ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Boh sa nás dotkne krížom, dá nám svoj znak. To nie je menej lásky. Nebolo menej lásky ani na ručníku Veronikinom.

Vzdycháš si, ako by sa dalo ujsť odtiaľ, kde sa trpí. Veď kto má hlad za bolesťou? Nikto.

Pred chvíľou sme plakali, uľavilo sa nám. Ale to, čo nás už menej bolí, nevieme ešte, aké bude.

Neuspokojilo by ťa, keby ti povedali: ty už na zemi trpieť nebudeš. Uveril by si to?

Boh nás predsa dolapil. Vravíme mu, že sme dlho usužovaní. Všetci sme takí.

To, čo my trpíme, nie je dopovedané. A Boh prišiel celú bolesť vysloviť v svojom Synovi.

Nežalujme sa, že máme veľký kríž. Ako ho poznáme, ktorýže je to? Ten najväčší bol Kristov.

2

Pohanský spisovateľ povedal: „Odi profanum vulgus — nenávidím hlúpe davy.“ Kristus povedal: „Misereor super turbam — ľúto mi je zástupu.“

Keď je nám clivo za niekým, je to jeden z mnohých. Teda je nám za tým clivo, s ktorým mnohí žijú.

Ak jedného nemilujeme z nich, dotýka sa to dotknuteľných. Povedzte, kto nie je takým?

Ak sme jednému zatvorili dvere svojej lásky, tí druhí neprídu k nášmu domu, zatrpkli.

Dakedy sme sa pomýlili, keď sme otvárali dvere. Bez lásky sme vchádzali, nie do svojho domu.

Tí ostatní sa divili, že takto nekresťansky. Naokolo boli tí v zástupoch pre nás cudzí.

Keď pohan povedal „nenáviď“, Kristus povedal: „Ľúto mi nenávidených, aj toho jedného, čo nenávidí.“

3

Bolo to bolestné, ako ma jedna duša obvinila: Básnik, píšeš iba očami, či aj srdcom?

Ľahko to napísať tomu, kto nevidí srdce, a na celom tom, čo nevidí, sú iba rany.

Tak možno ľudí zabíjať, kto ide proti srdcu. Ale moje už bolo prebodnuté.

Natrhajte si kvietkov, ľudia boží, a dajte si ich na srdce, uvidíte, či ich možno zabiť, či nie.

Poviete: Noc. A pred samými očami sa vám blyštia nože, lebo očami píšete o noci, nie srdcom.

Potom sa vám hviezdy premenia na kamene a padajú. Ale na srdce vám padajú; to, čo nik nevidí.

A bude vám trochu zima, keď prečítate takú báseň. Aj básnik pri nej prežil chlad ľudský.

4

Pokorne by som prosil, nepite zo mňa rosu. V ústach máte horkosť, pýtajte si radšej za hlt pitnej vody.

Ja som tiež zbieral rosu na vašich lúkach. V takých chvíľach prežívať viem plnosť večnosti.

Človek vtedy nevie, kto je, kde je, ako je. Ani v anjelskom jazyku ho niet.

Sníva svoj sen o ľuďoch ako o malých deťoch; celý ich svet chce mať v náručí.

Povedzte, ako sa len môže zmeniť ten, kto odrazu prestane dávať rosu z neba!

Kto bol raz v nebi, nič nevie o tom povedať, ako bol v nebi, ako je z neho von.

A keď sám nevie plakať, prídu druhí, pričinia sa, aby jeho kvet bez neba bol zarosený.

5

Kolo domu mi chodí jeden slovenský kvietok. Krása, nezabúdajúca na mňa.

Mnoho kvietkov by tu bolo, odlišných od toho jedného. Iba čo blaží rodným dychom, ma nesklame.

Sedí mi pri dverách, netúla sa, odrazu je rozkvitnutý a plače od toľkých svetov.

Neplač mi! Viem, neznášaš tieto diaľky, bolí ťa cesta dlhá. Aj ja som prešiel vody morské.

Že si tu ako sirota, vravíš mi. Áno, sme neľúbené siroty, nás nik neprijal za svojich.

Ale ja ťa milujem. To sa už nevolá príchod jari, nie je to len prebudenie v chladných svetoch. To je tichý rozhovor s matkou.

A keď viem niesť na rukách vesmír, ktorý je rozbolený, kvietok môj drahý, unesiem ťa bezbolestne. S tebou oddychujú si všade moje ruky.

6

Keď hľadíme na krásu, sme v jej iskre. A sú to celé svety, čo ona obsahuje.

Keď listujeme v knihe básní, všetok oheň ide postupne na nás, z riadka na riadok.

Keď ideme kolo krásneho pomníka, jeho premeny s nami krúžia pri každom pohybe napravo i naľavo.

Keď pri symfónii hudby sa postavíme vo dverách, i zdnu i zvonku idú cez nás jej sonáty.

Keď nás hra drámy uchvacuje, prosíme ju, aby sme ešte neboli preč od javiska.

A to je nebo, dielňa Stvoriteľa, kde zavolal Boh moju rodičku a povedal jej: Ten, ktorého splodíš, bude pre nebo.

Ďakujem ti, matka, čo si ma priniesla na svet. Dala si mi život, keď Pán Boh tak chcel. Nech horí vatra.