Spomienky

Duchy otcov preč letíte, Tu nás svojích odchodíte, Tu na príkrej žitia ceste, A podpory vy, kde že ste? I tys už skončil, otec môj, Bolestný, prácny život svoj, Tu už ležíš rozopnutý, Zmorený, zblädlý, zvädnutý. Jasné tvoje modré oko Zavrené je už hlboko, Hlasy večne už zastaly, Čo dolinou tou hýbaly. Túleval si dieťa k sebe, Stával chlapec som pri tebe, Teraz nedbáš už o syna, A to žiali tu rodina. Kde ste časy, kde si náš svet? Žitia nášho rozvitý kvet; Všetko sa to preč podelo, Rozprchlo a rozletelo. Časy milé, chvíle dávne, Príjmite že rozžehnanie, Tu na otca chladnom tele, Rozžehnanie smutné, vrelé. Rozvej smutný ten chýr z dvora, Po doline kol do kola, Lípka naša opadnutá, Sama smutná, ustrnutá. Rozvej ho po tichých dvoroch, Po tých hájoch, temných boroch, Tam po stráňach a po poli, S ktorými sme známi boli. 27. 7. 1851