ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Vravia, že to sú ľudia. A len také tiene, prechádzajú kolo vŕb, kolo dedín, kolo cintorínov. Idú a nepočuť ich.

Ó, bedár! Nohy ťa nesú v smútku. Povedz im, aby neniesli; neoddýchni si pod stromom, nie je tvoj.

Prestal si byť synom kohosi. Do závetria zájdi, rozprávaj hocaj chrobáčkovi, že mu je milo na zemi.

A iste aj vetrík sa zdvihne. Čože on vie, kde zanesie peľ toľkých kvetov?

Len prísť kdesi! Keď aj za vôňou milosrdenstva s plechovicou pre trochu polievky.

Na kus chleba. Kde, k ľuďom? Skorej azda k malým lesným plodom. Vydržíš.

Čo aj len ako tieň. Osud človeka, zakosílený do uzla spomienok, ponesie si zem, kým na nej cesty budú dýchať.

2

Odísť — a neodísť, to je otázka. Potemný dym vial poza hory, ktoré nechceli sa pohnúť.

Podchvíľou si žialil. Brehy, čo máš v srdci, nevidí nik, a predsa ti je svedkom celé ľudstvo.

Povedia, ako je dobre svetu, nemá čo žialiť. Ak vraj trúbka hornistova nevolá do poľa, je pokoj.

Odhodlaný teda, ako s barlou po vojne ticho ísť po ceste, spievaš si o krvavej trávičke.

Lebo ona je naša, i taká dosekaná, ako je pravda, že i tvoju krv má, i tvoje meno.

Len o to ide, kto viac ju pokropil, kto viac vidí do jej odkrytých výkrikov.

A budú ešte jej deti spievať, keď jej hrdlo stisli na svete, aby ona nespievala.

3

Nádej má veľa kvetov. V spánku si stvoríš strechu pod obláčkom, už tušíš vŕšky očami, prejdeš ich.

Svet má dosť miesta, priestoru premnoho; na krôčik máš k šálke kávy, postriekanej neba rosičkou.

Ó, budú tam ľudia, s premaľovaným srdcom. Tak sa vidí, Boh ešte dakde vládne, hocaj len na konáriku ako vtáča so spevom.

Veď v domoch je teplo a v mestách parky sú pre slnko od sviatku do sviatku.

Príde ti človek v ústrety, do tvojej piesne kročí, ako keď jablko sa rozkrojí deťom na dva kusy.

Povieš, že láska na svete ešte vždy nemá dno. Hľa, kto netúži, aby ho milovali!

Bože, veď to je tvoj plod. A nevieme sa unadiviť, že pod obalom krásy jablko je červivé.

4

Keď bude po všetkých vojnách a príde veľký pokoj, povieme na konci ich stopy cudzincom: tu prišiel Boh.

Bude sa pri nás svet radovať viac ako pri vyhratej bitke. Veď kto bol šťastný, keď hovoril meč, a nie láska!

Odpoveď na rozpadnuté sochy víťazov nájdeme v tom, že takú osviežujúcu jar si želal Pán Boh.

Mestá a krajiny, ako tu mohli byť iba v rose, čo hneď napadá, povedia nám zbohom.

Boh ešte nedal pozrážať sa slnku, mesiacu a hviezdam. Zrozumiteľne nám povie: vráťte sa domov.

Po jednom strapci hrozna dá nám všetkým, ako Izraelitom na ceste, do svojich krajín putujúcim.

Len si potom tú zem opatrujte, treba ju krvopotne obrábať. Pekne, s láskou.