starý človek! Chcel by si ukrútiť píšťalku z vŕbového prúta na ceste domov.

Táto nedodýchaná pesnička! Medzi ňou a tým, ako sa slnko s nami ihrá, puká zlomenina. Naše prsty v sadre.

3

Čo teba bolí, mňa že nebolí? I v tvojom hlase, keď sa mi prihováraš, na moju lutnu, na môj hlas ideš.

Ak nie, nebude moja duša v hniezde na halúzke, kde sa ohrievajú tvoje mláďatá.

Moje slovo prikradne sa ti k ústam, keď zastonáš. Všetko urobí, aby sa neuderil na zemi tvoj zvuk.

Tak sa rozvetvíš, ako keď chlieb na stole pozerá do hladných očú našich detí.

Keď premením ťa na sviatok, i jeden lúč dňa bude ti slnkom na všetkých morských pobrežiach.

Ako ďaleko je od piesku na púšti k piesku morskému?! Jeden piesok nie je ako druhý.

Ale keby sme spadli do mláky, idúc k moru, obidvaja by sme museli niesť škvrnu slnka na sebe.

4

V mozoľoch tvojej i mojej ruky stretá sa náš život. Ak nie, naše dlane si nerozumejú.

Zavčasu sme vstali. Ešte osrienení predraňajšou hmlou, dúfame v svoju záchranu.

Pôjdeme ďalej, ako sa nám snívalo. Robota je ísť nielen chôdzou, aj rukami.

Únava nás nájde, má presné šípy. Ale ako sme my prišli k nej, keď sme nemali také predsavzatie!

Pred nami predsa spievalo vtáctvo. A naša pieseň, ktorú vieme, nie je od rána narodená.

Vidí sa, že jedna cesta je už dlhé dni zaprášená. Tá, po ktorej sme mali ísť, nechať na nej rany, aby nás tak neboleli.

A ruky, za ktoré sme sa mozoľmi pochytali, povedia nám: nikdy sa neopustíme.

5

Neviem, či je radosť, či smútok, čo sýkorka spieva. Nevystačíme za ňou obracať oči, ako máme veriť?

Všetko nie je zo zornice, čo priniesol deň. Klesne nám hlava ustatá. Len stromy sa potešujú páľavou.

Ony nás rozumejú, dakedy lepšie ako ľudia. Žijú kolo nás, i kvitnú, i smútia v svojom čase.

Medzi dávnom a terajškom koľko ráz prešli po nich cencúľové zimy! Nezabudol by na to, keby žil, ani jeden konárik.

Preto sú dejiny i v speve sýkoriek. Od nich, keby sme to pochopili, ochorieme natrvalo.

Mnohí si myslia o nás, potratených svetom, že sme zabudnutí, že nás niet. Ale pri pijatike sa pomestíme.

Vtedy ktosi má inú pieseň a ktosi inú. A nie je to taký hlas, aby sme ho všetci zavrhli.

6

Hviezdy si šepocú, že každá má iné svetlo. Aj Biblia hovorí, že sa líšia od seba.

Ony sa pokrývajú tým, čo vidia na sebe. Keď my o nich hovoríme, chceme sa kryť tým, čo im dal Boh.

Ó, svätá Božia reč! Tvoju krásu zaiste nenapodobíme, keď povieme to isté po nej.

Ideme na Mesiac „veľkým krokom storočia“. Ó, kdeže sa to podobá kroku Božiemu pri stvorení!

Napi sa, astronaut, z čutory nášho mlieka na zemi. Hrdlo ti vyschlo, keď si odtiaľ prišiel.

Že si sa tam dostal s našou zástavou, Boh nemôže nič stratiť. Tam niet hromobitia.

Krásna je tam reč Stvoriteľa, prvôstka, ktorej rozumie celý Vesmír. My ešte nie.

7

Môj je celý svet, vravíš. Celý? Máme prútik, čarujeme nad bylinkami, dokiaľ dohoria.

Nad tŕňmi šípka blčí, je vášnivá, berie nás na svadbu a v tanci kroky pomýlime.

Je to osudné, keď sme jej v kruhu hudby povedali, že máme mladé nohy, ľahké.

Ona nepovie nič, len si myslí: však viete, čo robíte. Vaša hranica na zemi je hrob.

Viac sa o nás nestará, ani pri neodtrhnutom ovocí v raji, čo sa nám tu plance a vždy sa preň vadíme.

Zo vzdoru robíme, čo je Bohom zakázané. Chce sa nám to, lebo je doba vzdoru.

A bylinky si povedia, keď dohoreli: ako naľahko sme brali svoju múdrosť, už sme popolom!

8

Deti. Snehy sa prevalili, teraz sú tu deti. Všade. Ale čo trvá večne? Detstvo nie.

Ešte nemajú zlý cieľ, nemajú tmu v duši. Nič ich nezošpatilo, to vidieť na nich v tichu i v kriku.

Keď letia kolo vody, nám sa vidí, že majú krídla, a občas sa vrhnú do vĺn ako vták na rybu.

A majú plno roboty. Postavia sa do stredu zeme, tu, kde sa kolo nich život krúti. Stoja tam, nič neurobili.

Nenosia palicu, tú starosť, o ktorú sa im ešte netreba opierať. Ale kdesi predsa idú.

Už keď sa pohli, mapy nemali. A keď si spravili vozík, každé koliesko ešte opravujú.

A my, čo sme zasvätení do tajomstva ich roboty, vieme, že ich ten vozík nikam nedovezie. Ale vieru im nevezmime.

9

Započúval som sa do žblnkotu potoka, otváram jeho rečou svoje srdce. Vždy pomalšie čítam.

Vlnky nikdy nestarnú, ani pod tým ťažkým, čo im pošepnem. Vždy sú ihravé.

Ale keď lejak, ako drak z temravy, vyženie ich do záplavy, vtedy kričia na mňa: odíď!

A kde ja odídem od srdca, keď ma hrnček žiaľu vyleje von z hraníc koryta, až tak, že ma niet!

Hľa, preliaty potok krajinu premenil na zmätený krik. Tú knihu neviem čítať.

Jeho múľ je šialená hra so šarkanom. Už nevie, že vravel ako moje srdce a má reč kopyta.

Bude treba čakať, kým sa zadusí taký deň a potôčik sa narodí zas. To aj svojmu srdcu hovorím.

10

Anízový záhon vonia. Ó, práve ktosi hodil kameň a zaryl sa tu. A záhon vonia ešte.

Keď nový deň príde, zas sa pohnevajú dva-tri susedné kamienky. Ani nie pre pôvab rastliny.

A pýtate sa ich, prečo to robia proti slnku, ktoré má právo si tu polihovať.

Ani stav duše neuvážia, ktorá v ústraní rada pozoruje, že všetko vonia, ako pohľad Boží káže.

A neraz tak málo dychu zvýši, že sme kvietok vytrhnutý, práve pred hodením kameňa.

Mali by sme poznať premeny času podľa dunenia zeme. I vtedy, keď sa v ľudstve valí búrka.

Rozosnívané hrdličky tak sa môžu ponáhľať k anízovej vôni, keď si spomenú, že na to majú krídla.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.