ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sdelili: Sbierka Vazečká, Lukáčik; Janko Rimavský, a A. Ludev. Gál z M. Hontu; vypráva A. H. Škultety.

Jeden bohatý pán mal troch synov. Dvaja starší držali sa za múdrych, a toho tretieho robili veľmi sprostým. Otec neborák bol už starý; tak si pomyslel, že dobre bude, keď synov prvočasu podelí, aby keď raz oči zavrie, nebol medzi ními hriech. Ešte v ten den zavolal všetkych troch a rozpoviedal jim, čo a jako myslí. „Ty,“ povedá, „dostaneš toto, ty toto, a ty zase toto: tak vám ani jednomu nebude krivda.“ Ale dvom starším sa tá deľba nevidela; oni múdri, radiby boli samy všetko dostať, a najmladšiemu aby ostála z koláča diera. Tak začali kľučky metať a všakovak zaobchádzali otca. Ale tento zbadal hneď pestvo a prešol mudrákom cez rozum. „Dobre,“ povedá, „keď sa vám moja delba nepáčí, — ostane všetko tak ako je, a vy pôjdete do sveta. Kdo sa z vás po roku s najinakšími šatami preukáže, toho bude všetko.“

Dobre; vybrali sa oni do toho sveta všetci traja razom. Ako už na hodnom kuse boli, prišli na krížne cesty. Tu sa tí dvaja odtrhli a šli po krásnych rovných cestách. Najmladšiemu sa dostala aká najplanšia: samá skala, samô tŕňa; vari už od rokov nikdo nešol tadiaľ. — Najstarší sa dostal do jednoho mesta, kde kráľ býval, a u toho stál do služby. Sredný sa zastavil v jednom kaštieli a tam sa sjednal.

Najmladší neborák tĺkou sa tou planou cestou dlho, až na veľa prišol na jednu širokú lúku, a na tej lúke zazrel jednu Čiernu Mačku. Aha, pomyslel si, už nemusejú aj ľudia ďaleko byť, keď je tu mačka. Tu tá pribehla a začala sa okolo neho obšmietať; potom odbehla na dakoľko krokov, ale zase postála a obzerala sa nazad, akoby ho za sebou volala. On nemyslel veľa a pustil sa za ňou, až ho pekne krásne priviedla k jednomu zámku, Mačka vbehla dnu a náš šuhaj za ňou. Príde do pitvora, tam ticho ako v hrobe: z pitvora do svetlice, zo svetlice do druhej, z druhej do tretej; a tak poprechodil temer celý zámok a nikde ani duše. Napokon sa dostal ešte do jednej izby, a tam našol zakrytý stôl, ale len pre jednoho. Na stole stály všakové jedlá a pri nich sklenica vína. Sadol si a najedol sa ako buk, a z toho vínca si chutne upíjal. Keď bolo po obede, roztvorily sa dvere: čierna mačka vbehla do izby, vyskočila na stôl, a „Vitaj,“ povedá, „pri mne, vitaj!“ — Šuhajovi bolo čudno, keď počul mačku rozpráväť; ale tá sa hneď zas ohlásila: „Neboj sa ani máčny mak, ja dobre znám, čo sa u vás dialo, aj čo hľadáš. — Ja som pani tohoto zámku a u mňa ti dobre bude. Každý den sa môžeš tu pri tomto stole najesť a napiť, a dám ti vybrať si aj aké najkrajšie šaty; ale ma musíš do roka statočne poslúchať. Hľaďže, ja ťa prídem každô rano ešte pred východom slnka zobúdzať; ty vezmeš tuto tento drevený nôž a pôjdeš s ním do hory; tam odrežeš jeden prut a donesieš ho sem; potom ma budeš s tým prutom byť dotedy, pokiaľ sa len nebudem na kľučku driapať. To tak má bývať den po dni, — a to bude celá tvoja robota.“

„Ale moja drahá Pani Mačíčka, s akým svedomím by som Vás ja mohol biť, veď ste vy mne nikdy nič zlého nespravily?“ preriekol šuhaj. — „Ako sa ti páči,“ pretrhla mu reč, „keď nechceš, nemusíš; ale inak pekné šaty nedostaneš.“ Tak či sa páčilo, či nepáčilo, musel sa k tomu podzvoliť, čo mu Pani Mačíčka kázala. — Ešte ani dobre nesvitalo, už ho prišla zobudiť. On skočil z postele, vzal drevený nôž, šol do hory a odhudlikal jeden prut. Vrátil sa domov a tu začal milú mačku ťať. Tá do skoku po celej izbe a začala z celého hrdla mriaučať, až mu lúto prišlo a nedalo mu ruku zodvihnúť. A tá zavolá na neho: „Zabudoľ si už, čo som ti kázala, — bi,“ povedá, „bi!“ Tak voľky nevoľky zase ľen musel začať; ale sotvaže ešte trirazy tým prutom zašol, vyskočila na kľučku, a stým bolo dosť. Ale na druhô ráno bolo zase to istô, a tak to šlo každý od Boha den.

Tu raz povie mu Pani Mačíčka: „No, tvoji bratia už idú domov!“ — Že či ozaj? začudoval sa šuhaj; lebo mu ten rok veľmi chytro prešol. „A teraz,“ povedá, „choď ta a ta do toho posrednieho sklepu, tam visia zlaté šaty, vezmi si jich a choď s Bohom! Ale takto urob: zlaté šaty si obleč na spodok a tie tvoje na vrch; tak choď domov a len po chvili sa ukáž v zlatých šatách.“ — On si vzal tie zlaté šaty; Pani Mačíčke sa za lásku pekne podakoval a poberal sa domov.

Na krížnych cestách sa sišol s bratmi, ktorí si tam oddychovali a boli v hrdých šatách. Ako tohoto zazreli, nebolo konca kraja posmechu a mal sa napočúvať pekných mien! On na to neodpoviedal ani slova, — a tak prišli domov. Otcovi sa hrdé šaty na tých dvoch páčili; ale najmladší dostal hodnú kapsu, a „Hybaj mi,“ povedá, „z očú, ani ťa len vidieť nechcem.“ — Náš šuhaj sa pobral z izby, zhodil randavý oblek, vyšol na dvor, a tam sa hore dolu v zlatých šatách prechodil ako pán. Otec pozrel von oblokom, a tu vidí tohoto v krásnych šatách! Nechcel ani vlastním očom veriť, a len keď sa mu lepšie prizrel, obrátil sa ku tým dvom: „Pozriteže, pozrite, aké váš brat šaty má, to akiste budú zlaté.“ — Tí dobre sa od divu dakde nepodeli a veľmi sa zahanbili, lebo to medzi všetkymi boly najinakšie šaty. — Najmladší syn sa najinak preukázal, a tak všetko malo padnúť jemu. Ale tu sa otec poznovu ohlási: „Ešte je toto nie dosť; musíte sa ešte do sveta vybrať, a kdo po roku najinakšieho koňa dovedie, toho bude všetko.“

Vybrali sa oni znovu do toho sveta a šli každý svojou cestou. Pani Mačíčka čakala zas na tej lúke a zaviedla šuhaja do zámku. Tam bolo všetko tak ako skorej, a aj na tom stole našol prichystaný obed. Po obede pribehla Pani Mačíčka, vyskočila na stôl, a „Vitaj,“ povedá, „pri mne, vitaj!“ Z reči do reči, sľúbila mu po roku najinakšieho koňa, len aby ju zase tak statočne poslúchal. — Náš šuhaj chodil pred východom slnka do hory, rezal dreveným nožom tie pruty, a keď sa vrátil, ťal neborkú mačíčku, kým sa len nedriapala na kľučku. To tak bývalo každý od Boha den.

Po roku mu povie Pani Mačíčka: „No tvoji bratia už zase idú domov, a vedú si kone!“ On sa začudoval, že čiby to už zase mal byť rok, bo sa mu zdalo, akoby bol len pred chviľou prišol. — „Choď,“ povedá, „do stajni, tam uvidíš veľa koní; ale ty si pojmi len toho koníka v kúte; neboj sa nič že je chudý; len sí ho potľapkáš, hneď uvidíš, akého budeš mať koňa!“ — On si pojal toho chudého koníka; Pani Mačíčke sa pekne poďakoval a tak sa poberal domov. Koník šol len z nohy na nohu; ale ako ho poťľapkal, naraz bol z neho zlatohrivý tátoš, a leteli ako vo víchore. Keď už boli blízko krížnych ciest, premenil sa zase na chudého a len pomaličky liezol. Bratia si pri krížnych cestách popásali svoje hrdé kone, a keď zazreli tohoto na tom koníkovi sedieť, nebolo zase konca kraja posmechu.

Ako domov prišli, otcovi sa kone tých dvoch starších páčili; ale toho najmladšieho zle nedobre vítal. Všetcí traja si zaviedli kone do maštale a šli obedovať. Po obede pobral sa najmladší z izby, pristrojil sa do zlatých šiat, vyviedol si z maštale koníka, sadol na neho a potľapkal ho. Tu hneď zlatohrivý tátoš zadupotal a lietal po dvore cvalom. Otec pozrel von oblokom a tu vidí toho na tom tátošovi. Hneď zavolal na tých dvoch: „Páčteže, páčte, na akom sa koni váš brat nosí.“ Títo sa i divili i mrzeli; ale darmo, museli ho aj samy pochváliť. — „Pekný je vraj, ten kôň, pekný, ale z našich jeden stojí predca za takých desať.“ „Dobre,“ povie na to otec, „to sa ukáže hneď. Choďte osedlajte aj vy vaše kone, budete tam tú bránu preskakovať.“ Ako povysadávali: najstarší sa rozbehne a chce bránu preskočiť, tu si mu kôň zlomil nohu; za ním sa rozbehne sredný, toho kôň si zlomil grg; tu najmladší popichne tátoša: prešvihol ponad bránu ako pták a potom nazpak do dvora. Bratia dobre tam od hanby nezhoreli, lebo sa teraz videlo, čí bol najkrajší kôň, a komu sa malo dostať všetko. — Ale otcovi ešte vždy nebolo dosť. „Musíte,“ povedá, „ešte raz do sveta ísť, a kdo si z vás po roku dovedie najinakšiu nevestu, tomu oddám všetko.“

Išli zase išli, každý svojou cestou. Pani Mačíčka zase len čakala na tej lúke a zaviedla šuhaja do zámku. Tu ho ako predtým privítala, a „Ja,“ povedá, „dobre viem aj teraz, načo vás otec z domu vypravil. Len rob, ako si dosiaľ robieval, ja ti dobre stojím, budeš mať po roku nevestu, za ktorú sa nezahanbíš.“

Chodil šuhaj, chodil zase do tej hory pred východom slnka, rezal tam dreveným nožom pruty a šibal neborkú. A to tak zase šlo každý od Boha den.

Keď mu tretí rok vychádzal, prišla ho Pani Mačíčka ešte pred rázsvitom zobudiť. „Vstaň hore,“ povedá, „už tvoji bratia idú domov a vedú si ženy; čas je, aby si aj ty ku neveste prišol. Dnes ma už nebudeš biť, ale takto spravíš: vezmeš túto drevenú sekeru a pôjdeš do hory; tam narúbeš drevo a to prinosíš na dvor do siahy; ale si pritom narúbaj aj toľko šípov, čo len budeš môcť odniesť, a keď s tým budeš hotový, príď mi poviedať.“

Ako to drevo do siahy poukladal a tie šípy doniesol, išol sa ohlásiť. „Dobre je,“ povie na to Pani Mačíčka, „a teraz vezmi tento meč a pretni ma na tri kusy; tie kusy polož na vrch tej siahy a od spodku podpáľ. Keď to všetko pohorí vyskočia z pahraby všakové potvory a budú na teba dobíjať; ale ty každú jednym šípom udri a naraz sa poprepadujú. Napokon sa vyvlečie jedna ropucha, a v pisku bude mať kľúče: ty ju dotedy tými šípami bi, kým ti tie kľúče nepustí; ona sa na to prepadne, a ty pôjdeš otvoriť tam a tam tú izbu. No a teraz ber skoro meč a urob ako som ti kázala.“ — Šuhajovi sa začala ruka triasť: „Ach,“ povedá, „akože by som Vám ja to mohol spraviť?“ Ale tá volala na neho: „Rozotni ma, rozotni lebo inak nebudeš mať nevestu!“

Čo mal robiť? Schytil meč a rozťal ju na tri kusy, nasnášal toho dreva položil ju na vrch siahy a od spodku podpálil. Siaha zhorela na popol, a tu z pahraby začaly vyskakovať všakové potvory; ale jich šibal šípami a hneď sa každá prepadla. Napokon sa vyvliekla strašná ropucha s kľúčami v pisku, a tú neprestal šibať, kým mu len tie kľúče nepustila. Ropucha sa prepadla a on šol s kľúčami v ruke otvoriť tú izbu. Ako ju otvoril: tu vidí krásnu, utešenú paničku, a tá zavolala proti nemu: „Ach, ďakujem ti, ďakujem, že si ma vyslobodil!“ Potom mu vyrozpráväla, ako sa s ňou vodilo. Že jej otec bol kráľ, a po smrti otcovej že ostala samotná. Tu ju prišla pýtať jedna Striga za svojho syna, za ktorého ale nechcela ísť, a preto že ju tá Striga zakliala na mačku. Teraz ale, že sa už nemá čoho báť, lebo ropucha s kľúčami, ktorá sa prepadla, to že bola tá Striga. A tak, že keď sa mu páči, aby si ju za nevestu vzal.

Môžete si myslieť, že šuhaj bol rád a vďačne na to pristál. Tu sa zo všetkych strán hrnúlo ku zámku naradované ľudstvo a všetci mu ďakovali za oslobodzenia z tažkej kliadby. Ešte v ten den začala sa svadba a po svadbe dali zapriahnuť štyri kone do hrdého koča, a leteli k šuhajovmu otcovi. —

Starší bratia doviedli tiež svoje nevesty; ale keď sa táto ukázala, tie dve sa mohly skryť.

Vytešený otec objal syna, objal i driečnu Nevestu. „Syn môj,“ povedá, „ty si sa po trirazy najinak preukázal, tebe oddávam celý môj majetok.“ Ale on sa otcovi pekne poďakoval. „Ja, vraj, chvala Bohu mám všetkého dosť, a čo ste mne obecali; to vďačne prepúšťam mojim bratom. Nech si tu bývajú v pokoji, my budeme žiť vo svojom, a vás, otec drahý, berieme so sebou.“