ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sdelili: Ján Gáber z Novohradu; Ján Kalinčiak z Liptova; L. V. Abaffy z Dolnejzeme; vypravuje A. H. Škultety.

Jedna chudobná vdovica ostala s troma malými chlapcí, a nevoľnica horko ťažko sa s ními živila. Všetci traja boli hodní na oko; ale najmladší bol predca najporiadnejší, a matka ho najradšej videla, lebo ju vo všetkom najlepšie poslúchal. — Ako už trochu poodriastali, tá jich mať jich takto oslovila: „Deti moje drahé! ja som sa už dosť od málička s vami natrápila; od týchto čias musíte samy štestie probovať. Tu som z ostatnej múčky upiekla tri chlebíky, každému po jednom: to si položte do kapsičky; a tu som vám kúpila aj po jednom krčiažku, do tých si načrite vody, a choďte s pánom Bohom do sveta!“ — Šuhajci si vzali každý svôj chlebík a krčiažok, od matky sa pekne odobrali, a pustili sa do šíreho sveta.

Tak išli ces hory ces doly, tu za cestou, tam za chodníčkom, kde jim ako príšlo. Ale dvaja starší parili vždy vopredok besedujúci medzi sebou; a ten najmladší ostával za ními, lebo nedovládal tak rezko stúpať. Už sa slnko hodne bolo na druhú stranu prevážilo, a ešte si ani raz neoddýchli. „Hej bratia,“ zavolá najmladší za tými na predku, „postojte málo, mohliby sme si zajesť, ja som lačný!“ — Dočkali ho a potom posadali všetci traja na zem. „No,“ povie ten najstarší, „daj sem tvôj chlieb a krčiažok; potom zas my dáme naše.“ — Najmladší otvoril kapsičku; najedli sa napili sa, a šli ďalej. Pomály prišol večer, a tu zas len najmladšíeho kapsička trpela; neostála mu už ani omelinka chleba, ani kvapočka vody.

Na druhý den stúpali starší zas vopredok, a ten neborák už ledva krivkal za níma. Okolo poludnia si tamtí posadali a nečakali za najmladším, ale si samy upíjali a ujedali. — A to preto tak spravili, lebo sa na toho najmladšieho hnevali, že ho matka najradšej videla, a jich neraz vylála. — Pomaly sa dokrivkal aj najmladší, a tí chytrí, pokryli všetko do kapsy. „Akože je toto,“ povedá, „či vy len samy budete jesť a piť, a mne nedáte nič?“ „Jedz si a pi zo svojho!“ — odvrkli mu bratia. „Nuž a či ste nepoviedaľi, že keď sa moje prejde, potom budeme jesť z vášho?“ „Hm!“ zasmiali sa tamtí, „mohol si si nedať, nesilil ťa nikdo,“ — a stým chceli ďalej stúpať. Tu ten neborák začal sa jim prosiť: „Ach, čiby ste ozaj takí boli? nože mi len dajte, no!“ „Dobre!“ povie na to ten srední, „dáme sa ti najesť a napiť, ak si dáš jedno oko vyklať.“ — Tomuto sa to pravda nevidelo, a akožeby aj: oko si dať vyklať! Ale neboráka trápil hrozný hlad a ešte vätší smäd; oželel sa a dal si to oko vyklať. — Nádobní bratia vrhli mu skybočku chleba, a ako raz z krčiažka glgol, odtrhli mu ho od úst. Keď večer prišol, spravili to istô: samy jedli a pili, a na brata sa ani neobzrelí. Ten neborák od hladu sa už dobre oblakov nechytal, a prosil sa jim veľmi, aby sa pre Boha smilovali nad ním. — „Ak si dáš aj druhô oko vyklať, tak dostaneš,“ poviedali mu bratia. — „Ach, Bože Bože, či ma už celkom ožobráčiť chcete?“ vzdýchol si neboráčik. Ale tí si raz zľe boli zamysleli, a na všetky prosby nedali nič. — I musel si i musel aj to druhô oko dať vyklať; a za to dostal kúštitíčok chleba, čo mu nebolo ani na trirazy do úst, a vody toľko, že si ledva konec jazyka ovlažil. Stým sa pobrali preč, a on neborák ostál sám.

*

Slnko zašlo a do okola zaľahla tma; ale jemu už všetko jedno bolo, či deň či noc. Nuž sa len motal hneď na pravo, hneď na ľavo, že sa azda síde s dakým, kdoby sa nad ním smiloval; ale tu veru nikde ani živej duše, — a on sa zatáral do jednej hustej hory. Tu, že nič nevidel, celkom sa neborák doškriabal, dotĺkol. Na veľa sa predca vymotal z tej hory. Ale čože? prišol k jednomu garadu (hrádza, šanec) a skotúľal sa do neho. Tu ako v tom garáde leží, počuje nad sebou chlapské kroky, a zavolá: „Dobrý večer starý otec!“ A to naozaj bol jeden staručičký človiečik. Staričký mu zaďakoval a zpýtal sa ho; kde si sa tu, syn môj, vzal? — Neborák slepý vyrozkladal mu všetko, ako sa s ním stalo. „No, nič to,“ povie na to starký, „len poď so mňou, zavediem ťa ku jednej studni; z tej si naberieš vody a umyješ si oči, hneď budeš vidieť.“ — Tak ho aj zaviedol k tej studni, a ako si umyl prázdne jamky, naraz mu oči nariastly a videl ako predtým. „No, a teraz,“ povedá, „načri si ešte z tej vody do krčiažka, a keď najdeš na ceste trebas z čoho srsť, alebo čo takého: zmoč ho dnu, hneď ožije.“ Šuhaj načrel vody do krčiažka, staričkému sa pekne poďakoval a šol ďalej.

Ako ide po ceste, len vidí jednu srsť z myši. On ju vezme, zamočí do vody: iba keď vyskočí myš, ako jedna čiapka a povie: „Ei, či som si pospala!“ — „Ej, tuby si ty bola spala, keby nie ja!“ poviedal jej šuhaj. A myš sa na to zase ohlási: „No, veď ja tebe budem na dobrej pomoci!“ a stým ušla. — Nezaveľa najde jedno krýdelko zo včely; zmočí ho do vody: iba vyletí včela ako pesť, a povie: „Ej, či som si pospala!“ — „Ej, tuby si ty bola spala, keby nie ja!“ poviedal Janko. „No, veď ja tebe budem na dobrej pomoci!“ a stým uletela. Ide ďalej, ide, iba zazrie jednu srsť z vĺka; zamočí ju do vody, a tu vyskočí vĺk, ako jalovica. „Ej,“ povedá, „či sa mi peknô snívalo!“ A Janko mu na to: „Tu by sa tebe bolo snívalo, keby nie ja.“ — „No, veď ja tebe budem na dobrej pomoci,“ poviedal vĺk, a stým ušol do hory.^[12]

Šuhaj sa tiež pobral ďalej, a prišol do jednoho mesta, kde kráľ býval. Na ulici sa stretol s jednou starou ženičkou a zpýtal sa jej: „Stará mati, čiby ste nevedeli dáku službu?“ „Bieda je u nás, syn môj,“ povie na to starká, „ak u kráľa nedostaneš, inde neviem; ale tam sa môžeš ohlásiť.“ On sa pobral rovno do kráľovského zámku, a tam ho vzali ku koňom. Tu sa vo všetkom statočne držal a aj sám kráľ ho rád videl.

U toho kráľa boli vo službe aj jeho bratia a hneď na prvom raze ho poznali; on jich ale nepoznal. Tí sa pravda čudovali, že kde sa tam mohol vziať; ale sa mu neprihovoril ani jeden, ani druhý, lebo jim šupelo, že zle môžu prejsť, ak vynde na svetlo, čo si bratovi spravili. Tak začali medzi sebou kameň dúť (o úkladoch rozmyšľovať), akoby ho zo sveta zniesli?

Raz sa vyberal kráľ na poľovačku, a tí dvaja sa postavili do kúta: „Čo tu chcete?“ zpýtal sa jich kráľ. — „Ej, najjasnejší kráľ,“ počali oplani vykrúcať, „vy neviete, akého vy to sluhu máte, toho čo naposled do služby stal, to je človek nedobrý. Veď vám ten poviedal, že on je v stave cez jednu noc všetko vaše zbožia i zožať i poviazať, i pozvážať, a čo viac ešte aj do čista vymlátiť. Nuž tak chceli sme vám oznámiť, aby ste sa mali na pozore pred ním.“ — Kráľ dal naraz zavolať toho najmladšieho brata, a zpýtal sa ho: „No, synok, čo si to poviedal, že ty všetko moje zbožia cez jednu noc i zožneš, i poviažeš, i posvážaš, i vymlátiš?“ — „Ach, veď ja o tom nič neviem, veď som ja nič nepoviedal!“ — vyhováral sa sluha. „No, čis poviedal, čis nepoviedal, teraz to urobiť musíš, — lebo aby si vedel, že to nejde len tak s kráľi fačkovať. Ak mi tejto noci všetko moje zbožia nebude zožato, poviazano, posvážano a vymlateno, — dám ťa bez všetkeho práva zmárniť.“

Šuhaj sa nadtým veľmi zarmútil; vyšol pod humno a tam žalostne plakal. Ako tak plače, narieka: iba príde k nemu tá veľká myš a zpýta sa ho: „Janko, čo ti je, čo plačeš?“ „Akožeby som neplakal a nenariekal, keď mi kráľ poviedal, že ak všetko jeho zbožia ces jednu noc nezožnem, nepoviažem, nezvozím a nevymlátim, že ma dá bez všetkeho práva zmárniť.“ Myš mu povie: „No, nič sa nestaraj, Janko, len si ty ako druhýraz ľahni spať.“ Janko si ľahol, a tá myš svolala z celého sveta myši, lebo to bola kráľovna nad všetkými myšiami. Spisne (zapískne) raz, nahrnulo sa hrúza mýš a hneď bolo všetko zbožia zhrizeno. „Janko, či spíš?“ — „Spím!“ — „No len spi!“ — Spisne druhýraz, už bolo všetko posvážano. Spisne tretíraz, už bolo všetko vymláteno. Spisne štvrtýraz, už čistô na hromade stálo — a myši sa po celom svete rozbehly. Keď svitalo, vstál Janko, a ako zazrel hromadu žita, nakrívil si klobúk a prechodil sa hvízdajúci po holovni (holé miesto na poli kde sa zbožia tlačí; tok, holohumnica). Tí jeho bratia bežali tiež pokuknúť, tu vidia, že je všetko hotovo; dobre jich tam od jedu neporazilo. A sám kráľ sa nad tým čudoval veľmi.

Po chvíli sa vyberal zase král na poľovačku a tí dvaja čakali na neho v pitvore: „Čo tu zase chcete?“ opýtal sa jich. A tí sa ohlásili: „No, najjasnejší kráľ, či sme nepoviedali dobre, že ten sluha ak iste so zlým má porozumenie; a teraz zase poviedal, že je on v stave cez jednu noc ešte inakší zámok vystaviť, ako je tento váš.“

Kráľ ho dal hneď zavolať, a poviedal mu, že ak do rána nevystaví ešte inakší zámok ako je jeho, že mu o živôt pôjde. — Ako to Janko počul, vyšol do zahrady a tam plakal, až i večer prišol. Tu počuje zbrnčať včelu, obzrie sa, a vidí tú včelu, čo ju bol vskriesil. Zpýta sa ho včela: „Janko, čo ti je, čo plačeš?“ „Akožeby som neplakal, keď mi takú robotu dali, čo som ja nie v stave urobiť.“ — „A čo je to za robota, nože mi povedz, azda ti ja môžem spomôcť.“ — „Nuž, žeby som do rána ešte inakší zámok od kráľovho vystavil.“ — „No, neboj sa nič,“ povie na to včela, „len si ľahni spať; už to bude moja starosť.“

Janko išol spať a včela zatrúbila na sriebornej trúbke, lebo to bola kráľovná všetkych včiel vo svete, a všetky včely zo šíreho sveta priletely. Tu hneď jedne robily maltu, druhé snášaly skaly, tretie murovaly, a zámok riastol ako z vody. Keď ho už aj prikryly, potom ho ešte aj z dnuká aj z vonká všade pekne voskom oblepily; a tak keď všetko bolo hotové, zase sa rozletely do šíreho sveta.

Na svitaní sa Janko zobudil, a keď videl, že je tak ako má byť, nakrívil si klobúk a hvízdajúci prechodil sa pred novým palácom.

Po chvíli vstál aj kráľ a pozrel von oblokom: tu vidí krásny, utešený zámok, len akoby ho z vajca vylúpil. Divno mu to bolo a pokrúcal hlavou. Bratov, tých pučilo zas hrozne, že nemohli s ním konca kraja dôjsť. „No, ale počkaj,“ povedá, „veď ti my ešte dač vyriadime!“

O nedlho sberal sa kráľ na prechádzku, a tí dvaja zase len čakali na neho v kúte. „Čože tu tak zase stojíte?“ zpýtal sa jich kráľ. — „A veru, najjasnejší kráľ, ako je koľvek, ale už samy vidíte, že to nejde dobrým spôsobom, čo ten sluha robí; a teraz zase to poviedal, že keď na to príde, pĺný dvor vľkov naženie. — Kráľ ako to počul, na skutku dal zavolať Janka, a či sa vyhováral či nevyhováral, poviedal mu, že ak mu tej noci nenaženie pĺný dvor vľkov, že príde o hlavu.

Janko sa zarmútil veľmi, vyšol na záhumnia a pustil sa do plaču. Ako tak plače narieka: tu pribehne k nemu ten vĺk, čo ho bol na ceste vzkriesil a povie mu: „Janko, čo plačeš, čo ti je?“ — „Akoby som neplakal, keď mám ten rozkaz, že ak pĺný dvor vľkov nenaženiem, že prídem o hlavu.“ „Neboj sa nič,“ povie na to vĺk „na ti túto trúbku, sadni si na mňa a trúb. A potom volaj: „Hoj hoj vĺky pod voskové steny!“ dokiaľ ti len nepoviem, že je dosť.“

Janko si vysadol na vĺka, a začal trúbiť a volať: „Hoj hoj vĺky pod voskové steny!“ Tu sa zo všetkých strán hrnuli vĺci, a čosi kamsi bol už pĺný dvor; kráľ vyzrel oblokom a zľakol sa veľmi: „Dobre, dobre,“ — zavolal dolu, „vidím, že si šuhaj; daj už pokoj, dosť!“ Ale vĺk mu povie; „Len ďalej len ďalej!“ A Janko len trúbil a volal jednostajne: „Hoj hoj vĺky pod voskové steny!“ Už sa počali ku samému zámku dobíjať, a kráľ mu sľuboval pol kráľovstva; len aby už dal pokoj; ale on ešte tým vätšmi trúbil a volal: „Hoj hoj vĺky pod voskové steny!“ Kráľ v strachu kričal zas dolu oblokom: „Prestaň, prestaň, dám ti celô kráľovstvo!“ Ale ten nesluchal na to a vĺci už na dveroch začali škriabať. — „Aj moju dievku ti dám!“ Zavolal napokon kráľ. „No už je dosť,“ povie teraz vĺk. Janko zosadol a vĺci sa rozbehli na všetky strany.

Tak potom dostal kráľovu dcéru sa ženu, ale kráľovstvo nechcel prijať; len po svokrovej smrti sa stal kráľom. — A tým svojim bratom poviedal, aby šli kde chcú, lebo mu vĺk bol rozpoviedaľ, ako mu o zradu stáli. Matku si ale vzal k sebe a žil už potom šťastne.