ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Písali: Dr. Gustav Reuss s Gemeru; Jonathan Čipka z M. Hontu; Eduard Ličko zo Zvolena; Josef Jančo za Šariša; vypracoval P. Dobšinský.

Bol jeden mních, mal veľa kníh, čítaval v nich, až raz veru aj vyčítal: že tam a tam jesto jedna veliká zápoľa a v tej zápole mnoho bohatstva aj čarodejná lampa, a to všetko žeby sa dalo dostať z nej, keby sedem ročnieho chlapca ta dnu poslal. Zabral sa on pres pole toho chlapca hľadať: vidí tam jednoho pastierika, jako práve barance zavracal. Príde k nemu a opýta sa ho: „Chlapče! koľko že je tebe rokov?“ — „Ja veru dobre neviem; ale mi matka vravela, že mi je ako teraz sedem rokov, sedem mesiacov a sedem týždňov.“ — „No ver si ty šuhaj!“ pochválil ho mních; „a čiby si nešiel so mnou ptáčky vyberať, len tu hľa do týchto zápoľ? Veru jich tam hodne jesto, ale čože? keď sa ja nemôžem vydriapať k nim!“ — Čím viac mu jich nasľuboval, tým sa dal chlapec hlbšie vábiť do hory; ale tu mu napokon svitlo v hlave: „Kdeže mňa vy to,“ povedá, „vediete?“ — „A veď len poď, naraz už tam budeme.“ — Chlapec už ani nevedel skäde nazpak, nuž v strachu len kľanckal (pokulhával) za mníchom, až raz prišli pred veličiznú zápoľu. Tá práve vtedy otvorená stála.

„Sem sa chlapče!“ povie mních, „tuná pôjdeš do tejto diery, najdeš tam silu pokladov, naber si z nich koľko ti len duša zažiada a mne len tú lampu dones čo tam na zhŕdzavenom klinci visí“ — v tom ho strčil ta dnu. — „Aleže,“ povedá ešte, „vyndi von keď ťa budem volať, lebo ináčej na večné veky tam ostaneš!“ Nevoľky šiel chlapec dnu, lebo sa mnícha bál.

Maká po tej tme, maká, až raz príde na svetlo — tu čo ďalej šiel, to krajšie všetko: stromy strieborné, tráva strieborná, kvety zlaté a po chodníčku drahé kamenčoky! Neznal, čoho sa skorej chytať? sbieral si drahé kamenčoky do kapsy a ihral sa s ními. Tu sa ozve ztuvon mních: „Chlapče poď von!“ — ale on nepočúval, len sa zabával. Zase o chvíľku: „Poď už von!“ pastierik i teraz alebo nepočul alebo nedbal. Ešte tretíraz ozvalo sa: „Poď von!“ — ale v tom zápoľa veľkým praskotom sa zatvorila, že tak zadunelo, ako čoby sto hromov hrmelo, a už teraz nebolo možno ani dnu ani von. Pastierik o to, o všetko ani sa neobzrel, len sa ďalej zabával a tam sa po jednom krásnom paláci prechodil. Bavil sa on tu za sedem rokov, a tak sa mu zdalo, ako čoby to len sedem hodín bolo: naposledy nabral si z tých kamienkov do kapsy, že mu dobre bude s ními doma pod stienkov sa ihrávať, a že už pôjde von! Tu ešte zazrie na zhŕdzavenom klinci jednu starú lampu visieť! „Poď,“ povedá, „i ty starý lampáš so mnou, sídeš sa nám dakedy doma do stajňi posvietiť, jednak žiadneho nemáme.“

Chce von, ale tu diera zatvorená a jemu pred nosom tma, že ani sám seba nevidel. Zdesil sa náramne a v strachu len makal a ťapkal okolo seba. Raz šúchne sa mu voliako tá lampa o kabanicu a tu sa ozve za ním: „Čo chceš pane?“ — V strachu ani nevedel čo odpoviedal: „Ach nuž, keby sa mi táto skala otvorila!“ — I otvorila sa hneď, ale ako vystúpil zase praskotom sa i zatvorila. Mnícha tam nebolo; ale akožeby aj bol mohol za sedem rokov čakať?

Blúdi po tých horách, blúdi, až sa mu nenadhodil jeden človek: „Dobrý človek,“ povedá, „čiby ste nevedeli kde môj otec kondáš (pastýr veprov) býva?“ — „Môj synok,“ povie tento, „veď tu v každej dedine jesto jeden; kdože ťa vie, ktorý je tvôj otec?“ — Tak on len šiel, kým sa dáko nedomotal k tomu miestu, kde tie barance dakedy zavracal, a odtiaľ už potrafil domov. — Ale tu doma otec už bol dávno zomrel, iba utrápená matka ho prevítala a temer ho ani nepoznala, taký jej bol hodný nariastol. Vyrozpráväl jej všetko ako sa ma prihodilo — lampu zahodil do kúta, a kamenčoky si vyňal z kapsy že sa pod stienkou poihrá.

Ak sa obšmieta, tak sa obšmieta jeden žid okolo ihrajúceho sa pastierika. „Synok,“ povie žid, „predaj mi z tých kamienkov.“ — „A čo mi dáte za jeden?“ — „Štyri groše“ — povie žid. „No, tu jich máte, berte si jich po štyri groše.“ Žid zaplatil chlapcovi, a chlapec bol rád že tak ľahko k pár grošom prišiel. Vyšiel i druhýraz sa poihrať a hľa! žid zase sa ustanovil. Zo žartu zapýtal chlapec za pár kamenčokov sto zlatých a žid mu jich naraz vyplatíl. Náš šuhaj ostal už teraz hrdý: „Mamo,“ povedá, „mohol by som sa už aj ožieniť; veď mám s čím gazduvať, sto zlatých sú v kapse!“ — „A veďže si len vypáč daktorú“ — poviedala mu matka. Zabehúval on k jednej i druhej, ale sa lebo on dievčaťom nepozdal, lebo oni jemu. Tak to trvalo za drahný čas. Sto zlatých aj kamenčoky sa pomaly pomíňaly, neostala jim iba predošlá chudoba a starý lampáš v kúte.

„Áj mamo,“ povie raz šuhaj, „už som aj zabudnul na ten lampáš v kúte, idem ho ja vyčistiť, tak viac zaň dostaneme.“ Vezme milú lampu do ruky a pošúcha vechťom: „Čo rozkážeš, najmocnejší kráľi?“ — ozve sa mu z nej. „Čoby som ja najmocnejší kráľ bol? ľala ako sa mi posmieva!“ a zahodil lampu zase do kúta. Ale ho tá lampa len mrzela: vezme ju i druhýraz a pošúcha — tu zase sa ozve: „Čo rozkážeš najmocnejší kráľi?“ Chytil sa teraz rozumu a poviedal: „Nič, len jednu hŕbku takých kamienkov, ako som mal.“ Naraz bola hŕba zlatých kameňov pred ním.

„Ej mamo, mamo; teraz sa ja len ožením, keď som ja zase bohatý pán,“ poviedal materi pastierik. „Vezmite že vy z tých kamenkov dakoľko, a neste jich nášmu kráľovi do daru, a pýtajte mi jeho dcéru za ženu.“ — Rozrandavená prišla matka ku kráľovi do zámku: „Pozdravuje vás,“ povedá, „môj syn a posiela vám tieto kamíenky do daru, že čiby ste mu vašu dcéru nedali za ženu?“ — Kráľ sa i namrzel, že taká rašma jeho dcéru svojmu synovi za ženu pýta, i kamenčoky sa mu zapáčili. „Dobre,“ povedá, „keď je tvôj syn taký pán, nach si príde zajtra sám pre nevestu.“ — Matka prišla domov a rozpoviedala synovi všetko.

Syn pošúcha lampu, ozve sa mu z nej: „Čo rozkážeš, najmocnejší kráľi?“ — „Do zajtra rána kým sa naspím, nach mi budú mosadzové šaty hotové, aj kôň aj takô vojsko pri mne!“ Na ráno len čo oči otvoril, bolo všetko tak. Sadol si na mosádzneho tátoša a letel i s vojskom pre nevestu. V jednom háji sa stretne s kráľom, ktorý bol celkom v striebre aj vojsko mu bolo cele striebornô: ako ho kráľ zazrel že je len v mosadzi, obrátil nazpet a nechcel sa ani shovárať s ním. „Ij, čože je toto za robota?“ myslí si pastierik a vráti sa i on domov. Pošúcha lampa a zpýta sa: „prečo sa ten kráľ so mnou ani len shovárať nechcel?“ — „A to preto, najmocnejší kráľi,“ povie lampa, „že on bol v striebre a ty len v mosadzi oblečený.“ — „No keď je tak, zajtra mi strieborné šaty, koňa aj vojsko vystanov!“ — Jak rozkázal, tak sa stalo: ráno vysadnul na strieborného tátoša a šiel ku kráľovi. Kráľ mu vyšiel v ústrety celý pozlátený a keď videl pastierika len strieborného vrátil sa domov i tento sa musel. — Pošúchal lampu a zpýtal sa: „Čo to za príčina, že ma kráľ ani dnes k sebe nepripustil?“ — „Ha on dcéru nechce dať za chudobnejšieho ako je sám; ty musíš mať zlaté šaty, tak ju dostaneš.“ — „No, nachže mí ráno už také tu budú!“ — Na tretí den celý háj sa od zlata zajasal keď sa pastierík na zlatom tátoši s kráľom stretnul. Kráľ mal zase len pozlátené šaty i vojsko a tak musel pastierikovi ustúpiť a dcéru mu oddať.

Náš pastierík zlatô vojsko od seba prepustil a kráľovskú dcéru len tak po sproste domov viedol: že načo ju, vraj, má klamať; keď doma jednak len randavú chalupu najde? Keď šli blízko dediny poľom povie pastierik: „Vidíš, ženo, stato mi budeš v hrnčoku jesť nosiť, keď budem ovce pásť.“ — Doma princezňu na slamu uložili a políhali si spať. Ako princezňa zaspala, pošúcha pastierik lampu: „Čo rozkážeš, najmocnejší kráľi?“ — „A veru nič, len naproti kráľovmu zámku taký zámok postavíš, čo bude v povetrí na sriebornej retiazke visieť, a všetko čo doňho treba nahotuješ a moju ženu ta do hodvabnej postele prenesieš.“ — Ako rozkázal, tak sa stalo: a kráľova dcéra len oči vytreštila, kde sa to ráno našla! Ale muž prišiel k nej, a poviedal že je ona už v tom všetkom pani. Tak si prebývali pekne spolu a radi sa videli.

*

Ale ten mních, čo mal tých veľa kníh, zase vyčítal z nich, že pastierik čarodejnú lampu dostal, aj to znal akým je už pánom. Mnícha to mrzelo, hútal (premýšľal) dlho akoby on tú lampu dostať mohol. Preobliekol sa za žida a šiel po ulici, že staré veci skupuje a za nové prečarúva. Prišiel i do zámku, že čiby staré lampy za nové neprečarali. „Ej ba veru sa tu jedna stará lampa už odkedy pometuje“ povie pastierikova matka a prečarala mu ju za novú. A keď syn domov prišiel ešte sa mu pochválila: „Vidíš, syn môj, aký som ti dnes osoh (úžitok) spravila, za tú starú lampu, čo sa v tom kúte pometovala, dostala som túto novú!“ — „No mamo, veď ste mi spravili, veď mi len to chybelo!“ — bedákal syn, lebo videl že čarodejnú lampu prečachrovala.

A v tom sa už na smetisku našíel — lebo mních práve vtedy pošúchal lampu: „Čo rozkážete, falešný kráľ!“ ozvala sa lampa. „Tamto ten zámok aj s princezňou zanesieš mi nad čierno more a tam nad morom zo zlatého klinca na striebornej retiazke mi visieť bude!“ Ako rozkázal, tak sa stalo; pastierik bol bez kaštiela i bez ženy. Ešte k tomu, kráľ sa nahneval, a chcel ho dať zmárniť: ale sa mu pastierik len uprosil, že si on i ženu i kaštiel vyhľadať musí, čoby to priam kraj sveta bolo.

Zaberie sa a ide dlho jednymi horami, až raz podvečer príde do jednej chalupy, „Chvala Bohu,“ pomyslel si, „už raz pod strechou budem nocovať, aj možno sa dačo o mojej žene dozviem.“ Vstúpi dnu, tu pusto; iba jedna stará skrpená žena v jednom kúte čupela. „Čože ty tu chceš, hriešny človek?“ prevítala ho staričká. „Čožeby som chcel,“ odpoviedal šuhaj, „hľadám si nocľah, aj čiby ste mi voľač o mojom zkapanom kaštieli aj o mojej žene poviedať neznali!“ — „O tvojom kaštieli a o tvojej žene,“ hútala stará, „to ja neviem; ale môj syn Vietor ten azdaj bude vedieť, bo ten všetky hory a lesy prefúka, často storočné stromy v jedu povyvracia a všetky skryne preduluje. Ale synok, pred ním sa varuj, utekaj kam najďalej môžeš; bo ak by ťa ten tu zaňuchal priam by ťa zjedol.“ — „A už bude ak bude, stará matko; len ma vy dakde ukryte, azdaj sa smiluje nad mojou biedou.“ — „Dobre, keď sám chceš: ale ja ti zato nestojím, že ťa pri pokoji nehá!“ I tak ho ukryla v jednom tmavom kútku. O chvíľku príde Vietor, aby si po dva dňovom ustavičnom fučaní a dutí vypočinul. „Fuj! tu človek musí byť, zareval vo dverach, von s ním, kde ste ho podeli?“ — „Kdežeby sa ti tu človek vzal?“ krotila ho stará, „veď ty dobre znáš že tvojim mocným fučaním i toho v zemi ukrytého červiačka vyhubíš, nieto ešte človeka ktorý slobodne chodí a dýcha.“ — „No nič mi netajte, tamto je v tom kúte; len poď von chlapče, čo tu hľadáš?“ — Vyliezol neborák pastierik z toho kútika a stál tu pred ozrutným chlapcom jako polpalček utisnutý: „Ach,“ povedá, „čožeby som hľadal, len poradu v mojom neštestí kdeby som našiel zámok ktorý zo zlatého klinca na striebornej retiazke v povetrí visí.“ „Toho nikde nemáš käde ja predúvam; ale že si sa na takú veľkú vec podobral, už ti len odpúšťam a zajtra ťa vypravím ku mojmu bratoví čo po pustatinách duje, tam skorej najdeš čo hľadáš.“ — Tak sa všetko v dome utíšilo, pastierik sa pokojne naspal, a ráno mu sám Vietor ukázal chodník von z tých ďalekých lesov.

Z lesa sa voliako vymotal a prišol na širokú pustatinu, ktorej konca kraja vidno nebolo: dlho blúdil po tej pustatine kým zase k jednomu domčeku neprišiel. I tu ho stará mať Vetrova prevítala, ale ho prenocovať nechcela, bo že jej syn čo po pustatinách fučí a garazduje horší je od predošlého a neodpustil by mu. Na veľa sa predca dala uprosiť a ukryla ho do kútika a zastrela zásterkou. Raz ti zahvízda čosi vonku jako čoby tristo valachov odrazu na palci zahvízdlo; to už Vietor k domu dochodil a ešte zďaleka volal: „Mamo, von s tým červíčkom z toho kúta, darmo ste ho ukryli; veď som ho ja ešte vtedy zaňuchal keď von z lesa na pole vystupoval.“ — „No len že sa nehnevaj,“ krotila ho stará; „veď ten človek ide od tvojho brata a hľadá u teba poradu.“ — „Nože, no; veď ho uvidíme!“ povedal Vietor a pastierik už trocha smelšie vystúpil pred ozorného chlapa. Rozpoviedal mu o svojom neštestí, ale Vietor mu o takom kaštíeli poviedať neznal; len mu radil, aby šiel k jich tretiemu bratovi čo po mori duje.

Ráno mu Vietor ukázal v ktorú stranu má ísť a sám sa vybral na tento čas v druhú stranu fúkať, aby mu voliako v hneve neublížil keď sa rozfúka. Náš pocestný šiel rovno pred seba sťa (jako) by strihal, až podvečer prišiel na morský breh do jednoho domčeku. Tu ho stará Vetrova mať už pokojne prevítala, lebo jej syn Morský Vietor bol síce najstrašnejší, ale len kým po mori zúril; keď sa už k noci nachyľovalo ztíchnul odrazu a navracal sa domov pokojný a rád komu mohol poradu udelil. I teraz keď pastierika zazrel pekne sa s ním uvítal a kázal si všetko vyrozpráväť. „Hm,“ poviedal morský Vietor keď pastierika vypočúval, „nehľadáš ty tak tvôj zámok ako radšej čarodejnú lampu o ktorej si mi ešte nič nepoviedal. Vedz že tvôj zámok tu visí nad morom aj tvoja žena je v ňom a ten mních ju núti aby jeho ženou bola aj čarodejnú lampu má pri sebe; ale teraz neviem ako túto dostaneš; ak ti len sama tá lampa pomáhať nebude, tak je nič z teba. Už len stato vedľa mora pôjdeš: jesto tam jedna studnička, prí tej sa mních bavil, keď tadiaľto šiel; ak teba tá lampa rada má, po nej dáky znak najdeš.“ — Pastierik sa i za tú radu poďakoval a ráno šiel studničku vyzerať.

Ako tak chodí popri mori zazrie na jednom mieste jednu paničku tancovať: rozbehne sa za ňou že ju chytí, ale tá plumps! člupla mu pred nosom do studničky; chmatne za ňou do vody, pravdaže na prázdno, ale tu, ako vytiahne ruku, vidí si na prste krásnu zlatú obrúčku. Pomaká ju a skrútne na prste, tu sa mu ozve obrúčka (prsten), „Ej zabudol si ty na tvoju lampu, prišol mních, kúpil ju a teraz pri sebe nosí; ja som malá čiastočka z tej lampy aby si vedel!“ — Pastierik sa zaradoval a preriekol: „Nuž ale moja drahá obrúčka kdeže si sa ty tu vzala?“ — „Hia vidíš, lampa tomu mníchovi slúžiť nechce, ale ešte aj dosiaľ vždy pri tebe pomáha; a tak keď ten mních tadiaľto šiel a tu sa zohnul že sa vody napije, nuž ako mal lampu na hrdle zavesenú tá sa mu durkla (udrela) o skalu a ja som sa z nej odrazila a do tejto studničky padla. Dosť on potom hľadal, ale mňa najsť nemohol. Viac sa už neboj, ja ti k celej lampe dopomôžem; len ma skrútni a zažiadaj si, aby si bol vo mníchovom zámku.“ — Pastierik prsten skrútnul a zažiadal si, aby bol vo mníchovom zámku — naraz tam bol.

Mníchov zahradník práve vtedy ruže sadil, pastierik sa mu ponúkol za učňa, a tento ho vďačne prijal. I bol on tu za pár týždňov a nikdo ho nepoznal. Jedenraz ako prvá ruža vykvitla, ktorú on opatroval, zaniesol ju panej. Na tú ružu sa ona usmiala, čo sa ešte dosiaľ nikdy nestalo, odkedy u mnícha bola, ale ho nepoznala. Tak jej aj druhú zaniesol i na tú sa usmiala; pri tretej sa ho už opýtala, kdo je on? „Nuž ale ma, moja duša drahá, nepoznáš? veď som ja tvôj muž.“ Ona sa mu len teraz prizrela a hneď mu letela okolo hrdla: „Ach kdeže si sa tu ty tu vzal?“ a musel jej všetko vyrozprávať. Mních ako vždycky tak i na tento čas bol na poľovačke, nuž sa oni spolu uradili ako tú lampu maju dostať, ktorú mních vždy na hrdle zavesenú nosil.

Keď mních domov prišiel, ona sa urobila chorou a žiadala, aby jej kúpeľ dali. Mních jej hneď všetko opatril: ako sa vykúpala hneď sa lepšou staväla a miľého mnícha hládkala a radila mu: aby sa aj on yykúpal, že jako je to dobre! Mních sa vykúpal a po kúpeli dobre usnul, lampa mu jako vždy aj vo spaní na šnúrke z hrdla visela: ona prišla a chcela mu ju zoznať, ale on sa prebral a capil ju. Po chvíli zase usnul a tu ona po tíšku prikročila, šnúrku prerezala, lampu vzala a svojmu mužovi oddala. Tento lampu na skutku pošúchal: „Ej či sme už dávno štestia nemali, najmocnejši králi! čože rozkážete?“ — „Rozkazujem aby sa tento zámok tam postavil, kde predošle bol, a túto ohudu (špatu, ohyzdu) mnícha na kusy rozsekajte a do mora hoďťe!“ — Ako rozkázal tak sa stalo; z mnícha iba odrobinky ryby po mori sbieraly a kaštiel sa lygotal na svojom predošlom mieste.

Ráno kráľ, svokor pastierikov, keď stával obyčajne na to miesto pozerával, kde predtým zlatý zámok visieval. Jako sa zaradoval keď sa mu teraz na rannom slniečku zámok do očí zablysknul! a ešte vätšia bola jeho radosť keď videl, že jeho deti von zo zámku na zlatom koči k nemu sa pohýnajú! Bežal jim v ústrety a padli si všetci okolo hrdla. Boli to teraz hody! bola to svadba! lebo tento den zasvätili a za tri mesiace sa veselili. Od tých čias žil pastierik jako mocný kráľ i so svojou ženičkou, a až len voliako ta nepomreli žijú i po dnes.