ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Janko Rimavský a Sbierka Vazečká; rozprávä A. H. Škultety.

V ošarpanej kuťke samotný ako palec býval jeden šuhajček. Rodičia mu jeden za druhým pod týždňom zomreli, a rodinu nemal žiadnu ani po otcovi ani po materi. — Býval si on tak za jeden čas, ako dáky pústovník, a živil sa ako vedel po psote a biede. Ale nedalo sa mu to tak o samote dlho vydržať, lebo čo ďalej bolo mu divejšie a otupnejšie, a mrle ho maly od dlhého času zjesť. Na veľa ho tá samota domrzela celkom a pomyslel si: „Čo sa ja tu budem takto trápiť? tu ti nemá kdo ani uvariť, ani ťa kdo oprať: vyberiem sa ja radšej do sveta!“ Naraz na druhý deň vzal do ruky kyjačik a išol neborák, išol, kde ho dve oči viedly. Po ceste nestretol nikoho, kdoby ho či sem či tam bol upravil; tak ani sám nevedel ako, dostal sa do jednej veľkej hory. Tu len čo dakoľko krokov spravil, nevidel viac pred sebou ani cesty ani chodníčka: na všetky strany len tmavá hustá hora. Poručená Bohu, myslel si, bude ako bude, a pustil sa tou horou. Dlho sa motal sem a tam, ale nemohol prísť ani len na dáku čistinku, a už bol ukonaný celkom. Chcel si práve sadnúť, že si trochu vydýchne: tu ho dakdo od zadku chmatnúl za plece. On sa zvŕtne, a tu vidí pri sebe jednu ozoru strašnú, a to bol Striguoň. „Ako si sa opovážil prísť sem do tejto mojej hory?“ Zareval na neho strašným hlasom. Šuhaj v strachu, začal sa vyhovárať, že tak a tak nemá nikoho, preto že sa pustil do sveta, ale že tu v tejto hore poblúdil. „No, neboj sa nič,“ povie na to Striguoň, „ja ti ukážem cestu, len poď za mnou“ — a kamsi čosi priviedol ho ku jednej chyžke, kde sám len Striguoň býval. Tu ho nachoval a napojil do dobrej chuti, a potom sa ho zpýtal, že či zná čítať? Náš šuhaj sa bol ešte sa živa rodičov naučil po kuse čítať; ale akoby mu bolo dač pošoplo, poviedal striguoňovi že nevie. To sa tomuto páčilo: „Tým lepšie,“ povedá, „keď nevieš,“ — a hneď ho začal nahovárať, aby ostál u neho za sluhu. „U mňa ti,“ povedá, „dobre bude; budeš mať čo jesť a piť, a nebudeš mať druhej roboty, len keď ja nebudem doma, tieto knihy, čo tu vidíš, ometať a chyžu riadiť; ale do žiadnej knihy a do druhej izby nesmieš ani len nakuknúť.“ — Šuhaj veľa nemyslel a podzvolil sa ku takej ľahkej službe.

Dobre; bol on tu tak v tej chyži za jeden čas; starý Striguoň sa túlal po svete a hockedy sa aj do týždňa neukázal doma, a milý sluha ometal tie knihy a riadil tú chyžu. — Ale ako dakedy doma, aj tu mu počalo byť otupno; lebo mu tá práca netrvala ani za hodinu, a potom sa len tak povaľoval. Tu ho raz nadišla veľká chuť vyzvedieť: že čo ozaj môže byť v tých knihách? Pozrie do jednej, a tam stálo napísasano: „Ej Janko! keby si ty do tej druhej pozrel!“ Otvorí druhú knihu, a tam zase stálo: „Ej Janko! keby si sa do druhej izby podíval!“ Šuhaj chytrý, otvorí dvere, a tu vidí, ako tam zlato potokom tieklo; omočil do neho prst: naraz mu ostál zlatý; ale aby Striguoň nezvedel, zaviazal si ho handričkou. Po chvili sa vrátil Striguoň, a zbadal hneď, že sluha má zaviazaný prst. „Čo ti je,“ povedá, „tomu palcu?“ — „Ach nič, len som sa trochu porezal,“ vyhováral sa sluha. Ale Striguoň priskočil, zdrapil dolu handričku, a zlato mu do okáľov blysklo. Tu akoby bes do neho vstúpil, začal sa obrykovať na sluhu: „Ty taký a taký oplan! jasná okovaná strela sa cez tvoju dušu párala: nuž ty tak budeš môj rozkaz zachovávať?“ A tak klial a hrešil za dobré dve hodiny, až zemi ťažko bolo. Ale to všetko len tak prehrmelo a sluhovi neurobil nič; len mu ešte raz prihrozil, aby sa to neopovážil viacej spraviť, lebo že potom naozaj zle bude s ním.

Striguoň blúdil zase svetom a sluha ometal tie knihy a riadil tú chyžu. Ale teraz ešte ani tak nemal pokoja: jednostajne ho tie knihy domŕzaly. Ďalej sa už nevedel zdržať a roztvoril zase tú knihu. Tam stálo napísano: „Ej Janko! keby si ty do tretej knihy pozrel!“ Vezme tretiu knihu, a v tej zase čítal: „Janko! keby si ty šol do tretej izby!“ On bežal hneď ku tej tretej izbe, a ako ju otvoril, tu vidí mnoho ľudí, jednych mrtvých a druhých živých, ale sa žiaden z nich nemohol hýbať; a stál tam v kúte aj jeden sivý kôň. Tento priskočil k šuhajovi a poviedal mu: „Janko! vezmi tú masť z police a popotieraj s ňou hrdlá týmto ľuďom.“ — On vzal tú masť, a ako jim radom hrdlá popotieral, tí mrtví naraz ožili a tí druhí sa začali hýbať. Tu mu všetci ďakovali, že jich zo zakliaťa vyslobodil, a naradovaní utekali von. — A ten Sivko zase sa ohlásil: „Teraz choď, zamoč si vlasy v zlatom potoku a vyber si čo najkrajšie šaty; ale na vrch na ne okrúť tú bundičku z myších koží, a na hlavu si ztiahni barančicu. Tam najdeš aj jednu píšťalku a jeden prútik; to si skry, a vezmi so sebou aj hrebeň, kremeň a ocieľku. Potom ešte zapľuj na posred izby, kde si býval a zapri dobre dvere; ja ťa budem čakať na dvore.“ Šuhaj urobil všetko tak a prišol na dvor ku sivkovi. „Sadaj!“ zavolá sivko, „a keďby nás Striguoň doháňal, zahoď najskôr hrebeň, potom kremeň a napokon ocieľku.“ Šuhaj vysadol na sivka a leteli ako jasná strela.

Len čo boli odišli, prihrmel Striguoň domov. Zabúchal pesťou na dvere a zavolal: „Otvor!“ Ale sa dvere neotvárajú, len slina z posred izby zavolala: „hneď!“ Tak zavolal aj druhý aj tretíraz a slina za každým odpoviedala: „hneď, hneď,“ Striguoňovi bolo do nestrpenia, kopnúl nohou a dvere sa vyvalily. Tu nevidí nikoho, len dvere na druhej a tretej izbe pootvárané. Hneď zbadal čo je vo veci, vychytil sa a poď! za ními.

Bolby jich istotne skoro dolapil, ale šuhaj zahodil hrebeň ä poviedal: „Hora hora, urob sa mi taká, ako tento hrebeň!“ I hneď bolo tak. Pred ním pekná zelená lúka a za ním hora hustá ako hrebeň. Ale ten Striguoň bol britvenný a pretínal sa čez tú horu, akoby si cestu mietol. — Obozrel sa šuhaj raz, ešte bol Striguoň ďaleko; obozrel sa druhýraz, už bol hneď pri ňom; obozrel sa tretíraz, už mu koňa lapal. — Šuhaj zahodil kremeň a zase poviedal: „Hora hora urob sa mi, ako tento kremeň!“ A hneď bolo tak. Pred ním bola pekná lúka, za ním hora ako kremeň; a Striguoň sa pretínal zase britvami. — Obozrel sa šuhaj raz, ešte bol Striguoň ďaleko; obozrel sa druhýraz, už bol hneď pri ňom; obozrel sa tretíraz, už mu koňa lapal. Ešte zahodil ocieľku a zase len zavolal: „hora hora urob sa mi taká, ako táto oceľ!“ A hneď bolo tak: pred ním bola pekná lúka, za ním hora ako oceľ. A Striguoň sa len pretínal i čez tú oceľ. Obozrel sa šuhaj raz, ešte bol Striguoň ďaleko; obozrel sa druhýraz, už bol hneď pri ňom; obozrel sa tretíraz, už mu koňa lapal. Viacej už nemal čo zahodiť a tu Striguoň čiahal dlhou rukou, že ho chmatne. Ale na štestia doleteli ku jednomu mori, a Striguoňova moc už nešla ďalej. Od jedu, že jich nemohol dochytiť, rozlial sa na smolu.

*

Ako ponad to more preleteli, prišli ku jednomu mestu. Tu sivko zastane a povie šuhajovi: „V tomto meste býva kráľ a ty staneš u neho do služby. Ale ti skorej musím ešte dač poviedať. Ja som dakedy bol kráľom, ale ma ten Striguoň takto na sivého koňa zaklial a za veľa rokov zatvoreného držal. Ty ma ale z tohoto zakliaťa vyslobodiť môžeš, keď za sedem rokov nič inšie neprehovoríš, ako to slovo: Dalajláma. Len keď ťa nepoznajú, kdo si; vtedy sa budeš môct shovárať.“

Dobre; šuhaj mu to prisľúbil a stál u toho kráľa za pecúcha. To bol veľmi mocný a bohatý kráľ a mal aj tri utešené paničky. Tým paničkám boly mená: najstaršej Láskykvet, srednej Vnocipekná a najmladšej Fineta, — a to bola z pomedzi nich najinakšia. — Náš šuhaj slúžil za toho pecúcha radi ho videli, lebo bol poslušný a usilovný. Ale kedykoľvek sa ho dač zpýtali, nikda inšie neodpoviedal, len Dalajláma; preto ho ani inak nevolali, iba Dalajlámom. A on vždy chodil ukrutený v tej bundičke a na hlave mal stiahnutú čiapku až po samô hrdlo.

Raz v nedeľu išli všetci do kostola; nikdo neostal doma iba tá najmladšia Fineta, lebo bola chorá, a ten pecúch. A tej Finete prikázali, žeby dala pozor na zahradu, lebo mali tam veľmi pekné kvety, nuž aby jich kury dajak nepohrabaly.

Len čo tí odišli, ohlásil sa sivko: „Janko! zhoď bundu a čiapku a vysadni na mňa!“ Zlatovlasý, pekne oblečený šuhaj vysadol, a tu milý sivko poď! zrovna do zahrady kde najinakšie kvety všetko dolámal a pomiesil. A tá chorá práve vtedy vyzrela oblokom a videla všetko, čo sa v záhrade robí; ale nepoviedala nič, len sa čudovala, čudovala, lebo sa jej ten šuhaj veľmi páčil. Keď bolo všetko skvasenô, sivko vyletel ako strela zo zahrady, a poviedal šuhajovi, aby sa zas ako predtým zababúchal. Keď sa z kostola vrátili, tu videli tie kvety také dolámané, pomiesené! Prídu do izby a zpytujú sa tej chorej, že kdo tú zahradu tak doriadil? Ale milá Fineta zatajila všetko, a poviedala, že ona nevie.

Na druhú nedeľu sa zase vybrali všetci do kostola, iba Finetu a pecúcha nehali doma. A ten sivko mu len zase povie; „Janko! zhoď tú bundu a tú čiapku, a sadni si na mňa!“ Zlatovlasý, krásne oblečený šuhaj si vysadol, a milý sivko poď zas do zahrady: pobehal, poskákal po všetkych hriadkach. Nuž tu hneď celá zahrada bola ešte raz krajšia ako skorej. A Fineta sa na to všetko dívala oblokom. Ako z kostola prišli, nevedeli sa dosť naprizerať tým krásnym kvetom a čuduvali sa, čo je to s tou zahradou? V tamtú, vraj, nedeľu, aj keď sme dnes ráno do kostola išli, aká bola zvláčená, a teraz aká je pekná, ešte kde krajšia ako predtým! Fineta zatajila aj teraz všetko, a pecúch, akoby o ničom nevedel, stál ukrutený vo svojej bunde a čiapke.

Od tých čias milá Fineta, nie žeby sa hore bola mala, ale zo dňa na deň bola horšie, a od nikoho nechcela vziať jesť, iba od pecúcha. Lebo ona dobre poznala, kdo to bol v tej zahrade na tom sivkovi. Raz ako jej tak doniesol obed, zpýtala sa ho, že či ozaj nezná inšie hovoriť, ako to Dalajláma? A on jej poviedal, že zná, ale že ešte nesmie. — Ako to Fineta počula, hneď jej nebolo nič, vstála hore a bola celá vytešená. — Ale neborák sivko veľmi smutno privítal šuhaja: „Janko, Janko! čo si to spravil?! Pre tie slová, čo si preriekol, musíš vyše tých sedem rokov ešte za nových päť ostať nemým; a keby si sa opovážil od tohoto času ešte čo len jedno slovo z úst tvojich vypustiť, krem toho čo som ti poviedal, zleby aj so mnou, aj s tebou bolo!“ Šuhaj sa rozžialil veľmi; ale darmo: inak nemohlo byť, a jeho všetka reč bola zase len Dalajláma.

Tie tri paničky boly už hodné, súce na vydaj. Tu ten kráľ, jich otec, kúpil jim raz troje zlatých jabĺk a tri červené ručníky, každej po jednom; a potom dal vyhlásiť, aby sa kde len akí bohatí a driečni šuhaji vtedy a vtedy u neho siš1i, že si jeho dcéry z pomedzi nich budú mužov voliť. Na ten chýr prihrnula sa veľká sila švárnych mladých pánov, a boli jeden nad druhého krajšie vystrojení. Kráľ priviedol svoje dcéry a poviedal jim, aby tie zlaté jabĺčka do červených ručníkov zavinuly, a ktorý sa ktorej bude páčiť, aby na toho hodily. Najskorej že hodí Láskykvet, za tou Vnocipekná a potom Fineta. Láskykvet a Vnocipekná skoro vyzrely svojich šuhajov a jedna za druhou hodili na nich jabĺčka. Tu prišol rad na Finetu; ale tá len stála a stála, a nechcela ani na jednoho hodiť. Kráľa to namrzelo a napokon jej poviedal, že keď do týchto nehádzala, že jej dá svolať žobrákov krivých, aj toho pecúcha. Tí prišli a kráľ jej rozkázal, aby hádzala. Sotvaže to vyriekol, už pecúch mal ručník so zlatým jabĺčkom v hrsti. — Namrzený kráľ nepoviedal na to ani slovo, len sa obrátil ku tým dvom hrdým zaťom a zaviedol jich aj s ostatními pány do jednej svetlice, kde jim veľkú hostinu robil. Finetu s pecúchom dal zaviesť do jednej otrhanej chalupy, a nechcel viacej o nej ani len počuť, že jej dal takých pekných pánov na výber a ona mu takýto posmech spravila. Láskykvet a Vnocipekná bývaly so svojimi mužmi v krásnych a hrdých svetliciach; Fineta s pecúchom žila v otrhanej chalupe.

Raz sa tí jeho švagrovia vybraly na poľovačku. A ten sivko sa ohlásil: „Janko! tvoji švagrovia išli poľovať; neseď doma, choď aj ty do hory! vezmi si tú píšťalku a keď budeš v hore, zapískaj na nej. Ale aby ťa švagrovia nepoznali, preobleč si poľovnícke šaty.“ Tí dvaja chodili krížom krážom a nemohli ani ptáčka zastreliť. Ale ako tento na tej píšťalke zapískal, hneď pribehlo k nemu krásnych dvanásť sŕn. Šesť z nich lapil a šesť pustil po slobode. V tom nadišli jeho švagrovia a prosili ho veľmi, aby jim tie srny prepustil. On jim to k vôli spravil, a tí hrdí priviedli srny kráľovi. Kráľ naradovaný, že mu živé zvery doviedli, dal priam zverinec ohradiť, a tých svojich zaťov veľmi chválil. Dalajláma, akoby o ničom neznal, išol do svojho domčoka.

Po chvili sa vybrali zase tí dvaja na poľovačku, a sivko poslal Dalajlámu za ními. Ani teraz nič nemohli zastreliť; ale ako tento na píšťalke zapískal, hneď pribehlo k nemu dvanásť krásnych jeleňov. Šiestich lapil, šiestich po slobode pustil; a tí dvaja práve sa tam zase nadhodili. Tu okolo neho, aby jim tie jelene prepustil. — „Prepustím,“ povedá, „prečo by som vám jich neprepustil, ale darmo nie.“ A tí sa zpýtali; že čo žiada za ne? „Nič inšie,“ povie Dalajláma, „len vám pečade na čelo udrem!“ Švagrovia pristali, a on vylepil obidvom pečaď. Kráľ bol zase veľmi rád tým krásnym jeleňom, pustil jich hneď do zverinca, a pred každým sa chválil, akých on má driečnych zaťov. Dalajláma čušal vo svojom domčeku.

Raz vo sviatok pristrojil sa do svojich krásnych šiat, čiapku z hlavy zhodil a vzal do ruky ženinu šatku, na ktorej bolo jej meno zlatými literami vyšitô, a tak sa prevalil na postel. V tom prišli dve staršie sestry Finetu navštíviť a opýtaly sa jej, že čo je to za jeden na tej posteli? Ona jim poviedala, že je to jeden pán. „Nuž a,“ povedá, „tvoju šatku má pri sebe?“ — „Ach, tak a tak, že bola na stole, nuž že si ju vzal.“ Potom sa dovedovaly za jej muža, že kde je ten? A ona sa vyhovárala, že nevie kde odišol. Tu ju začaly tie sestry hanbiť: „No veď si si ho ty vybrala za muža! Naší už pĺný zverienec nalapali zverov, a tvoj sa ničím nevie preukázať.“ Fineta uhla plecom, že čo si vybrala, že to má.

O nedlho za tým strhla sa vojna, a kráľ, že bol už pristarý, poslal miesto seba tých dvoch zaťov s veľkým vojskom. Ako tí odišli, ohlásil sa sivko: „Janko! obleč si pekné šaty a vezmi ten prútik, — ideme do vojny. Ten prut ti bude miesto šably, s tým budeš okolo seba sekať!“ Zlatovlasý, krásne oblečený šuhaj vysadol na sivka a leteli do tej vojny. Tam zle nedobre bolo; nepriateľ vojsko kráľovo premáhal a hrdí zaťovia chceli práve ukázať päty. V tom pribehol Dalajláma a rovno sa pustil medzi nepriateľov. Tu šibal na pravo na ľavo, a koho začiahnul prutom, naraz bolo po ňom. Chlapi padali ako snopy, a ktorých nezašol prut, pobrali sa v nohy. Hrdý zaťovia sa čudovali, čo sa to robí, a keď bolo po všetkom, ďakovali mu veľmi, a volali ho, aby išol s ními ku kráľovi. On jim na to poviedal, že teraz nemôže ísť, ale že o rok istotne príde. — Obrátil sa na svojom sivkovi, a keď tí došli, Dalajláma bol už chviľa doma.

Po roku sa pristrojil zase pekne, sadol si na sivka a priletel do kráľovského zámku. Tu ho dobre na rukách nenosili, a najme starý kráľ bol mu veľmi vďačný. Rozkázal hneď pristrojiť veľkú hostinu a boli všetci veselí. — Medzi druhou rečou, začal sa kráľ chváliť: aké on má krásne zvery čo mu jeho driečni zaťovia doviedli. — „Veru driečni,“ povie na to Dalajláma, „a aké majú krásne pečade na čelach!“ Tu jim odhrnul vlasy a vyrozpráväl ako k tým pečadiam prišli. Tí dobre tam od hanby nezhoreli, a boli akoby jich obaril.

Teraz sa Dalajláma dopytoval kráľa za deti, že či nemá viacej len tieto dve dcéry. Kráľ mu na veľa vyznal, že má ešte aj tretiu, ale že tú nechce ani vidieť. Tu on začal prosiť, aby len dal aj tú zavolať. — To sa kráľovi nevidelo, ale na mnohé prosby len privolil, a po chvili prišla Fineta. On vstál proti nej, chytil ju za ruku a viedol pred kráľa: „Poď,“ povedá, „sem, Pán otec nechce veriť, že si ty moja žena!“ Tu svitlo všetkym v očach, a od divu nevedeli, či ho odpytovať, či mu ďakovať majú. V tom sa roztvorily dvere: Vysoký, krásne oblečený muž vstúpil do svetlice a mal korunu na hlave. To bol ten Sivko, ktorému práve čas zakliaťa vyšol, a na kráľa sa obrátil, ako býval predtým. V tom okamžení premenila sa aj tá hora na krásnu krajinu, a na miesto toho domčoka stál utešený palác. — Odkliaty kráľ ďakoval pred všetkymi svojmu vysloboditeľovi; zavolal ho aj s Finetou do svojej krajiny a tam ho vyhlásil miesto seba za kráľa. On že bude len tak v pokoji pri ňom bývať. Svokor ale tých dvoch hrdých zaťov, za pokutu že ho tak klamali, vypral do tej chalupy bývať, a pred smrťou poručil celô kráľovstvo najmladšiemu zaťovi.