ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Adam, pastier levov a tigrov, dozerá na raj. Keď ho nepokúša diabol, vládne na zemi.

Jeho vznešený povel svieti a rozlieha sa po celom kraji. Podľa rieky Eufrat.

Je na hodoch Božích, kde nezostarnú jahody zo soboty do pondelka. Prišli aj sny na muziku.

Na siedmy deň, zasvätený chvále Ducha, miluje modlitbu. Hlasom vlastným pozná Pána svojho.

Ruža, kráľovná kvetov, v pokrvenstve s človekom predvčerom začala žiť vôňou. Vydá ju všetku, lebo je deň Pána.

Vtáčence, čo práve dostali spev, zletia na jablone, ponalievajú ich piesňou, lebo je deň Pána.

Mastodonty, pre krásu stvorené, dajú sa pohladiť rukou. Bože, aký len vladár mohol byť tento Adam!

2

Boh stvoril Evu. Odrazu, keď vstal muž z klbka spánku, stála pred ním taká, že len hľadel na ňu.

Povedal mu Boh: tu ti nebude smutno, keď sa slnko prejde po zemi, od jej kraja po druhý.

Rozmnožte sa a zaplňte stráne. A tak nájdete si pre kolísku striešku čečiny nad hlavu.

Ten verš nadiktovaný, ten svitok v Božom snení: krb, ohnisko a vo dverách žena s láskou!

Večný zdroj života, chlieb na stole, porodený medzi našimi očami a rukami Božími.

Rodička, dáš svätým nemluvniatkam nevinnosť. Ich džavot ostane rozprávkou sveta, kým budeš rodiť.

A ty, otec, povieš im zaránky i za mrku: zložme ruky, kľaknime si na našu zem spolu.

3

Ktoré stromy máš rád, nazbieraj si plodov, hovorí Eva; ja idem obdivovať jablko.

Neobdivuj ho toľko, lebo ťa zvedie. Po druhý raz sa s Bohom nedohovoríme.

A Eva: netreba sa báť Stvoriteľa, keď nás tu do raja postavil pred celú krásu.

Som žena, s pôvabom slobody. Pre mňa sú najpeknejšie veci ako medonosný sen.

Poď, Adam, pozrieť sa, aby i tvoje oči dobehli moje. Dochvíľne dozrelo jablko.

Som istá, že sa nepodobá tým ostatným. To jedno mi pije pohľad, stále sa mi ho chce.

A pred možnosťou ticha a jeho ohňom nemáme inde veľkej prechádzky. Mali sme dostať všetky stromy.

4

Až potom bola v raji deľba stromov, keď od očarujúcej „jablone“ odišiel Boh a neodišli ľudské oči.

Tie oči odvážili sa povedať ľuďom, prečo by sa nemalo podeliť i to, kde už stojí na kraji Boh.

Dajaký slepúch tam zašramotil. On nevidel nádheru Božieho stromu, len to zacítil, že je človek blízko.

Medzitým iné stromy nie tak pekne zarodili. Ponúkala sa iba tá najčistejšia úroda.

Na svoje prišiel had. Pošepol ľuďom, že Boh nie je tu a teraz môžu oni byť ako Boh.

No nedal si vziať Stvoriteľ svoju čistotu. Pri podelení stromov bol i potom spravodlivým rozhodcom.

Naisto vedel, že pri zomierajúcej nevinnosti bude dobré i lístie figovníka. Stvoril i tieto stromy.