ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Ondrej Tomes a A. H. Škultety z Malého Hontu, ktorý i vykladá.

Bol raz jeden kráľ a mal jednoho múdreho radcu. Čo tento radil, obyčajne vždy dobre vypadlo, a kráľ by ho nebol ani neviem žač na svete od seba pustil. Raz medzi inšou rečou, prerečie ten radca: „Najjasnejší kráľ, malby som Vám jednu vec predložiť.“ — „Čo takého,“ povie kráľ, „radiby sme počuť.“ A radca začal rozkladať: „Vaša Jasnosť dobre zná, čo za požehnanie máme po celej krajine. Nehodní sme zaďakovať Bohu za tú bohatú úrodu, čo nám už od toľkých rokov praje. Vaši poddaní sú šťastní, majú, čo jim len srdce zažiada. Dal by Bôh, aby to tak aj na ďalej bolo! — Ale mne sa všetko vidí, že na tieto dobré roky, ľahko môžu padnúť tvrdšie časy. A tak by som myslel, žeby dobre bolo teraz, keď je všade toľko zbožia, dať nastaväť po krajine sypárne, a odložiť do nich čím najviacej zrna.“ — Kráľovi sa táto rada zapáčila. Poťľapkal ho a pochválil, že popredku takú starosť má o jeho poddanstvo, a kázal mu urobiť poriadky, aby sa tak všetko stalo.

Tu sa hneď po celej krajine začalo budovať; sypárne za sypárňami riastly ako z vody, a na pokon jednu zo všetkych najvätšú vystavili v kráľovskom meste, na samom brehu morskom. — Požehnanie za čas ešte len trvalo; ale sotvaže boly sypárne pĺné, tu akoby uťal, bolo po všetkej úrode. A teraz sa ukázalo, že ten radca viac mal v jednej hlave, ako tí ostatní všetci. Keby nie jeho, boliby hádam od psoty pohynúli, lebo z toho, čo vysiali, ani säme sa jim nevracalo; takto ale boli pri pokoji. — Kráľ rozkázal, aby sa chudobným zrno darmo rozdávalo. Títo od radosti žehnali dobrého kráľa, a toho radcu dobre na rukách nenosili.

Raz ale do očí padlo kráľovi, že sa mu zo sypárne na morskom brehu počína dák veľmi míňať. Prišlo mu na um, či to zrno ozaj dakdo v noci nekradne? a na skutku dal postaviť ku sypárni vartu. Vartáš vartoval, a nič nevyvartoval. Zbožie kapalo a kapalo. „Ej, nech som dobrý,“ pomyslel si vartáš, „so mnou to zle bude, keď sa kráľ dozvie, že žito len kape a ja som nič nevystriehol; na pokon ešte povedia, že som na varte zaspal.“ — Čo teda neurobil? Hneď večer vzal k sebe dvanásť dobre ozbrojených chlapov, rozostavil jich po sypárni a sám si na posried žita zastál. „Uvidím sa ja,“ povedá, „či ťa nedostriehnem, kdo si, čo si?“ — Stoja tam tak a vartujú do samej polnoci. Zrazu ten v posriedku zbadá, že sa z popod neho žito dolu melie; prizrie sa lepšie, a tu vidí, že dáka potvora s veľkou lopatou žito von do lodi vláčí. „Sem sa chlapi, tu je!“ — zvolá na ostatních; tu tí hneď zo všetkych strán priskočili, milého zbojníka poviazali a do chládku zatvorili.

Vytešený vartáš, ešte ani dobre nesvitalo, bežal ku kráľovi s novinou; král ho statočne obdaroval a po chvíli zabral sa sám toho zbojníka opáčiť. Díva sa na neho, díva a prezerá zo všetkych strán; koncom nemohol uhádnuť, čo to môže byť za stvora. Zdalo sa mu, že sa na človeka ponáša, ale človek nebol; a zase sa zdalo, že je dáko hovädo, ale ani hovädo celkom nebolo. „No,“ povedá „keď si ty taká neobyčajná potvora, budeš mať aj neobyčajnú temnicu. Úradník, daj mu ju vystaviť s troma železnýma dverma a len s jedným maličkým oblôčkom.“ — Na rozkaz kráľa bola temnica skoro hotová. Zavrzgnutý zbojník škrípal od jedu zubami a jačal.

Akonáhle sa chýr rozletel o divnej potvore, tu sa hrnuli ľudia na diváky, a sám kráľ dal oznámiť okolitým kráľom a veľkým pánom, aby sa jim páčilo prísť podívať na ten zázrak svetský. Hostia sa schádzali zo všetkých strán; v kuchyni sa varilo a pieklo. — Práve vtedy bavil sa na dvore mladý synček kráľov; mal pri sebe loptu, s tou sa zaihrával. Hneď ju hodil do vysoka, hneď zas vylúčil na strechu alebo metal o stenu. Ako ju tak vyhadzuje; tu raz milá lopta mik! oblôčkom do temnice. Malý hráč zastane, pomútený nezná čo má spraviť. Ale po chvíli vyškriabe sa ku oblôčku, kukne dnu, a splašený skočí nazad. — „Neboj sa,“ ozval sa hrubým hlasom zbojník, „ja ti nič neurobím; tvoja lopta je tu, ale ju skorej nedostaneš, len keď ma stato von vypustíš.“ — Milý šuhaj dlho nerozmýšľal, bežal si ku matke a počal ju prosiť, aby mu kus poiskala, a hneď hlavu do jej lona položil. Ako mu tak matka iská, on potíšku ťahá z vrecka kľúče, — keď jich už dobre v ruke držal, vybehol von z izby a tu rovno ku temnici: poskrúcal na dveroch zámky, zbojníka vypustil. „No,“ povedá tento, „tu máš tvoju loptu, budem sa ti ešte chcieť odslúžiť“ — a stým skapal. Chlapec pospúšťal zas všetky zámky, prilíškal sa k matke, aby mu ešte kus poiskala, a medzi iskaním pustil kľúče tam kde skorej boly.

Po chvíli prišlo poludnie a kráľ vyťal nádhernú hostinu: jesť a piť mal každý, koľko len kdo vládal. Po hostine šli hľadieť zbojníka. — Temničiar otvorí prvé dvere, divácí sa tisnú za ním; odomknú sa druhé, všetko vyvaľuje oči; roztvoria sa tretie: tu temnica prázdna! Akoby jich bol vyplieskal, všetci ovesili nohy a kráľ dobre od hanby nezhorel, málo chybelo, že ho tam hneď neporazilo. „A čoby hneď môj vlastní syn, neodpustím žiadnej duši, kdokoľvek mi toto spravil, musí to smrťou zaplatiť“ — zastrojil sa rozhnevaný kráľ, a hostia museli pristáť, že sa aspon hodne pohostili.

*

Od tejto hostiny prešlo viacej rokov, a tu sa videlo, že kráľ na to všetko, aj na svoje zastrájanie dávno už zabudol. Len ti tu raz bolo treba šuhajovi pred otcom spomenúť, že veru toho zbojníka on vypustil. Kráľ sa náramne rozžialil, lebo syna veľmi rád mal; ale darmo, čo raz bol odsúdil, od toho odstúpiť nechceľ. Dal zavolať svojho poľovníka a kázal mu, aby jeho syna vyvolal do hory a tam ho zo sveta zniesol; na znak ale, aby mu doniesol z neho srdce. Poľovníka, keď ten rozkaz počul, zabolela duša; ale čože? zprotiviť sa nesmel. Vzal na plece flintu, do ruky motyku s košiarom a tak šol zavolať kráľovského synka. Nebožiatko, dobre z kože nevyskočilo od radosti, že mu otec predca už raz dovolil výnsť na poľovačku; prevesil si flintičku a šol celý vytešený usmievajúc sa a obzerajúc, či sa ľudia naňho dívajú.

Dostali sa ku dúbrave a tou dúbravou šli dobrú hodinu. Tu sa opamätá šuhaj a zpýta sa poľovníka: „Na čo mu je tá motyka s tým košiarom?“ — Poľovník, ako nemý vzdýchol si z hlboka a stúpal ďalej. Len keď už zas na hodný kus zašli, tu postojí a všetko mu vyrozprávä, na čo ho sem otec poslal, a čo mu s ním spraviť kázal. — Tu neboráčik, pustil sa do plaču, a začal sa prosiť, žeby sa skala bola musela pohnúť: aby ho len nezabil, že sa on nikdy otcovi svojmu pred oči, neukáže. Poľovník bol ľútostivý človek a dal sa uprosiť. „No, povedá, už ti len darujem živôt, choď, kde ťa oči povedú, ale sa ho domov neopováž sblížiť“ — a stým ho pustil od seba. — Potom zabil svojho psa, vyňal z neho srdce a v košiari miesto princovho zaniesol kráľovi.

Mladý princ, samotný ako palec, motal sa, túlal sa po tej hore; nikde cesty ani chodníčka. — Tu sa z razu strhne víchor, tma po samú zem zaľahne, začne sa krížom krážom blýskať, hrmieť a cediť, akoby mal všetkemu byť koniec. Neborák, nemal sa inde kde utiahnuť, ako pod jeden hustý dub. Ale už aj tam počalo na neho kvapkať. Tu sa poznovu zblysne, akoby sa nebo otvorilo, a on vidí neďaleko seba jednu dieru do skaly. Vbehne do tej diery — a to bolo jeho štestie! Lebo len čo odskočil, krížom sa zablysklo, strašne schrapšťalo a do toho istého duba ohnivá strela udrela a na štvoro ho rozpárala. Ani v tej diere nebol celkom ochránený; vietor s dášťom šibal dnu na neho, že sa vždy ďalej musel pomikovať, až tu zrazu hup! do hlbočiznej jamy sa prepadnul. Na štestie sa neuderil veľmi; ale čože? keď bol celkom premoknutý, preziabnutý, vylačnetý, a čo viac, tu v takej strašnej jame! Nemyslel si inak, len že už tam musí zkapať. V tom sa obzre na bok: tu sa ti mu zpozďaleka zašereje svieca a pri svieci vidí ako svoju loptu. Hneď mu na um prišol ten zázračný zbojník, ktorého z temnice vypustil. V tom sa zem zatrasie, a ten istý zázrak zrovna k nemu kráča. „No, vitaj,“ povedá, „u nás; dobre že si tu, aspoň sa ti budem môcť odslúžiť, lebo aby si vedel, ja som podzemský kráľ, a keď sa budeš dobre správať, u mňa ti dobre bude; len to jedno ti povedám, aby si sa ticho držal, lebo moji vojaci takých ľudí, ako si ty, nemôžu vystáť.“ — V tom ho chytil za ruku a voviedol ho do jednej osobytnej izby: „Tu, povedá, v tejto izbe budeš teraz bývať, a keď sa ticho zadržíš, krem mňa, nikdo tu o tebe nezvie.

Žil si on v tej osobytnej chyži ticho, ako muška, a čo mu bolo treba, podzemský kráľ to vždy na istý čas donášal. V jednej skryňke stály pokladené knihy, z tých mu najskorej dal jednu do ruky: „Tu máš,“ povedá, „čítaj!“ A keď tú vyčítal dostal druhú, a tak ďalej do radu, ale zavše len po jednej, k tomu ešte cvičil ho každý deň dvarazy vo zbroji a k vojenským veciam ho priúčal.

Tak prešly dva roky. Po dvoch rokoch dal mu do ruky jednu trúbku a takto ho oslovil: „Vieš ty čo, ty si sa už pri mne dosť všeličoho naučil, mohol by si už aj svet sprobovať. — Pôjdeš tu neďaleko do jednoho mesta ku kráľovi do služby; ale nikdy nesmieš vyjaviť, že si kráľovský syn. A keď budeš dač potrebovať, len vyndi do hory, trirazy na tejto trúbke do zeme zatrúb a ja ti naraz prídem na pomoc. Ale si na trúbku daj pozor.“ — V tom ho zase chytil za ruku, vyviedol von až k samému mestu; ešte ho raz napomanul, aby si na trúbku pozor dal, a naraz sa mu z očí ztratil.

*

Kráľovský syn sa zachytil do mesta a v meste zrovna do kráľovského dvora. — Tu sa sišol s kuchárom a pýtal si od neho dáku službu. „Dobre, že si prišol,“ povie tento, „práve potrebujem kuchtu; ak sa ti páči môžeš u mňa ostáť.“ — „Dobre,“ odpovedal kráľovský syn, „ja pristanem aj na to“ — a dal sa hneď do svojej roboty.

V tejto službe sa náš šuhaj vo všetkom statočne držal a kuchár ho nemohol dosť prenachváliť: Že, povedá, nemal ešte pri sebe tak hodného kuchtu. Čo viac ešte, mladý kuchtík bol aj švárny šuhaj, krásny ako ruža; s ľudmi sa vedel pekne shovárať a tu i tu rozumel sa kus aj do žartu. To sa najme mladej kráľovej dcére páčilo. Často sa vykradla do zahrady a tam sa s pekným kuchtíkom zabávala. Aj kráľ ho rád videl a neraz ho do izby zavolal, aby sa s ním jeho dieťa poihralo, lebo ho aj sám vďačne okolo seba mával. Takto si kuchta prežíval v tom kráľovskom dvore; sám by sa nebol ponazdal, že mu tak dobre bude.

Ale tu raz priletí zlý chýr kráľovi, že susedný kráľ s veľkým vojskom na neho ide. Král sa toho chýru veľmi zdesil, lebo nepriateľ bol kde mocnejší. Čože ale bolo robiť? musel sa oproti postaviť. Sohnal, koľko mohol, chlapov a tak šol do vojny. Dcéru svoju vzal tiež sebou, bo ju nechcel od seba nehať, tak ju veľmi rád mal. — Náš kuchta dostal veľkú vôľu ísť na vojnu. — Pýtal sa od kuchára, aby ho pustil do toho a toho mesta, že si tam má dač pokonať, a kuchár ho pustil. — Nešol on do toho mesta, ale rovno do dúbravy. Vzal do ruky trúbku, trirazy do zeme zatrúbil, a tu naraz, kde sa vezme tu sa vezme, zastane pred ním podzemský kráľ, a zpytuje sa ho, že čo žiada? — Kuchta pýtal pomoc proti tomu a tomu kráľovi, a ešte ani dobre nedopoviedal, čo žiada: už celô vojsko podzemských ľudí v rade stálo. On si musel také šaty obliecť, ako tamtí mali a podzemský kráľ ho postavil za hlavu celému vojsku; ale mu prikázal, aby dal na seba pozor a do predku sa veľmi nepúšťal.

Práve sa už mala bitka počať, keď došli na pomoc. Prestrojený kuchta prosil kráľa, aby ho s podzemským vojskom popredku do ohňa pustil, a len keby ho nepriateľ prevladoval, aby mu na pomoc priskočil. — Kdo bol radšej ako kráľ? on na to vďačne privolil. Vojna sa počala strašná; ale čosi kamsi bolo nepriateľskô vojsko strepanô a sám kráľ len horko ťazko umknul. — Víťaz kuchta vystúpil si hrdo, poklonil sa kráľovi a nečakajúc na ďakovanie odišol aj s vojskom do dúbravy. Tam trirazy do zeme zatrúbil; podzemský kráľ sa pred ním postavil, vojsko a šaty mu oddal a za pomoc sa mu poďakoval. — Keď sa už mali rozísť, daroval mu podzemský král jedno zlatô jabĺčko. — Domov pravda kus pripozde došol, ale pichnul kuchárovi dač do hrsti, a zas všetko bolo dobre.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a dal pripraviť veľkú hostinu. Po hostine začal vychvaľovať toho cudzieho víťaza, a milá princeska na to zašteboce: „Pravda, pravda driečny to bol šuhaj, ale predca nie inakší, ako je náš kuchta!“ Tu ho dala hneď zavolať a do dobrej vôle sa s ním zabávala. Medzi zábavkou ukáže jej to zlatô jabĺčko. Zlatô jabĺčko sa princeske veľmi zapáčilo. „Daj mi,“ povedá, „to jabĺčko.“ — „Dostaneš ho,“ povie kuchta, „ak mi nohy po členky ukážeš.“ — Princeska si kus rozmýšľala, rozmýšľala: „Ach, no! veď to nič takého, budem mať zlatô jabĺčko,“ — a po chvíli privolila. Kuchta jej dal jabĺčko a ďalej sa zabávali.

Ten druhý kráľ dusil v sebe jed, rád by sa bol vypomstil. O krátky čas sobral ešte strašnejšie vojsko a šol na tohoto kráľa. Voľky nevoľky schytal sa i tento krajinu si brániť. Kuchtovi zas prišla vôľa vybrať sa na vojnu. Zaobišol kuchára a kuchár ho pustil. — Ide rovno do dúbravy; trirazy do zeme zatrúbi; kráľ podzemský, pred ním sa postaví a zpýta sa, že čo žiada. — „Prišol som ťa zas o pomoc prosiť,“ povie na to kuchta — a sotva to dopoviedal: stály rady podzemského vojska dvaraz toľké, ako skorej. Podzemský kráľ mu dal preobliecť šaty a postavil ho za hlavu celému vojsku: „Len,“ povedá, „daj pozor na seba, do predku sa veľmi nepúšťaj,“ — a stým zmizol.

Práve sa už mala bitka počať, keď kuchta dobehnul s vojskom. Prosil kráľa, aby ho zas s podzemským vojskom po predku pustil, a len keby ho nepriaťeľ prevladoval, aby mu na pomoc priskočil. — Kráľ vďačne na to privolil. — Tu hneď ako jasná strela zrazily sa vojská; sekali rúbali jeden druhého: hlavy padaly ako makovice. Tak sa praly obe strany za hodnú chvíľu: ani jedna ani druhá popustiť nechcela. Tu sa tí podzemskí rozpajedia a pustia sa ako besní: čo si kamsi ztratilo sa tamto vojsko, a sám kráľ len horko ťažko môhol s daktorými umknúť.

Víťaz kuchta vystúpil si hrdo, poklonil sa kráľovi a nečakajúc na ďakovanie odišol aj s vojskom do dúbravy. Tu trirazy do zeme zatrúbil; podzemský kráľ pred ním sa postavil; on mu vojsko a šaty oddal a za pomoc sa poďakoval. Keď sa mali rozísť, daroval mu podzemský kráľ zas jedno zlatô jabĺčko. Domov pravda i teraz kus pripozde došol, ale pichnul kuchárovi do hrsti, a bolo po všetkom.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a dal ešte hrdšiu hostinu pripraviť. Po hostine nemohol sa dosť nachváliť toho cudzieho víťaza a milá princeska zas len zašteboce: „Pravda, pravda, driečny to bol šuhaj; ale predca nie inakší, ako je náš kuchta.“ — Tu ho dala privolať a do dobrej vôle sa s nim zabávala. Kuchta vytiahne druhô jabĺčko; ona si ho pýta. „Dostaneš ho,“ povie kuchta, „ak mi nohy po kolená ukážeš.“ Princeska kus rozmýšľala, rozmýšlala: „Ach, no! veď to nič takého, budem mať už druhô jabĺčko,“ a po chvíli privolila. — Kuchta jej dal zlatô jabĺčko, a ďalej sa zabávali.

Kráľ sa celkom nazdával, že je už bezpečný a bude mať pokoj. Len ti tu zas doletí chýr, že ten druhý kráľ s náramnou silou ces hranice prešol a čo pred sebou zachytí, všetko morduje a páli. — Veľký strach obišol nášho kráľa; tak na chytre sotva pár tisíc chlapov mohol do zbroje postaviť. V takom strachu vzdýchal v srdci: „Ach len by som môhol vedeť: či ten príde, či nepríde? ak nepríde: jaj beda nám! jaj beda celej krajine!“ — Poručeno Bohu už len šol s tou hrstkou vojska a dcéru vzal sebou.

Sotva prešli míľu zeme, kuchta sa zas pýtal od kuchára, aby mu dovolil ísť tam a tam do toho mesta. Kuchár ho prepustil a on hybaj! rovno do dúbravy. Tu vezme do ruky trúbku, trirazy do zeme zatrúbí; kráľ podzemský pred ním sa postaví a zpytuje sa, že čo žiada? „Pre seba nič;“ povie kuchta, „len pomoc pre môjho kráľa, ten druhý kráľ zas ide na neho!“ — a sotva to dopoviedal: stály rady podzemského vojska triraz toľké, ako skorej. — Podzemský kráľ mu dal preobliecť šaty a postavil ho za hlavu celému vojsku: „Len,“ povedá, „daj pozor na seba, do predku sa veľmi nepúšťaj!“ — a stým zmizol.

V strachu veľkom čakal kráľ počiatok bitky. V tom priletí prestrojený kuchta a hneď pýta, aby ho s podzemským vojskom popredku do ohňa pustil, a len keďby ho nepriateľ prevladoval, aby na pomoc priskočil. — Kráľovi odľahlo na srdci a dal mu vďačne po vôli. Ako hrom rútili sa na nepriateľov: títo stáli radom ako múry. Triraz udreli podzemskí na tých; triraz museli ustúpiť nazad. Kuchtovi dĺho už trvala tá bitka; počal byť netrpezlivý. Skočil do posriedku nepriateľov: rúbal a sekal na všetky strany. Ale keď najlepšie sekal, aj jemu do nohy sekli a on zpadol na zem. — Boliby ho iste dosekali, došlápali, keby nie zo pár jeho vojakov; ale títo ho schytili a zaniesli do kráľovského šiatru. Tu hneď krásna kráľovska dcéra vlastňou rukou vyšívaným ručníkom zaväzovala mu ranu, a za ten čas jeho vojaci zdrúzgali nepriateľa, len máličíčko chybelo, že aj samého kráľa nezajali.

*

(Dokončenia.)^[13]

Keď sa vojsko vrátilo, vychytil sa kuchta a nečakajúc na ďakovanie odišol i s vojskom do dúbravy; triraz do zeme zatrúbil, kráľ podzemský pred nim sa postavil, kuchta mu šaty aj vojsko oddal a za pomoc sa poďakoval. — Ale mu podzemský kráľ vzal z ruky i trúbku: „Už ti je,“ povedá, „táto trúbka viac netreba, ani moja pomoc; lebo sa už tvoje štestie približuje, a preto už ani mňa viac neuvidíš. Na pamiatku vezmi si ešte toto zlatô jabĺčko a obráť ho sebe k dobrému. Proti ktorému si bojoval, vedz, že je to tvôj vlastní otec!“ „Môj otec?“ — spýtal sa mladý víťaz celkom udivený; ale čože bolo robiť? čo sa stalo, viac sa neodstane! Ešte sa chcel podzemskému kráľovi za všetku lásku poďakovať; ale mu ten z popred očí zmizol. — Obrátil sa domov, a tu kuchár počal sa už mrziet, že tak pozde ide: ale mu pomastil ruku, a zas bolo dobre. — Kuchta konal svoje práce ako predtým, ale sa musel premáhať aby dakdo nezbadal, že na jednu nohu kríva.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a tu len ešte bola hostina! Po hostine vychvaľovali do neba toho cudzieho víťaza, a tá štebota princeska zase sa len zamiešala: „Pravda, pravda, driečny to bol šuhaj, ale predca nie inakší, ako je náš kuchta.“ Tu hneď dala ho zavolať a do dobrej vôle sa s nim zabávala. — Kuchta vytiahol tretie jabľčko; ona si ho pýta. — „Dám ti ho,“ odpoviedal kuchta, „ak budeš so mnou spať, ale tak, že medzi nami holá šabľa bude ležať, dvanásť sviec v chyži horieť, dvanásť vojakov aj s tvojou komornou v chyži vartovať.“ — Princeska si rozmýšľala, rozmýšľala: „Ach, no! veď je to tým poriadkom nič takého; budem mať tretie jabľčko“ — a privolila aj bez vedomia otcovho.

Večer v princeskinej svetlici dvanásť sviec sa zajasalo, dvanásť vojakov sa aj s komornou postavilo na vartu, holú šabľu na postriedok do postele položili a tak sa princeska s kuchtom uložila. Kuchta sa zadal že spí, ale nespal. Tu akoby sa chcel na druhý bok obrátiť, zaviazanú nohu von vyloží, tak že aj ručník bolo vidno. Ako ten ručník komorná zazrela, bežala hneď ku kráľovi rozpovedať vec. Kráľ na skutku pribehol do tej svetlice a presvedčil sa, že je to jeho dcérin spravodlivý ručník a ten mládenec nikdo inší, ako ten ranený víťaz. — Vojakov a komornú poslal naraz von, šabľu vzal preč, sviece zahasil a nehal jich tam v pokoji.

Ráno keď vstáli, dal zavolať kráľ teraz už známeho víťaza, ďakoval mu za pomoc ako vedel najinakšie, a prosil ho, aby mu poviedal: kdo je, zkäde je? — Tu tento začal rozpráväť od počiatku až do konca, ako sa s nim vodilo. — Keď sa kráľ dozvedel, že ten kráľ, proti ktorému bojoval, bol jeho ochráncov otec, vypravil hneď poslov k nemu, aby nemeškal prísť, lebo že jeho syn je pri ňom a že mu ako driečnemu a statočnému šuhajovi svoju dcéru za ženu prisľúbil. — Keď sa ten druhý kráľ od poslov dozvedel, čo je vo veci, nevedel, či má svojim vlastním ušom veriť. Dal zavolať toho poľovníka a vzal ho na tvrdô, aby poviedal, čo s jeho synom urobil. Tento videl, žeby sa darmo tajil, vyznal všetko ako bolo, a to srdce čo doniesol, že je z jeho psa. Kráľ sa mu za túto novinu a za ten statočný skutok nemohol dosť naďakovať a bohate ho obdaroval. Nato hneď dal do koča zapriahnuť, pojal sebou kráľovnú a šol k susedniemu kráľovi. Bolo tam radosti, akej nikdo, ak je svet svetom ešte nepamätal. Rodičovia našli svojho zabiteho syna, a zabitý syn svojich rodičov. Rodičovia jedni dostali hodného zaťa, druhí hodnú nevestu, mladý samých seba; nepriateľskí kráľovia sa pomerili a od tých čias boli najlepší priatelia.

O krátky čas bola svadba. Po svadbe pojal mladý zať svoju nevestu a odobral sa ku svojmu otcovi. Po otcovej smrti stal sa kráľom a keď svokor umrel, zdedil aj toho kráľovstvo, a tak panoval nad dvoma kráľovstvama štastlive, a panuje až do teraz, ak nezomrel.