ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Ed. Ličko zo Zvolenskej; Sámuel a Adolf Reuss z Gemerskej; August Lud. Gál a A. H. Škultety s M. Hontskej stolice; rozprávä tento poslední.

V hustej tmavej hore býval jeden Vľkolák, a mal pri sebe tri dcéry. Najmladšia z nich bola veľmi utešená.

Raz tento jich otec nemal čo jesť a bol práve samotný s najstaršou dcérou. „Ach, dievka moja, poďže mi,“ povedá, „trochu poiskať, poď!“ — Dievke nebolo treba dvarazy poviedať, zpravila mu po vôli. Ale ako mu tak iskala, on ju schytil a tam na skutku zožral; neostál z nej ani len koštialik. Potom sa prevalil a drychnal do druhého rána.

„Ach, dievka moja, poďže mi trochu poiskať, poď!“ zavolal zas na stredniu; — a tej sa to istô zviedlo, ako i staršej. Na to si poznovu ľahol a chrápal do druhého rána. — „Ach, dievka moja, poďže mi trochu poiskať, poď!“ — zavolal teraz na tú najmladšiu. Ale táto bola oblokom zahliadla, čo sa včera v izbe robilo. „Idem,“ povedá, „idem; len máličko dočkajte!“ — V tom vyšla z izby, v komore čo mohla na pochytre zachytila a poď v nohy! utekala, ako jej len para stačila.

Vľkolakovi bolo dlho čakať, vyšol sa podívať za ňou, a tu na ďaleku videl, ako jeho dievka práši. Ako zbesnetý pustil sa za ňou a ručal strašne, že sa všetky vrchy a doliny ozývaly. Dcéra len utekala, utekala, ale starý mal dlhšie nohy, len ešte dakoľko krokov a už ju mal chmatnúť. Ona v tom hodila na cestu ručník z hrdla a zavolala: „Nedohoníš ma, nedohoníš, kým tento ručník neroztrháš, nevystrapkáš, nezpradieš, neutkáš a znovu neušiješ“ — a zase len utekala ako mohla ďalej. Vľkolák ručník roztrhal, vystrapkal, popriadol, potkal aj ušil, a na všetko mu nebola treba ani polhodina. Potom sa poznovu zachytil skokom a už jej bol za pätama. „Nedohoníš ma, nedohoníš, kým túto kamžu neroztrháš, nevystrapkáš, nezpradieš, neutkáš a znovu neušiješ,“ zavolala dievka. A Vľkolák pod pol hodinou so všetkym bol hotový a zase ju len doháňal. — Tu ona zhodila rub, potom kamizol, (prusľiak), potom oplecko a napokon košeľu, a kým len mala čo zo seba metať, dohoniť ju nemôhol. Ale neborká bola už ako ju Pán Boh na svet dal a teraz si musela inak spomáhať. Práve ho počula zase z ďaleka za sebou jachtať, keď dobehla na jednu lúku a tu na štestie stálo sto kôp sena; ona v strachu, šuch! skryla sa do najmenšej kopy. Vľkolák pribehne, obzerá sa na všetky strany, a keď ju nikde nemôhol vyzrieť, od jedu začal tie kopy burtať a rozmetal jich všetky, len tú ostatniu nehal tak; myslel si keď jej v tých devädesiatich deviatich niet, už ani v tej ostatnej nebude; ale počkaj, povedá, veď sa mi ho ty ešte raz dostaneš do mojich rúk. Ešte raz strašne zaklial a vrátil sa nazad.

Tá v tej kope ukrčená len čušala, bála sa i len vykuknúť. To tak trvalo dva dni dve noci; od smädu a hladu dobre už tam nezahynula. — Svitlo tretie ráno. Tu si mladý kráľ vyšol na poľovačka a vzal so sebou dakoľko hodných streľcov a dobrých kopovov. Po poľovačke sa rozložili práve na tej lúke, že si trocha zaobedujú. Poľovníci si chutne ujedali a upíjali a aj psom sa došlo po kuse pečienky. Mal ten kráľ so sebou aj jednoho malého psíčka. Tento čo mu raz mäso vrhli, nezožral, ale odbehol s nim preč, a čosi kamsi prišol zase ku kráľovi, mrdkal chvostíkom a skučal, aby mu zas dali, kráľ mu vrhnul hodný kus postruhníka, ale aj s tým zpravil tak a po chvili pribehol zas s prázdnym piskom, kráľovi to bolo divno, lebo ešte nikdy toľko naraz nezožral. „Dajteže,“ povedá, „pozor, dám tomuto psíkovi kus mäsa, čo s nim bude robiť, či ho on dakde nenosí?“ — Psík uchytí kus mäsa a beží ku sennej kope a tí všade za nim vidia, že sa dnu vtiahol a zas von vyšol. Idú pozrieť a tu najdú ukrčenô dievča! — „Hej, najjasnejší kráľ,“ zavolá jeden, „veru ten psík naozaj nosil to mäso, aniby ste nepomysleli kde? tam hľa do tej kopy jednomu dievčaťu.“ — „Ešteže čo?“ — povie kráľ, a hneď sa sám zobral ku tej kope.

„Poď von!“ Zavolá na ňu kráľ. Ticho, ona ani slova. „Poď von!“ zavolá strmšie, „bo hneď do teba strelím!“ „Veď by som išla,“ ohlási sa z kopy; ale sa hanbím; dajte mi dáku šatu, aby som sa mohla prikryť.“ — On jej dal hneď doniesť svoj kepeň, a ako sa do toho ukrútila, vyšla von z tej kopy. Kráľovi sa to švárno dievča na prvý pohľad zapáčilo; hneď poslal domov pre zlatý koč a ona za ten čas musela vyrozpráväť: kdo je, čo je, ako sa jej vodilo?

*

Ešte ani dobre nedorozpráväla, prihrmel zlatý koč so šiestimi paripami; kráľ posadil dievča ku sebe a leteli cvaľom do paláca. Tu len čo zosadli, dal jej hneď doniesť tie najkrajšie šaty. Švárno dievča sa pekne poumýva, pozapletá vlasy, oblečie sa do tých šiat a potom sa ukáže kráľovi; boskáva mu ruky a ďakuje za tie pekné šaty. Ako ju tak pristrojenú videl, ešte storazy vätšmi sa mu zapáčila, a hneď sa okolo nej mal, že si ju chce vziať za ženu. Na to sa dievča zapálilo ako ruža a nechcelo o tom ani počuť. „Ach,“ povedá, „vy ste kráľ a ja som len chudobnô dievča: kdeže by ja mohla za vás ísť?“ Ale kráľ všakovak okolo nej i s peknými rečmi i zle nedobre; neprestál ju prehovárať, neprestál sa jej prosiť dotedy, až jej sĺzy v očach začaly ihrať. „No dobre, povie ku pokonu, nech bude po vašej vôli; ale mi skorej sľúbte, že nikdy vo vašom zámku žobráka neprenocujete.“ Kráľ jej to vďačne prisľúbil a tak boli svoji. Žili oni medzi sebou pekne, ani už hádam nemohli krajšie, a čo viac, v rok na to porodila kráľovná dve utešené deti, chlapčeka a dievčatko. Otec jim bol rád, ako dvom vlastním očiam a nebol by jich dal za svoje celô kráľovstvo.

Raz večer bola už tma; tuvon sa strašne blýskalo a hrmelo na všetky strany, a dášť sa lial ako z kupy. V tejto slote pritrieskal sa do paláca jeden žobrák, a prosil sa veľmi, aby mu pre Boha dali prenocovať, trebas len v kúte pod metlou. — Ako to kráľovná počula, chcela ho dať vyhnať; ale kráľ jej poviedal, že čiby taká bola a nesmilovala sa nad biednym žobráčikom. — „A či si už zabudol, čo si mi sľúbil, že neprenocuješ žiadneho žobráka?“ zpýtala sa kráľovná. — „Zabúdol, nezabúdol,“ povie namrzený kráľ, „ale či nevidíš, že je už noc a v tej slote, kdežeby už ďalej išol?“ — Kráľovná, aby sa muž nepohneval, dala pokoj, a žobrák dostal dovolenie prenocovať; ukrčil sa v kútiku pod metlou a po chvili sa uložili aj všetci domáci.

Príde polnoc. Tu starý žobrák stane, vkradne sa do svetlice, kde kráľovná s dvoma deťma spala, vytiahne ostrý nôž a nebožiatkam deťom hrdielka popodrezáva; nôž strčí pod hlavnicu kráľovnej a zase sa potichúčku vykradne do svojho kúta.

Ráno sa kráľovná prebudí; samô prvô jej bolo na kolísku pozrieť a tu vidí nebožiatka deťi v krvi. Od veľkého ľaku skríkla a na ten krik pospolu sa sbehli všetci. Tu hneď každý na žobráka myslel, že to druhý nemôhol zpraviť, a začali ho zle nedobre obracať. Ale ten sa mocne staväl: „Ach,“ povedá, „ja som sa ani z mesta nepohol a nemám pri sebe ani len nožíka; keď neveríte prezrite ma od hlavy do päty; ale len treba dobre všade hľadať, musí sa pri kom tom dáky znak najsť.“ — Kdo len v paláci bol, rad radom každého poprezerali a všetko popremetávali, až na pokon prišli pod hlavnicou na ten nôž! — Dosť sa neborká kráľovná vyhovárala, že je nevinná, všetko darmo; rozhnevaný kráľ ju ani nepočúval, odvrátil sa od nej a jednostajne volal: „Takto si deti pomárniť, takto si deti pomárniť; len čo ja jej mám za to urobiť!?“ A ten žobrák sa ohlási: „Nič,“ povedá, „len jej kážte ruky po lakte odtiať; tie deti jej treba v plachte na chrbát priviazať a potom ju dajte mne do moci, ja budem vedieť, čo mám s ňou urobiť.“

Rozhnevaný kráľ privolil na to, a ten zlostník hnal neborkú pred sebou, až ju priviedol na vysokú zápoľu a tam už mal prichystanú taligu. — „Ale si mi ho tu,“ obrýkol sa žobrák, „naučím ja teba pred otcom utekať: sadaj na tú taligu!“ Neborká len teraz poznala po hlase že je vo vľkoláckych rukách — „Ach, otec, smilujte sa, darujte mi živôt,“ prosila sa biedna dcéra a spínala k nebu okýptené ruky. „Veď sa ti ja smilujem naraz už som ti poviedal: sadaj!“ — Ale sa ona vyhovárala: „Ach veď ja neznám, ako vy to chcete, keby ste mi skorej ukázali!“ Vľkolák sa vyteperil hore: „Takto si,“ povedá, „sadni!“ — a ona v tom postrčila nohou taligu; taliga letela dolu zápoľou a vľkolák sa po skalách celý dodrúzgaľ. Nevolná mať s dielkami v plachotke zabrala sa plačúci svetom kde ju dve oči viedly. Chodila dlho sem a tam, až prišla na jednu lúku. Na postred tej lúky bola studnička a pri studničke stál jeden staručičký človiečik. — „Podajže mi, dievka moja, trochu vody, podaj,“ povie ten staričký.

„Ach, akože vám podám, veď vidíte, že mám ruky len po lakte.“ „Lenže,“ povedá, „probuj, azda len dák budeš môcť.“ Ona sa nachýlila ku studničke a tu vidí svoje odťaté ruky! a ako kyptíky do vody zamočila, hneď sa jej ruky pekne spolu sriastly. Potom ten staričký zamočil prst do tej studničky, potrel podrezané hrdielca dietkam a tie na skutku odžily. — „No a teraz choď,“ povedá, „do tejto hory, tam prídeš k jednomu domčeku, v tom domčeku najdeš všetko, čo vám bude treba a môžeš tam s tvojima deťma bývať.“

Ona sa tomu staričkému pekne poďakovala, šla tou horou ku tomu domčeku a tam sa v ňom osadili. Deti riastly a matka jich vyúčala. Boly to i pekné i múdre deti. Znali dobre aj čítať aj písať a matke si hneď pri jednom hneď pri druhom pomáhaly.

*

Kráľ od tých čias, ako sa to neštestie stalo, bol vždy smutný a oči mu neobschýnaly od sĺz. Raz aby si myšlienky z hlavy vyrazil, vybral sa na poľovačku s jednym mládencom. Ale ako tak poľujú, ztratili sa v hustej hore, že nevedeli, zkädiaľ sa majú vrátiť, a už sa bolo hodne zmrklo. — „Vyndiže na dajeden strom,“ povie kráľ, „či sa ti dakde neukáže svetlo? bo na holej zemi nenaspíme.“ — Mládenec sa vyškriabal na najvyšší strom. — „No či dač vidíš?“ opytuje sa kráľ. — „Vidím,“ povedá, „vidím, svieti sa ako malá hviezdička; to musí byť ďaleko.“ — „No nič to,“ povie kráľ, „hocaj ďaleko, len si dobre zachovaj, v ktorú stranu máme ísť, aby sme sa darmo netúlali.“

Po psote po biede dostali sa ku tomu domčeku. „Otvorte málo!“ — zaklopú na oblok. Matka bežala otvoriť a oni vošli do izby, — „Dobrý večer vám gazdinka,“ poklonia sa poľovníci, „či by ste nám nedali trochu hospody?“ „Prečože by sme nedali,“ povie na to ona, „dáme vďačne, len sa poskladajte; ešte sa aj kus večierky najde.“ — Ona na prvý pohľad vedela kdo je; on ju ale nepoznal.

Po večeri sa strojili na odpočinok; kráľa uložila do postele, sluhovi popravila na lavicu. Ona si pri kozúbku pod praslicu sadla a deti okolo nej zo dvoch strán, pýtaly ju, aby jim rozpráväla prípoviedky. „Ach, deti moje,“ vzdýchla si z hlboka, „čože vám ja mám rozpráväť: veď ste vy samy prípoviedka po svete.“ — Kráľ ukonaný, len čo doľahol, zaspal a po chvili odvisla mu ruka. „Choďteže,“ povedá, „deti moje, vyložte tomu pánovi ruku, veď vám je to otec!“ — Dietky skočily hneď a zodvihly odvisnutú ruku. — Ten na lavici to všetko počul a videl.

Ráno sa kráľ poďakoval za nocľah a odišol. — Keď už na dakoľko strelenia boli, počne hovoriť mládenec: „Najjasnejší kráľ, keby ste sa nepohoršili, dač by som vám mal poviedať.“ „Nič sa neboj, hovor smelo!“ povie kráľ a mládenec mu vyrozpráväl, čo počul a videl. — „Netáraj do sveta,“ preriekol na to kráľ, „či nevieš, že som ja mojej žene dal ruky poodtínať?“ — Ale ho to predca len mrzelo.

Na druhý večer prišli zase do toho domčeku; vyhovorili sa že zablúdili. Kráľ bol prikázal mládencovi, aby nespal, a že aj on sám dá pozor. Ale veru on čosi kamsi chutne zaspal. Matka sedela pri kozúbku pod praslicou, a dietky okolo nej zo dvoch strán, unúvaly ju, aby jim rozpráväla prípoviedku. „Ach, deti moje,“ vzdýchla si z hlboka, „čože ja vám mám rozpráväť, veď ste vy sami prípoviedka po svete!“ — Po chvili odvisla kráľovi noha. „Choďteže,“ povedá, „deti moje, zodvihnite tomu pánovi nohu, veď vám je to otec.“ Dietky skočily a horko tažko vyložily odvisnutú nohu.

Ráno vyrozpráväl zase mládenec, čo počul a videl. — „No keď je tak,“ povie kráľ, „pôjdeme ešte raz tatam,“ — a keď sa zmrklo prišli zas na tú hospodu. Mládenec sa zvalil na lavicu, kráľ sa uložil do postele, ale teraz nezaspal. — Matka si sadla pri kozúbku pod praslicu a dietky okolo nej zo dvoch strán, unúvaly ju aby jim rozpráväla prípoviedky. — „Ach, deti moje,“ vzdýchla si z hlboka, „čože ja vám mám rozpráväť, veď ste vy samy prípoviedka po svete.“ — Po chvíli sa král staväl, akoby mu bola hlava odvisla. „Choďteže,“ povedá, „deti moje, zodvihnite tomu pánovi hlavu, veď vám je to otec!“ Dietky bežali ku posteli, ale niako nevládali zodvihnúť odvisnutú hlavu. To videla matka a šla jim pomáhať. V tom ju kráľ objal, ku srdcu pritisol a pritom preriekol: „Ach žena moja drahá, teraz ja vidím že si bola nevinná a ja som ti ublížil!“ — skočil z postele, a tu potom svoje krásne deti vyobjímal, vyboskával.

Tú noc len tam ešte vybudli, ale nezadžmúrili oka. Kráľovná si mužovi vyrozpráväla prípoviedku o sebe a o svojich dietkach. — Ráno prihrmel zlatý koč, na ktorom leteli do paláca. Tu jim celô mesto vyšlo v ústrety a radosti nebolo konca kraja.^[3]