ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: A. H. Škultety z M. Hontu; Sbierka Važecká; a Sam. Reuss z Gemerskej; rozprávä A. H. Škultety.

Bol jeden kráľ a mal jednoho syna. Tento dostal vôľu ísť do sveta a prosil si otca aby ho pustil dač zkúsiť. „Ej čoby si to tam chodil,“ povie na to starý kráľ, „seď doma a ožeň sa raďšej, akoby si sa mal po svete túlať.“ — Ale syn mocne stál na svojom, a že veru on len pôjde. — „No keď ma vonkoncom poslúchnuť nechceš,“ preriekol napokon otec: „choď s Bohom, aby si dakedy nemal ťažkô srdce na mňa, že som ti vôľu zlomil.“

Vzal so sebou troch sluhov a pustili sa do sveta. — Idú idú po horách po dolách za celých šesť dní a na siedmy večer prišli do jednoho zámku. Tu jich tri paničky pekne privítaly, daly jim dobrú večeru a potom uložily pána do osobitnej a sluhov tiež do osobitnej izby. Keď si už políhali, o chvíľu prišly tie paničky, do tej izby kde sluhovia spali; posadaly za okrúhly stôl, vzaly do ruky šitie a začaly sa medzi sebou shovárať. Najstaršia povie: „Ej sestričky, keby ma tento princ za ženu chcel vziať, také by mu jedlá varievala, aké nikdo ešte na svete nejedol.“ — „A keby si mňa vzal,“ prerečie posrednia: „ja by mu tak gazdovala, žeby sa peňazmi obsýpal.“ — Najmladšia len poslúchala, až sa na veľa i tá ohlási: „Ach, a keby si mňa chcel vziať, také by mu dvojčatá porodila, čoby zlaté vlásky maly a na prsach hviezdy!“ — Dvaja sluhovia, len čo si ľahli, pospali hneď: ťretí ale nemôhol zaspať a vypočúval všetko, ako sa panny shováraly.

Ráno sa pobrali ďalej, a ten sluha začal rozpráväť pánovi, čo večer v zámku počul. Pán to ale nechcel veriť a málo chybelo, že si neborák sluha voľač neutržil. — Dobre; šli ďalej, ale pánovi počalo v hlave vrtať: tie sluhove reči nedaly mu pokoja. — Ces celý den sa túlali po hore, a na mraku zakrútol pán zase do toho zámku na nocľah. — Uložili jich ako včera; pán ale prikázal tým dvom druhým sluhom, aby nespali, ale dobre sluchali.

Keď si už políhali, o chviľu prišly tie tri paničky, posadaly za okrúhly stôl, vzaly do ruky šitie a vykladaly tie isté reči, čo včera. — Sluzi dali pozor na každô slovo a keď sa ráno odobrali, idúci vyrozpráväli pánovi, čo večer počuli v zámku. Tento ďalej nebral vec na žart, ale si predložil, že sa ešte raz vráti a chce na vlastnie uši počuť: či je pravda, čo mu všetci sluzi hovorili.

Ces den sa túlali zas po hore a na večer prišli pekne krásne nazad do zámku. — Vyhovorili sa, ako vedeli, že povedá, zablúdili a nemôžu sa dostať z hory. Paničky jich pekne prijaly a daly sa jim dobre navečerať. Ale keď jich zase osobitne uložiť chceli, povie princ, aby aj jemu len ku sluhom popravili, lebože sa mu samotnému zle spalo. — Dobre; keď si už políhali, o chviľu prišly zase paničky, posadaly za okrúhly stôl, vzaly do ruky šitie a začaly sa medzi sebou shovárať. Najstaršia povie: „Ach sestričky! keby ma tento princ za ženu chcel vziať, také by mu jedlá varievala, aké nikdo ešte na svete nejedol.“ — „A keby si mňa vzal,“ prerečie posrednia, „ja by mu tak gazdovala, žeby sa peňazmi obsýpal.“ Najmladšia len poslúchala, až sa na veľa i tá ohlási: „Ach, a keby si mňa chcel vziať, také by mu dvojčatá porodila, čo by zlaté vlásky maly a na prsach hviezdy!“ — Princ vypočúval jich reči a zaspal.

Ako ráno postávali, oslovil princ radom tie paničky a zpýtal sa jich: že či stoja v tom, čo sa včera večer medzi sebou shováraly? Paničky popozeraly jedna na druhú a odpoviedaly, že si stoja v reči. — Princovi sa najmladšia zapáčila, lebo bola najkrajšia; vzal si ju za ženu a tak šli domov na svadbu.^[4] Otec nič nemal proti synovi, že sa tak skoro vrátil a tak nenazdajky oženil, len mu kus dohováral: „Ej syn môj,“ povedá, „bolby si sa mohol predca len aj so mnou poradiť, veď ty vieš, ako ti ja dobre chcem.“

Ale v paláci bývala nebohej kráľovnej sestra. Tá mala jednu dcéru, a bola by chcela, aby si ju princ za ženu vzal. Ako videla že si tento už druhú doviedol, dobre ju hneď od zlosti nepuklo.

Starý kráľ o nedlho zomrel a miesto neho mladý sa stal kráľom. Ale sotvaže začal kraľovať: strhla sa so susedným kráľom vojna. S ťažkým srdcom sa poberal do tej vojny, lebo jeho žena mala o krátky čas zľahnúť; preto prísne prikázal, že akonáhle porodí, aby mu na skutku odpísali. — Kráľ odišol a královná prišla o dva týždne do postielky: porodila krásne dvojčatá so zlatými vláskami a s hviezdičkami na prsach; ale pri pôrode tak zoslabla, že nič o svete nevedela. Tu príde nebohej kráľovnej sestra, a to bola Striga; vzala deti a podvrhla dve štence; dietky do jednej truhličky zapravila a dolu vodou pustila; potom sadla a chytro chytro odpísala kráľovi, že jeho žena porodila dve štence.^[5] Kráľovná medzitým zase k sebe prišla a ako zazrela tie štence, začala hrozne nariekať; ale striga zle na ňu: „ty taká, a taká, čo si kráľa oklamala, čakaj, veď ty uvidíš, čo sa tebe stane!“ Keď kráľ list prečítal veľmi sa zarmútil a nahneval; odpísal ale a prikázal, aby všetko len tak nehali, pokiaľ sa on vráti.

Truhlička s dietkami tonúla dolu vodou. Pri tej vode býval jeden rybár,^[6] a práve si lapal ryby. — Ako tú truhličku zazrel: sadol hneď na člnok, ulapil ju a doniesol do izby. Tu povie svojej žene, aby otvorila truhličku, lebo že je on prisahaný, a ona nie. Žena otvorila truhličku, a tu vidia dve utešené deti so zlatými vláskami a s hviedičkami na prsičkach. Títo ľudia nemali žiadne deti a boli radi, že si tieto budú môcť vychovať, aby jim na starosť pomáhaly.

Ako kráľ z vojny domov prišol, dal svolať celú radu a predložil otázku: „Akú by tá pokutu zasluhovala, ktorá sa opovážila takto a takto oklamať kráľa?“ — Tam bola aj Striga a tá prvá preriekla: „Že taká nič inšie nezasluhuje, len aby ju do voloväcej kože zašitú ku bráne meskej postavili a každý mimoidúci aby jej do tváre napľuval, — a ktorýby to neurobil, aby ho zoťali.“ — Neborkú kráľovnú zašili do voloväcej kože, tak že jej len tvár bolo vidieť a postavili ju ku meskej bráne.^[7]

Dietky u rybára riastli. Janík bol velký figliar, štvieral sa hore dolu a lapal si ptáčiky. Mal zelené nohavičky, červený kabátik aj červenú čiapočku a rybár mu zpravil kušu. Raz keď sa tak hore dolu štvieral: prišol do kráľovskej zahrady a začal na ptáčky strielať. Kráľ sa práve po zahrade prechádzal, vidí chlapca a zavolá na neho: „Čo ty tu robíš, či ty nevieš, že tu neslobodno strielať?“ Janík sa naľakal a začal sa s plačom vyhovárať: „Veď som ja ani jednoho nezastrelil!“ Kráľ príde bližej, vidí že chlapec má zlaté vlasy. Hneď mu slzy v očach zahraly: „Ach, vzdýchol si, takéto maly byť moje deti.“ Vzal Janíka na ruky, vyobjímal, vyboskával a potom sa ho zpýtal: čí je? ako ho volajú? či nemá brata alebo sestru? „Ej ba veru mám sestričku, našu Ludmilku,“ odpoviedal chlapec. „A či aj Ludmilka má zlaté vlásky?“ „Ej veru má,“ kývnul Janík, „práve také ako ja!“ — Ešte ho raz vyobjímal, vyboskával; dal mu z klietky pekného ptáčika a prikázal mu, aby zajtra aj Ludmilku doviedol, že jim dá jabĺčka. Ráno zachytil Ludmilku so sebou a kráľ už v zahrade čakal, keď zahliadnul zlatovlasé dietky, slzy mu zahraly v očach a z hlboka vzdýchol: „Ach takéto, takéto maly byť aj moje deti!“ Ale sľzy zotrel a obrátil sa k deťom: „Nuž či si prišol Janík, aj s Ludmilkou, prišol?“ — „Veru som prišol, a kdeže máte jabĺčka, čo ste nám sľúbili?“ — Kráľ na jednu ruku vzal Janíka a na druhú Ludmilku, a keď jich dlho naobjímal naboskával: vytiahol z vrecka červené jabĺčka, rozdal dietkam a poviedal jim, aby aj druhýraz prišly. „Ej veru prídeme,“ povie Janík, „a či nám zase dáte červené jabĺčka?“ — Kráľ sa odvrátil a ťažko od srdca vzdýchol: „Ach, také, také, také maly byť moje deti!“ — Janík ale s Ludmilkou bežali naradovaný domov.

Kráľ rozpráväl doma aké deti videl, Striga vedela hneď, čo sú to za deti, a zakliala sa strašne, že jich akýmkoľvek spôsobom musí zo sveta zkántriť. Sadla razom na ohrablo, pustila sa cváľajúci dolu vodou a prišla k rybárovmu domu.

Dietky sa hraly na dvore. Striga zastane a díva sa. — Pučilo ju hnevalo ju hrozne; ale pristúpila bližej a zavolala: „Deti moje, ale vám je dobre!“ — „Veru nám je, stará matka, dobre!“ — „Ale sa pekne ihráte!“ — „Veru sa ihráme!“ — „Ej ale by ste sa ešte krajšie ihraly, keby si ty Janík išol tam, vidíš, za ten vysoký vrch, a doniesol ztadiaľ zlatú hruštičku.“ — A to bola zakliata hruška, ktorú čerti vartovali. „A veď ja pre ňu pôjdem,“ povie Janík, „prečo by som nešol?“ „No len choď, syn moj,“ hovorila Striga a odchádzajúc si myslela: „choď len choď, veď ťa tam čerti vezmu!“^[8]

Len čo striga odišla: tu prichodí jeden starý staričičký človiečik a vedie za sebou chudého koníka, a to bol tátoš. „Či by si si nekúpil tohoto koňa?“ povie Janíkovi. „Ej, veru bych si ho kúpil, ale nemám zač.“ — „Poprosže si otca, popros, azda ti ho kúpi.“ — Janík vyvolal rybára, a prosil ho, aby mu toho koníka kúpil. — „Och, syn môj, načožeby ti bol taký chudý kôň!“ — „Ej lenže mi ho vy kúpte, veď si ho ja dobre opatrím, azda že sa popraví.“ — Rybár videl že chlapec má veľku vôlu na toho koňa, kúpil mu ho za lacný peniaz a starý človiečik odišol. — „Hoj, koník môj,“ povie Janík, „pôjdeme na cestu!“ — „Ideme, ideme,“ rehoce tátošík, „len si sadni na mňa!“

Idú idú, dlho idú cez čierne tmavé hory, až prišli do jednej doliny, a tam jich stretol ten istý starý človiečik, od ktorého tátoša kúpili. — „Vitaj Janko,“ zavolal na šuhaja; „ideš pre zlatú hruštičku?“ — „Veru idem,“ povie Janík, „a mohli by ste mi ukázať cestu.“ — „Syn môj,“ ohlási sa starý, „to je nie tak ľahko tú hruštičku dostať; ale sprobuj, azda ti poslúži šteštie. Tu máš túto guľku, zakotúľaj ju pred sebou, tá ťa privedie na jednu lúku. Na posred lúky uvidíš zlatú hruštičku; nič sa neboj, len ju trirazy, ako najlepšie budeš môcť, potras, ona sa ti hneď z koreňa vyvalí. Ty ju vezmi hore a potom utekaj, utekaj; ale že sa neobzri.“

Janík sa za radu poďakoval, zakotúľal pred sebou guľku a prišol na tú lúku. Zlatú hruštičku trirazy potriasol: ona sa mu vyvalí; vezme ju na plece a hybaj s tátošikom v úteky. Tu ako tisíc čertou počne za ním kričať: „Ty taký a taký, oplan, či to tak kradnú? počkaj, veď si ho ty dostaneš!“ Ale milý Janík sa veru neobzrel na nich, a zametal (utekal) s tátošíkom, len sa tak za ními prášilo, až prišli na svoj dvor. Janík zosadol z tátoša a zasadil zlatú hruštičku na dvore. — O jeden čas chcela sa striga dozvedieť: čo sa s chlapcom stalo? Sadla na ohrablo, pustila sa cváľajúci dolu vodou a prišla zase k rybárovmu domu. — Dietky sa hraly na dvore okolo zlatej hruštičky. Striga zastane díva sa a od zlosti zubami škrípe. — Ale zase len pekne okolo nich: „Deti moje, ale vám je dobre!“ — „Veru nám je, stará matka dobre!“ — „Ale sa pekne ihráte!“ — „Veru sa ihráme!“ — „Vidíš, Janíček, ačak som ti dobre poradila; hľa, akú máte peknú hruštičku! Ej, ale bych ti ja ešte dač poradila. Keby si ty, Janík, išol hen za tretí vrch a doniesol z tadiaľ zlatý šiatrik; potom by ste sa vy len ešte pekne ihraly!“ — „A čoby som nešol?“ povie Janík, „veď ja preň pôjdem!“ — „No len choď, dieťa moje,“ hovorila Striga, a odchádzajúc mrmlala: „Choď len choď keď ťa vtedy čerti nevzali, počkaj pankhart prekliaty, uchytia ťa teraz!“

„Hoj, koník môj,“ povie Janík, „pôjdeme na cestu“ — „Ej, ideme,“ rehoce tátošík, „len si sadni na mňa!“ — Idú idú, dlho idú cez tmavé čierne hory, až prišli do tej doliny a tam našli zase toho človiečika. „Vitaj Janko,“ zavolal staričký: „ideš si pre zlatý šiatrik?“ — „Veru idem,“ povie Janík, „a mohli by ste mi ukázať cestu.“ — Starý mu dal zase jednu guľku. „Hľadže,“ povedá, „táto guľka ťa povedie cez tri vrchy a tri doliny; potom prídeš na jednu lúku, na posredku stojí zlatý šiatrik: ty ho ulap na vrchu za kytaj^[9] a utekaj utekaj; ale že sa neobzri!“

Šuhaj sa za radu poďakoval; zakotúľal guľku a cez tri vrchy a tri doliny dostal sa na tú lúku. Ulapil šiatrik na vrchu za kytaj a hybaj s tátošíkom v úteky. Tu ako tritisíc čertov počne za ním kričať: „Ty taký a taký, oplan: nebola ti dosť hruška, ešte si aj šiatrik prišol ukradnúť; počkaj veď si ho ty dostaneš!“ Ale sa náš Janík neobzrel na nich a zametal s tátošíkom len sa tak prášilo. — Prišli domov; Janík zosadol, Ludmilka pribehla, rozprestreli zlatý šiatrik. Tu čo si len koľvek zažiadali, hneď všetko hotovô mali: koláčiky, medovníky, stužtičky, ostrôžky, — a kdoby to tam mohol všetko vyrátať!

O jeden čas zase prišly deti Strige na um. Ej myslí si, musím sa ja ísť podívať. — Sadla na ohrablo, pustila sa cváľajúci dolu vodou a prišla k rybárovmu domu. — Dvojčatá sa hraly okolo hruštičky a zlatého šiatra. Striga zastane, díva sa ako besná, dobre sa hneď tam od jedu nepukla: ale zase len pekne okolo nich: „Deti moje, ako vám je dobre!“ — „Veru nám je stará matka dobre!“ — „Ale sa pekne ihráte!“ „Veru sa ihráme!“ — „Vidíš, Janíček ačak som ti dobre poradila? Hľa hľa aký pekný šiatrik máte! — Hej ale, počujže ty Janík, — čo bych ti ja ešte poradila! keby si ty išol až hen za ten siedmy vrch a doviedol z tadiaľ Drndrlienku, to je ešťe aj od Ludmilky krajšia, potom by ste sa vy len ešte pekne vo troje ihraly!“ — Tu Ludmilka naradovaná, žeby mala kamarátku, prosila Janíka, aby doviedol peknú Drndrlienku. „A veď ju ja doviediem,“ bol hotový šuhaj. — „No len, syn môj choď,“ hovorila Striga, a odchádzajúc homrala: „Choď len, choď, pľuhavý pankhart, keď ťa po dvarazy neschytili čerti, vezmú ťa na treťom raze!“

„Hoj, koník môj, povie Janík, ideme na cestu!“ — „Ej ideme, ideme,“ rehoce tátošík, „len si sadni na mňa!“ — Idú, idú dlho idú cez tmavé čierne hory, až prišli do tej doliny, a ten starý človiečik jich zase len tam čakal. — „Vitaj Janko,“ zavolal staričký: „ideš si pre Drndrlienku?“ „Veru idem,“ povie šuhaj, „a mohli by ste mi ukázať cestu!“ Starý mu dal zase jednu guľku. „Hľaďže,“ povedá, „teraz za touto guľkou pôjdeš cez sedem vrchov sedem dolín, a v siedmej doline prídeš do čierneho mesta. V tom meste je čierny zámok: tam býva Drndrliena. — Na tom zámku niet žiadnych dvier; ty sa ale nič neboj; len kopni trebas kde do múru, dvere sa ti naraz otvoria. — Potom choď po schodoch, a keď prídeš do deviatej izby, tam uvidíš Drndrlienu, ako sa na zemi so zlatým jabĺkom ihrá. Ona ti povie, čo a ako máš robiť.“

Šuhaj sa poďakoval za radu, zakotúľal guľku a ces sedem vrchov sedem dolín prišol do čierneho mesta ku čiernemu zámku. — Kopnul do múru: tu sa mu hneď veľká brána roztvorila. — Kráča hore zlatými schodmi; prejde osem izieb, príde do deviatej: tu sa na zemi Drndrlienka so zlatým jabĺčkom ihrá. — „Čo si prišol?“ — zpýta sa Janíka. — „Prišol som pre teba,“ povie chlapec, „odvediem ťa ku našej Ludmilke!“ — „Dobre, keď si pre mňa prišol, ale ako ma odvedieš?“ — Zase sa zpytuje dievča. — „Ja som počul, že mi to ty povieš“ odpoviedal on. — Tu hneď Drndrlienka zaviazala Janíkovi oči a poviedala mu: „Na ti teraz toto zlatô jabĺčko, a keď prídeme von, zalúčiš ho za seba čím najďalej, a potom utekaj so mnou; ale že sa neobzri!“

Dobre; Janík vzal zlatô jabĺčko; pred bránou vysadli na tátoša, zahodil jabĺko za seba a hybaj s Drndrlienkou v úteky! Zámok sa na skutku prepadol; ale všetci čerti počali za ním kričať: „Chytajte ho! hej, ty taký a taký zbojník; nebola ti dosť zlatá hruška, nebol ti dosť zlatý šiatrik; ešte si prišol aj Drndrlienu ukradnúť; počkaj, veď si ho ty dostaneš, zbojník!“ Ale naši utekali ces hory ces doly, len sa tak za ními kúrilo. — Došli šťastlive domov, a rybárovi bolo veľmi divno, koho to zas chlapec doviedol; ale Ludmilka bola rada Drndrlienke.

*

O jeden čas si Striga zase pomyslí: bezpochyby ho už čerti schytili, ale musím sa predca podívať. — Sadla na ohrablo, pustila sa cváľajúci dolu vodou a prišla k rybárovmu domu. Ale niet vypovedanej veci, ako ju rozpajedilo, keď videla, že sa troje detí hrá na dvore. Prikročí bližej a zase len počne: „Ale vám je deti moje dobre!“ — „Veru nám je, stará matka, dobre!“ — „Ako sa pekne ihráte!“ — „Veru sa ihráme!“ — „Vidíš, Janík, či som ti dobre neporadila? akú teraz kamarátku máte! — Ale počujteže, deti moje, čo ja vám poviem: keby ste sa vy zajtra od otca vypýtaly do kráľovského palácu, tam len bude pekne, tam by ste sa vy zabavily! Pýtajte sa od otca, pýtajte; veď vás on pustí.“

Ráno sa pýtaly deti do kráľovského paláca. „Ach, kdežeby ste vy tam išly, povie na to rybár, tam by vás ani dnu nepustili: veď tam budú samí páni.“ — Ako sa tak shováraju: kde sa vezme tu sa vezme stará striga a povie: že prišla pre deti, aby jich len pustil, lebo že ju sám kráľ poslal. To ale len ona Striga tak nastrojila; lebo si myslela: počkaj, tie deti pôjdu pri bráne, nezapľujú jej do očí a kráľ jich dá zoťať.

Vybraly sa do kráľovského palácu. Striga bežala po predku, Drndrlienka s Janíkom a Ludmilkou šli obďaleč za ňou.

Keď už blízko mesta boly: pošoptala Drndrlienka Janíkovi a Ludmilke do ucha: „Teraz,“ povedá, „prídeme ku meskej bráne, tam uvidíte jednu ženu zašitú v koži, a bude jej každý do tváre pľuvať: vy jej ale nenaplujle.“ Táto Drndrlienka vedela o všetkom, čo sa bolo stalo. — Prídu ku meskej bráne. „Pľujte!“ — zavolá vojak na stráži; ale oni len tak prešli, a Striga sa veľmi tešila.

Vnišli do palácu. — Ako jich kráľ zazrel, slzy mu v očach zahraly: „Ach, povedá, takéto, takéto maly byť moje deti!“ Potom začal Janíka s Ludmilkou objímať a boskávať. — Ale Striga prikročí k nemu a povie: „Najjasnejší kráľ! čo taký zaslúži, ktorý smie prestúpiť váš kráľovský rozkaz?“

„Ten musí ustanovenú pokutu vytrpeť,“ odpoviedal kráľ. „No, a tieto deti, ktoré objímate, prestúpily váš rozkaz, lebo tej pri bráne nechceli do tváre napľuvať: musíte jich dať poztínať!“ Královi ľúto prišlo nad nebožiatkama deťma; ale darmo: od rozkazu sa nemohlo odstúpiť. Na druhý den jich mali poztínať.

Už viedli kati nebožiatka. Ľudstvo sa zo všetkých strán tislo a ľutovalo nevinie deti. Keď už prišli, kde jich mali ztínať: tu vystúpi pred kráľa Drndrlienka a počne hovoriť: „Najjasnejší kráľ! akú pokutu zaslúži ten, ktorý sa opováži krála oklamať?“ „Ha, odpovie kráľ, kdo sa opováži kráľa oklamať: vidíš, čo sa mojej žene stalo!“ — „A ten akú pokutu zasluhuje, ktorý chce božie stvorenia zpotvoriť?“ zpýta sa zas Drndrlienka. — „Ktorý chce božie stvorenia zpotvoriť, prerečie Striga, ten zaslúži, aby ho na konovom chvoste po meste vláčili a pri každom dome žeravýma kliešťama živé mäso z neho trhali.“ — „A či sa svedčí, aby deti svojich vlastních rodičov do posmechu uvádzaly?“ „To sa nesvedčí,“ odpovie na to kráľ. — „A tak ani tieto deti nezaslúža smrť!“ zvolala Drndrlienka: „ony nemohly kráľovnej do očí napľuvať, lebo je to jich vlastnia matka! Táto ale striga zaslúži, aby ju na koňský chvost uviazanú po meste vláčili, — lebo ona božie stvorenia zpotvoriť chcela, keď kráľovnej dve štence podvrhla a tieto deti v truhličke dolu vodou pustila!“

„Ach, toto sú teda moje deti!“ zvolal naradovaný kráľ a rozkázal hneď, aby kráľovnú vypárali z kože a pekne poumývali; ale ako sa to stalo, ona v tom okamžení dušu vypustila.

Striga dostala pokutu, akú si sama odhádla, rybárovcov ale zavolali do kráľovského zámku a opatrili jich do smrti. Keď Janko na miesto vyriastol, vzal si Drndrlienku za ženu a po smrti otcovej ostál kráľom.