ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Samuel Ormis z Gemera a Adolf Ghillany z Liptova. Vypracoval Janko Rimavský.

V sedemdesiatej a siedmej krajine, za červeným morom a za dubovou skalou, kde bol svet daskami obitý aby sa zem doňho nesypala, tam bol raz jeden kráľ; a ten kráľ mal jednu zahradu, a v tej zahrade jeden strom, ktorému na krásu v celom svete páru nebolo. Či ten strom voliako ovocia rodí, alebo či dakedy rodiť bude? o tom nik na svete neznal. Rád by sa bol najme kráľ o tom presvedčil. Každého kdo k nemu prišiel k tomu stromu zaviedol, aby sa podíval naň a potom mu poviedal čo myslí, že kedy a jaké ovocia ten strom rodiť môže? Ale tu veru ani domáci ani prespoľní o tom poviedať ani to uhádnuť nemohli.

Raz už potom dal svolať z celej krajiny zahradníkov, hádačov a múdrych ľudí, aby hádali a poviedali mu, kedy a jakým ovocím ten strom obrodí? Zahradníci, hádači a múdrci sa sišli, dlho sa naprizerali na ten strom; ale žiaden ani to najmenšie neuhádol. Až napokon ozve sa jeden skrčený starčok a povieda: „Jakým ovocím tento strom obrodí, to nikdo z nás neuhádne; lebo takého stromu sotva viac na svete jesto a ovocia tohto ešte nikdo z nás nevidel. Ale ja vám poviem voľačo, čo som ešte jako malý chlapčok od jednoho starého otca o tom strome počul a dosiaľ nikomu nepoviedal. Tento strom každú noc o jedenástej hodine má sa pučiť, o štvrť na dvanástu kvitnúť, o troch štvrtiach zlatým ovocím dozrievať, a o dvanástej má ho naveky voľakdo — ja neviem kdo — oberať.“ Starčok dopoviedal a kráľ na to: „Ej to by veru zaslúžilo dostriehnuť, či je to tak; a keď je tak, aj to ovocia pooberať, veď je strom môj a v mojej zahrade. Len kdoby sa už teraz na to dal?“ — „Ja sa dám na to,“ odpoviedal najstarší kráľovský syn. A ostalo pri tom, že hneď na noc on pôjde tie zlaté jabĺká striehnuť.

Prišiel večer. Najstarší kráľov syn vybral sa do zahrady vzal si hodne vína a pečeny sebou a robil si tam dobrú vôľu, a vždy len na strom pozeral, čo sa diať bude. Dlho nič, ani lístok na ňom nešuchol. Iba raz bije jedenásta, tu už strom puky vyháňa; bije štvrť, puky v krásny kvet sa rozvíjajú; bijú dve štvrte, kvet sa mení na malé lysklé bobuľky; bobuľky na vidom oči sa rozdúvajú a rastú, až sa o troch štvrtiach na krásne zlaté jabĺká premenia a jako slnce zalygotajú sa. Milý králevič otvorenýma ustama sa díval na to, a ako už videl celé jabĺká, hneď sa priberal že jich oberať bude. Len tu ako ku stromu kročí začne sa strašne blýskať a hrmieť, oblaky sa naženú, počne sa liať a jeho spiaci (uspávajúci) vietor ofúkne, tak že hneď zaspal, ani nevedel kde sa podel z toho sveta. Neprebudil sa iba ráno: a ráno stál strom pustý, o zlatých jabĺkách a o tom kdo jich v tej hrmavici pooberal ani chýru.

Smutný šiel k otcovi a oznámil ako sa mu povodilo. — „No keď z teba nič,“ povie jeho stredný brat, „pôjdem ho ja vartovať, čo to na tú jabloň chodí; už ho ja musím dopáčiť“ a kráľ mu na to privolil. Keď sa mrkalo už tam bol v zahrade pod stromom a hostil sa na pečienke a na koláčoch. Všetko bolo ticho až do jedenástej hodiny. Jako udrela jedenásta, začal sa strom pučiť; udrela štvrť, puky sa začaly v krásny kvet rozvíjať; udrely dve štvrte, premenily sa kvety na malé lysklé bobuľky a bobuľky na vidomočima sa rozdúvaly a rástly, až o troch štvrtiach krásne zlaté jabĺká všade po strome sa zalygotaly. Strední králič dlho nečakal, ale sa pobral na strom že jich ide oberať. Tu sa ztrhne okolo stromu veľká zima, až tak opekalo, hmla a tma zaľahla a do okola všetko samý ľad. Králevičovi za každým krokom sa nohy kĺzaly, len tak na zem padal. V tom i uspávajúci vietor podul, on zaspal akoby ho bol zarezal — a ráno keď sa zobudil, bol strom do čista obraný. Hanbil sa už teraz pred otca predstúpiť, ale čože mal urobiť, musel všetko ako sa stalo vyrozpráväť.

Kráľ sa nad tým i divil ale i mrzel; lebo už teraz začal všetku nádeju tratiť, žeby dakdo dakedy uvartovať mohol, kdo tie zlaté jabĺká oberá a kde sa podievajú. Tu predstúpil ten najmladší jeho syn, ktorého si dosiaľ nik v dome ani dobre nepovážil, preto že sa neznal ako jeho bratia vychvalovať a naveky len s jednou píšťalkou sa zaoberal, na ktorej veľmi utešene pískaval. — „Otec,“ povedá tento, „dajte že už teraz aj mne ten strom vartovať, keď ho moji bratia vartovali, azdajže ja šťastnejší budem.“ — „Čože by si ty? keď tvoji starší bratia nič nemohli,“ hovoril mu otec; „daj si radšej pokoj, ani ma nemrz.“ — Ale najmladší syn neprestal otca unúvať, kým len neprivolil.

Večer sa i on vybral do zahrady s tou svojou píšťalkou. Zastal si neďaleko stromu a preberal a pískal na píšťalke že sa len tak ozývalo. Bije jedenásť, strom sa počne pučiť, a on si len píska; udre štvrť, kvet na drobné lysklé bobuľky sa mení; bobuľky sa rozdúvajú, rastú; až o troch štvrtiach zablyskotajú sa krásne zlaté jabĺká po celom strome — a on si len píska a preberá vše (vždy) krajšie a krajšie. O dvanástej sa urobí šust a dvanasť bielych holubov priletí na tú jabloň a premenia sa na krásne paničky a medzi ními najkrajšia jejich kňažna. Mladý kráľovský syn zabudol na píšťalku a zabudol aj na zlaté jabĺká a celý sa zadíval na tú nevídanú krásu. Krásno zlatô dievča oberalo zlaté jablká a keď jich pooberalo, zišlo dolu k nemu a takto prehovorilo: „Do teraz som ja chodila oberať zlaté jabĺká, ale teraz už prišol na teba rad; ja som jich oberala na polnoc a ty jich budeš na samô poludnie.“ — „A kdo si ty, čo si ty?“ zpýtal sa kráľovský syn. — „Ja som Berona z Čierneho mesta,“ odpoviedala ona a naraz zmizla. Milý šuhaj ešte dlho sa díval za ňou a potom na ten strom, akoby mu ešte tam bola, ale tej viac nebolo a nebolo.

Po chvíli, keď sa zpamätoval, pustil sa domov. A keď doma otca zazrel ešte z ďaleka mu uradovaný v ústrety volal: „Dostriehol som, dostriehol a všetko viem!“ — Otec sa veľmi zadivil a zaradoval: „Dostriehol si,“ povedá; „nuž a kdeže máš zlaté jabĺká?“ — „Zlaté jabĺká nemám, ale som dostriehol a budem mať aj zlaté jabĺká. Jedno krásno zlatô dievča; volá sa Berona z Čierneho mesta, chodilo jich oberať každú noc o dvanástej; ale jich už teraz ja budem oberať každý den na poludnie, tak mi poručila Berona.“ — Uradovaný otec len potľapkával syna po pleci a chválil, že sa tak dobre zadržal a tešil sa zo zlatých jabĺk, že jich bude mať.

Starý kráľ sa len radoval a tešil, a jeho najmladší syn len oberal tie zlaté jabĺká každý den na poludnie, a tak oberal za jeden čas. Ale vždycky len zamyslený chodil, a zo dňa na deň utrápenejší bol, a to čo ustavične na Beronu myslel. Do času zavše sa potešil, keď zlaté jabĺká oberať šiel, lebo sa nazdal že ešte Beronu pri nich uvidí; ale keď z toho nič nebolo, domrzely ho i zlaté jabĺká a neprestal otca unúvať, aby ho do sveta pustil. Kráľ si dlho nechcel najmilšieho syna od seba pustiť, ale naposledok ho len prepustil, že azdaj keď sa vráti veselší mu bude. A milý králevič keď už raz mal dovolenie od otca, hneď sa vybral preč z domu. Vzal si jednoho sluhu so sebou, dobre seba i tohto ozbrojil a potravou zaopatril; odobral sa od rodičov, a od bratov, sadol na koňa a šiel vo meno Božie kde ho dve oči viedly.

*

Naši putovníci len šli a putovali ces hory, vody a polia, ces krajiny a morá a tak preputovali celý široký ďaleký svet od konca do konca — a o Čiernom meste a o krásnej Berone ešte ani chýru ani slýchu. Už sa i unávili, zo všetkeho vytrovili a ešte len putovali, že dakde predca aspon chýru o nej počujú. Napokon prišli do jednoho zámku.

Ten zámok bol jednej Ježibabín, ktorej dcéra bola zlatá Berona. Keď prišli do zámku Ježibaba jim v ústrety vyšla, pekne jich privítala a zpytovala sa čo hľadajú? — „Prišli sme sa“ — odpoviedal kráľovič — „opýtať, či tu nechyruvať o Čiernom meste a o zlatej Berone?“ — „Ba veru chyruvať, deti moje!“ odpoviedala Ježibaba, „oj chyruvať. Berona chodí každý den na poludnie sem do mojej zahrady sa kúpať, a tam sa môžete ak len chcete s ňou aj sísť.“ — Ježibaba zavoňala že to bude vohľač, preto tak pekne sa k nim mala; ale ďalej nič na sebe znať nedala.

Poludnie sa približovalo a mladý kráľovič sa poberal do zahrady. Keď to Ježibaba videla, zavolala sluhu na stranu a pekne ho zaobišla, žeby povieda i on šiel za pánom a usiloval sa skôr zazrieť zlatú Beronu ako jeho pán a tak urobil ako mu ona prikáže, že ho ona zato obdaruje. A potom mu dala jednu píšťalku a doložila: „Keď prvýraz Beronu zazrieš, zapískni na nej, aby tvoj pán skôr ku kňažne bežal.“ — A s tým ho poslala za pánom do zahrady.

Mladý kráľovič sa prechádzal sám po zahrade a sluha vyzeral zlatú Beronu. Udre dvanásta a tu ztrepoce dvanásť bielych holubov nad stromami, na dvanásť pekných panien sa premení, a z nich najkrajšia medzi stromami jako slnko sa zalygotá zlatá Berona. Sluha sa len zadíval na tú krásu a temer aj zabudnul na to, čo mu stará poručila; ale sa po chvíľky zpamätal a zapísknul. A v tom mladý kráľovič zaspal, jakoby ho bol zarezal a prebudiť sa nemohol. Zlatá Berona prišla k nemu, milo sa naň podívala, a — odišla. Keď odišla kráľovič sa naraz prebudil, a keď mu sluha vyrozpráväl že zlatá Berona už tam bola a milo pozerala naňho, dorážal na sluhu, prečo ho nezobudil? Sluha síce tiež ľutoval, že sa mu s pánom tak zvedlo, ale o píšťalke nič nepoviedal.

Na druhý den, keď kráľovič do zahrady sa zberal, Ježibaba zavolala sluhu zase na stranu: dačo mu pošuškala do ucha, dačo vtisla do hrsti, a podala píšťalku. Sluha už dobre vedel, z ktorej strany Berona prichodí, hneď sa postavil na tú stranu; keď počul holuby ztrepotať a zďaleka sa mu zalygotalo, hneď zapísknul na píšťalke, a jeho pán zase tuho zaspal. Berona prišla ku kráľovičovi, milým ale aj smutným pozorom naňho sa podívala a odišla. Keď sa prebudil kráľovič a počul že Berona zas tam bola, mrzel sa aj na seba že zaspal, aj na sluhu že ho nezobudil. Ale čo mal robiť? — už sa raz stalo; umienil si teda že už na ten tretí den nezaspí čoby čo bolo.

Na tretí den keď sa už chýlilo k poludniu odišol kráľovič do zahrady, prechodil sa sem aj tam, často si oči pretieral aby len nezaspal, a už predca raz svoje potešenie vidieť mohol. Ale to všetko nič neosožilo, keď stará zase zviedla sluhu. Sotva sa zjavila zlatá Berona medzi stromami, tento zapískal mocne a jeho pán zaspal tuho, tak žeby ho bol mohol na kúsky rezať. Zlatá Berona prišla ku kráľovičovi, ľútostivo sa podívala na neho a poviedala: „Nevinná duša, ty spíš, a nevieš kdo ti je na prekážke v tvojom šteští“ — a perly jej vypadly zo zlatých očí miesto sĺz. Nato sa obrátila, natrhala kvieťa i so svojími družičkami, a ními ho obsypala. Ešte raz jej perly vypadly zo zlatých očí a k sluhovi takto prehovorila: „Povedz tvojmu pánovi, aby si klobúk o jeden klinec nižej zavesil a potom že ma dostane,“ v tom sa podívala ešteraz na kráľoviča, a zmizla.

Pán sa hneď zobudil a zpytoval sluhu: či ešte zlatá Berona tam nebola? a kde sa vzaly okolo neho tie krásne kvety? a sluha mu všetko vyrozpráväl, jako sa s plačom naňho dívala, jako ho tými kvetmi obsypala a to mu odkázala: žeby si klobúk o jeden klinec nižej zavesil, ak ju chce dostať.^[10] Kráľovič sa na to zasmútil a hlboko zamyslel.

Videl on že už takto z neho nič nebude, odišiel od Ježibaby preč a ustavične len na tom hlavu lámal, čoby to malo znamenať, čo mu Berona odkázala — ale nič uhádnuť nemohol. Až raz na ceste sa mu prisnilo, že zlatá Berona k nemu prišla a takto prehovorila: „Pokiaľ toho sluhu pri sebe máš, mňa nedostaneš; lebo je ten napravený a prekazí ti všetko.“ Vtedy on už po kuse po kuse chápal, čo to má urobiť; ale kedykoľvek na tú myšlienku prišol sluhovi si hlavu zoťať, zavše sa mu to nevidelo, len tak nič po nič človeka zabiť; a zase pravda ani to sa mu nezdalo, že ho vlastní sluha tak nič po nič prevádza a trápi. Nahal ale vec len pri starom. Až tu začne sluha svojho pána vždy vätšmi za nosom vodiť a zo dňa na den vätšu galibu mu robiť, a keď mu pán dohováral, dá sa doňho. To pána rozpálilo, zchytí šabľu a mik šeľmu po grgu, že mu naraz hlava odfrkla. Čierna krev z neho aj hnilá voda vytiekla a telo zem prehltla.

Keď už bolo po sluhovi išol náš kráľovič a len išol ďalej starými horami rúdnymi cestami, až raz počuje strašný krik, že len tak sa ozývaly hory. Ide za krikom a pekne príde na jednu lúčku, na ktorej traja čerti sa bili tak, že až kusy tela z nich frkaly. — „No čože sa tak trháte?“ — opýtal sa jich kráľovič. — „Na otcovskej odmrti sa rujeme,“ odpoviedajú oni, „tu hľa na tejto huni, na týchto krpcach, a na tomto korbáči.“ „Nuž ale ste vy blázni na takej pletke sa ruvať?“ — povie kráľovič. — „Hia, to sú vidíš také veci, že keď do tejto huni sa oblečieš, ani sám čert ťa nevidí; keď si tieto krpce vezmeš na nohy, hneď ťa vynesú do povetria; a keď týmto korbáčom pleskneš, hneď si tam kde si pomyslíš. Každý chceme mať všetky tri veci, lebo jedna bez druhej nič nestoja.“ — „No ja vás naraz podelím, len chojte hore tamto na ten vrch všetci traja a mňa aj veci tu nahajte; a kdo odtiaľ na jeden znak ku mne prvý dobehne, tomu jich dám.“ — Blázni čerty pristali, a hybaj do vrchu. Za ten čas vzal chytro kráľovič huniu na seba, nohy do krpcov postrčal, korbáčom pleskol a pomyslel si „aby bol naraz pred Čiernym mestom.“ — V okamžení preletel ponad kraje, a ani sám nevedel, chyba keď naraz zastál pred bránou Čierneho mesta.

Tu krpce zhodil aj huniu zosňal zo seba a hneď ho jedna z tých dievčat zazrela, čo so zlatou Beronou chodievaly; a tá naraz bežala svojej panej oznámiť, koho videla. Berona jej veriť nechcela, lebo nemohla pochopiť, jako by sa ten bol mohol ta dostať. Poslala druhú obzrieť, čo je vo veci; i tá prišla stým, že je veru tak. Poslala tretiu, i tá s tou novinou sa vrátila. Tu už sama Berona pred bránu sa vybrala.

Keď ta prišla a naozaj svojho drahého uvidela, vypadli jej zo zlatých očí perly od radosti. — Tu ale dobehli za ním i traja čerti a začali skučať: „Daj nám čo je nie tvoje: huniu, krpce i korbáč.“ — A on jim tie veci odhodil, a tí si jich pochytali a preč odbiehli.

Čistý od vecí diabolských uvítal sa kráľovič so Zlatou Beronou. Ona ho hneď zaviedla do svojho paláca a po celom svojom panstve ho povodila. A keď ho už povodila a trocha sa natešili, hneď sa aj zosobášila s ním; on ostal kráľom a ona žila s ním a panuvali šťastne a dlho — sám Pán Boh vie dokedy.

#K#Jeleňčok-K#

Podali: z Gemera P. Dobšinský, S. Ormis; z Malohontu Jon. Čípka, Karol Venich, Janko Rimavský; z Liptova Sbierka Vazečká; so Šariša Adolf Reuss; rozpráva A. H. Škultety.

Bol raz jeden chudobný horár a mal už druhú ženu. Od prvej ženy mu ostalo dvoje detí, jedno dievčatko a jeden chlapčok: volali jich Evičkou a Janíkom. Tieto nebožatá veľa vystály pri mrchavej macoche; nikda jim pekného slova nedala, nikda oko na nich neohriala, — len sa jednostajne vadila a každý bohovitý den jich drvila a mlátila.

Po tie časy bolo veľmi úzko medzi ľuďmi a najme u horárov ako najbiednejšie vyzeralo, že daraz aj za tri dni nemali v dome ani kúska chleba.

V jedno ráno opýtal sa ten horár: „Ženo! čo dáme jesť našim deťom?“ „Čo sa ma to máš zpytovať?“ — povie na to žena, — „choď do hory, azda tam dač najdeš.“ On sa vybral do tej hory, chodil sliedil do samého mraku; ale krem jednoho vtáčka nemohol viacej zastreliť. „Tu máš,“ povie žene, „uvar nám tohoto vtáčka!“ Vtáčok sa uvaril, a čo sa komu došlo obliznúť, na tom musel pristať.

Na druhý den sa ohlásil zase ten horár: „Bože môj, Bože môj, čože mi budeme jesť?“ A žena mu na to odsekla: „Eh, bože nebože, čo mi tu máš za ušima božekať, radšej choď a opatri niečo.“ Vybral sa zas do tej hory a čosi kamsi poštestilo sa mu zastreliť zajačka. Naradovaný odniesol ho žene, aby ho upiekla na večeru; on že ide ešte probovať štestie, a s tým sa vrátil do hory. Macocha obriadila toho zajačka a už ho chcela položiť na páveň, skôr si ale ešte išla po vodu. V tom sa priplichtila mačka, milého zajačka uchytila a zožrala. Ako sa s tou vodou vrátila a nevidela zajaca, dobre ju hneď tam neporazilo aj od ľaku aj od jedu. V ztrachu pred mužom, že ju bude paratiť, schytila nôž, odrezala si prsník a hodila na páveň. Muž sa večer vrátil domov a ona mu dala jesť. Ako tak je, tu i tu pokrúca hlavou: „Ešte som,“ povedá, „takúto pečienku nikda nejedol; ženo, či ty nejdeš so mnou jesť?“ — „Ach mne sa nechce, dnes som celý den dáka planá,“ vyhovárala sa macocha. A tak zjedol všetko sám.

Na tretie ráno ešte ani dobre nesvitalo, zase len začal ten horár: „Ach ženo, ženo, čo budeme jesť?“ A tá sa ho chytro opýta: že či bola dobrá tá včerajšia večera? — „Veru bola,“ prisvedčil jej on. Tu mu vyjavila, čo to bola za večera. „A teraz,“ povedá, „vieš ty mužu čo? porežme my tie tvoje pľuhavé deti!“ Čert vymyslí, diabol poslúchne. „Ja pristanem,“ povie na to horár, „ale sa skorej sedemrazy sprisahajme, že nikda na seba nevyvoláme.“ — Zakliali sa sedemrazy a potom sa uradili, že skorej chlapca, a za chlapcom dievča zmárňa. Keď sa starí takto medzi sebou radili, Janík si na peci chrápal; ale Evička už chvíľku nespala a vypočúvala všetko. Nebožiatko triasla sa na celom tele ako osika; ale ani len nemrkla.

Ako ráno postávali zavolá zlostná macocha: „Deti stúpajte do hory nasbierať suchého rážďa, budeme pečienku piecť!“ Evička a Janíčok sa zachytili a šli. Ako to rážďa sberajú povie sestrička bračokovi: „Či znáš Janík, na čo my toto rážďa sbierame?“ — „Nuž na pečenku!“ — „Veru na pečienku! na tvoju.“ A tu mu vyrozpráväla, ako sa otec s macochou radili, že jich jedno za druhým chcú porezať: „Ale sa ty“ povedá „nič neboj; len keď prídeme domov, ja budem macochu pýtať, aby ma kus začesala; ty prídeš do izby a uchytíš mi stužku; ja vybehnem za tebou a potom oba spolu utečieme.“

Doniesli to rážďa na dvor a macocha jich chválila, že sa tak poponáhľali. Tu Evička prosila macochu, aby ju trochu začesala. „Priam,“ povedá, „priam, len bež ešte, postav vodu do toho veľkého hrnka.“ Evička postavila tú vodu, vybehla na pôjd, kde mala odložené dve plánočky, tie si vzala a šla ku macoche. Nôž ako britva naostrený blyšťal sa na stole. Macocha jej vrkoč rozplietla, stužku na bok odložila a začala ju prečesávať. V tom pribehol Janík, stužku uchytil a pod von dvermi! Evička sa schytila za ním a volala: „Daj mi moju stužku, daj mi moju stužku!“ Macocha po chvili vyšla na dvor, bo jich nepočula vraveť; a tu vidí ako tí zaberajú a boli už blízko hory. Zbadala čo je vo veci, náramne sa rozpajedila a v zlosti kričala za ními: Boh daj ste sa na to premenili z čijej stupäje sa napijete!

*

Bračok sestrička utekali horami dolami, kde jich dve oči viedli. Ale slnko prepekalo a Janíka začal trápiť smäd. Prišli na medveďaciu stupäj, kde dášťova mláčka stála. „Evička sestrička, ach, jaby som pil!“ — „Ach nepiže mi ho nepi, veď to medveďacia stupäj, ostalby si medvedíkom. — Na ti radšej túto plánočku, azda ti smäd prejde!“ Janík pohrízol plánočku a smäd mu pominul.

Idú idú zas na hodnom kuse — tu prišli na vĺčiu stupäj, a Janíka trápil ešte vätší smäd. „Evička sestrička, ach ja by som veľmi pil; napijem sa z tejto mláčky!“ — „Ach, nepiže mi ho, nepi, veď to vlčia stupäj, oslalby si vĺčkom. Na ti radšej túto plánočku, azda ti smäd prejde.“ Janík pohrízol plánočku a bolo mu ľahšie.

Idú zase idú, ale čo ďalej stúpali slnko vždy viac pripekalo a Janíkovi šlo už na zamdletie. „Sestrička Evička, daj že mi ešte daj jednu plánočku.“ — „Ach bračok môj premilený, veď už viacej nemám; ale len kus ešte dočkaj, bude na blízku studnička.“ — Prišli k jeleňacej stupäji. „Sestrička Evička, ja nevládzem ďalej, ja sa musím napiť.“ — „Ach nepiže mi ho, nepi, veď to jeleňacia stupäj, ostálby si jeleníkom.“ Ale len čo sa obzrela on sa zohnúl ku tej mláčke a hneď ostal jeleňčokom.

Ako ho takého zazrela zalomila bielyma rúčkama a pustila sa do plaču: „Ach bože, prebože, môj nešťastný bračok, čože si ja teraz s tebou počnem? ach prídu psi, tí ťa potrhajú; prídu poľovníci, tí ťa dostrieľajú!“ A smutný Jelenčok stúpal jej po pravom boku.

Neprešli ani na desať krokov, — stála tu pekná studnička, len ako to najčistejšie sklo. Dievča sa napilo do chuti, a tu sa jej hneď zaligotala na čele zlatá hviezda, a aj vlasy jej ostaly zlaté.

Od tej studničky sa pobrali ďalej a prišli na jednu čistinku, na ktorej stála kopa sena. „Ach bračok jeleňčok, tu my,“ povedá, „budeme bývať, tu nás macocha nenajde!“ Vydlabali si do tej kopy dieru, a tam sa v noci a pred dášťom kryli. Keď slniečko vychádzalo, Evička si sadla na kopu a prečesávala si vlásky, zlaté prezlaté vlásky a s plačom vykladala: „Ach keby toto moja mamička vedela, že sa ja na tejto kope trasiem, a moje zlaté prezlaté vlásky češem; moja mamička za deviatima kachlí plátence vyšíva!“ — Jeleňčok sa chodil pásť a ona sa jahôdkami a korienkami živila. — Tak to trvalo za drahný čas.

Do tej istej hory chodieval na poľovačku mladý kráľ. Ako tak raz tu von sedela a vlásky si prečesávala, pribehol vypachtený jeleňčok a zápät za ním pes. Jeleňčok šuchnúl do kopy a pes, ako dievča zazrel, pomrdkal chvostíkom a vrátil sa nazad ku svojmu pánovi. — Pán mu hodil kus pečienky; on ju schytil do piska a poď! rovno k milému dievčaťu; pečienku jej na lono vypustil a zas bežal ku pánovi. To tak spravil aj po druhýraz. A pánovi bolo divno, kde on tú pečienku vláči. Zahodil mu ešte jeden kus, a keď zase len v tú stranu bežal, — mladý kráľ sa pustil za ním a pekne krásne prišol ku Evičke.

„Nuž čože ty tu robíš?“ opýtal sa jej. A Evička mu vyrozpráväla všetko, čo a ako sa jim vodilo. — „A čiby si neprišla so mnou?“ povie na to kráľovič. — „Niever ja, lebo by ste vy mne toho jeleňčoka zastreliť dali.“ „Neboj sa,“ povedá, „ja ti ho nedám zastreliť; len poď, pri mne vám dobre bude.“ — Na tie pekné reči pristála ísť s kráľovičom; posadali do koča a odviezli sa do zámku.

Tu Evička našla všetko, čo jej bolo treba; aj bračoka jeleňčoka dobre opatrili. Šaty mala na výber, jedne od druhých krajšie, že len tak v nich prekvitala. Pritom ju dali učiť vo všetkom, čo kráľovnej vedieť treba, a keď dorostla vzal si ju mladý kráľ za ženu. Ale sa jej skorej musel zaprísahať, že nedopustí nikdy jeleňčokovi ublížiť.

*

Dobre lebo nebars, — bývala v kráľovskom zámku jedna stará baba, a túto veľmi zlostilo, že sa mladý kráľ takto oženil, lebo sa nazdávala, že si jej dievku vezme. — Kráľ musel odísť do vojny, a tu poručil tej starej babe, aby kráľovnú statočne opatrila, lebo o krátky čas mala prísť do pôlohu.

Narodil sa chlapčok utešený, na čele mu svietila zlátá hviezdička; ale kráľovná pri pôrode oslábla veľmi. Tu si pýtala trochu vody; ale stará baba jej poviedala: „Popod oblok Dunaj tečie, nachýľ sa a pi!“ — „Ach Bože môj, akože sa ja mám nachýliť, keď som taká ubolená!“ — „Komu ako vďaka,“ zadudrala baba, „ty sa neschýliš, a ja ti tiež vody nedám!“ — Kráľovná nemohla ďalej od smädu, nuž sa schýlila čes oblok, a ako bola tak nachýlená, strčila ju stará baba do vody, a hneď na jej miesto svoju dievku uložila do postele. Chlapčoka so zlatou hviezdou sa jej nevidelo odmárniť; dosť jej bolo, že mohla dievku podstrčiť.

Kráľovná sa neutopila, len sa na zlatú kačku obrátila, a s druhými kačkami po Dunaji plávala.

Ale chlapčok nebožiatko, ako matku nečul, začal plakať a vrískať, a vonkoncom sa nedal učičíkať. V tom pribehol jeleňčok do izby a knísal rožkama na znak, aby mu to dieťa na ne položili, že ho bude hyntať. Stará baba si už neznala s ním rady, nuž mu ho položila na tie rožky: „Choď,“ povedá, „zlomte oba grgy.“ — Jeleňčok sa zachytil dolu brehom Dunaja, a ako zazrel plávať kačky, postál a zavolal na ne:

odpoviedaly kačíčky. — A v tom už letela zlatá kačka ku brehu, premenila sa na krásnu paniu, vzala dieťa a poviedala mu: „Môj zlatý synčok, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, povi sa!“ — a to sa priam všetko stalo. Potom ešte raz vyobjímala, vyboskávala dieťa a tak ho jeleňčokovi na rožky složila. Tu sa zase spravila na zlatú kačku a odletela do Dunaja. To tak šlo za hodný čas: Jeleňčok každý den nosieval dieťa k Dunaju, a bolo hodnô, krásno ako ruža.

Na veľa odpísal kráľ z vojny; že aby ho vtedy a vtedy čakali domov. Tu hneď stará baba rozkázala dievke, aby si do postele ľahla a chorou sa staväla. A že keď kráľ príde, aby si len z toho jeleňčoka mäso pýtala.

Kráľ sa šťastlivo vrátil domov, — a veľmi sa zradoval tomu krásnemu dieťaťu. Ale nad tou, čo na posteli ležala, nemohol sa prenačudovať, a najviac mu bolo divno, že jej nevidel na čele zlatú hviezdu a zlaté vlasy. Tu stará baba vedela hneď vykrútiť, že to veru chorosť nikoho nepopraví, a že zlatá hviezda a zlaté vlasy prešly z kráľovnej na dieťa.

A tá z tej postele začne volať: „Jaj jeleňacie mäso by som jedla, dajte mi toho jeleňčoka zarezať.“ — „Ej,“ povie na to kráľ, „veď som ti musel prisahať, že nesmie nikdo jeleňčokovi ublížiť: akože je to, že ho teraz sama kážeš zarezať?“ A tá nič, len ešte vätšmi volala: „Jaj jeleňacie mäso by som jedla; hneď mi dajte toho jeleňčoka zarezať.“ Na veľa kráľ privolil, a hneď začali nože brúsiť, vodu hriať, že ho budú rezať a variť.

V tom sa prebudí dieťa a začne plakať a vrískať. Na ten plač pribehol hneď jeleňčok a knísal rožkama. — Dosť ho stará baba čičíkala; ale to veru nechcelo utíchnuť, a jeleňčok jednostaj len kýval tyma rožkama. Kráľovi to divno bolo, že čo to tak ten jeleňčok robí? A stará baba mu poviedala, že chce to dieťa na rožkách kolimbať. Nuž kráľ rozkázal, aby mu ho položili; a ten, ako ho na rožky dostal, vybehol von dvermi. Kráľ v strachu, aby sa dieťaťu zle nepovodilo, zachytil sa tiež. Jeleňčok šol rovno dolu brehom, a ako zazrel plávať kačky, postál a zavolal na ne:

Tá hneď vyletela z toho Dunaja, premenila sa na krásnu paniu, vzala na ruky dieťa a poviedala mu: môj zlatý synčok, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, povi sa! — To sa priam všetko stalo. Potom ho ešte začala objímať a boskávať: „Ach,“ povedá, „čože robí ten tvoj drahý otec: ach keby on vedel, čo mi urobili, keby vedel, ako ma tá baba do Dunaja strčila!“ Tu kráľ zpoza kríka vyskočil a objal ju okolo hrdla. Ona sa v tom okamžení urobila na zlatú kačku, a potom Bôh vie ešte na aké potvory. Ale kráľ ju mocne držal, a „Nepustím ťa,“ povedá, „nepustím, kým sa mi nespravíš na takú, ako si predtým bola.“ — Sotva to vyriekol, už ho objímala jeho krásna zlatovlasá žena, a miesto jeleňčoka kolimbal na rukách dieťa švárny mládenec.

Vytešení pobrali sa všetci do zámku, a kráľ voviedol kráľovnú s dieťaťom a so švagrom do osobitnej izby, tak že o tom nikdo druhý nevedel. Stará baba sa nazdala, že jeleňčok aj s dieťaťom dakde zkazu vzal, a bola rada.

Na druhý deň rozkázal kráľ pripraviť veľkú hostinu a dal mnoho panstva zavolať. — Stará baba až tak rástla od pýchy, keď videla svoju dievku za vrch stolom pri kráľovi sedieť. Keď najlepšie jedli a pili, vstál hore kráľ a takto sa ohlásil. „Milí páni! mám vám jednu otázku predložiť. Povedzte mi, čoby zaslúžil ten, ktorý chcel dvoch nevinných o živôt pripraviť a tretiemu štestie pokaziť?“ A stará baba chytro na to povie: „Ten nezaslúži inšie, len aby ho so všetkym parapúťom do suda klincami vybitého zadnili a dolu vrchom pustili. V tom sa roztvorily bočné dvere: Kráľovná s dieťaťom na rukách a švárny mládenec vstúpili do izby, a kráľ rozpoviedal všetko, čo a ako sa stalo. Starú babu aj s dievkou na skutku odviedli, a ako sama odsúdila, tak sa jim zvedlo. Kráľ ale posadil k sebe z pravej strany kráľovnú, z druhej strany švárneho Janka, a tak sa teraz naozaj radovali všetci spolu, a radujú sa doteraz, ak nepomreli.