Spomienky

Pahor hustým dúbim krytý Dolinôčku úzku hradí, A potôček striebrovitý Po celej sa na dol hadí. Z hustín hája osamelých Domok pustý vykukáva, Sídlo niekdy chvíľ veselých, Leš už hynie jeho sláva. Už ťa, domku, opúšťajú, Spevné hlasy kolom rednú, Ústa spevkýň umľkajú, Starí spevci v hroboch blädnú. I tí čo ti najviac priali, Tí priatelia ľudu zbožní, Už sa ti tam pomíňali Ochrancovia velkomožní. I ja sa už preč od teba Odoberiem s tvárou smutnou, Modriny už hynú neba, Pozri! vrchy kolom žlutnú. Jak ti bude v tej pustote, Tu bez mojích rozpráv a dúm? Ty sa zmoríš o samote Mňa cudziny ohluší šum! Ale prejdú dlhé zimy, Preženú sa vetry chladné, Dolinami zas šírymi Usmejú sa jará vnadné. I v nenašskej mne tam zemi Samotlivé prejdú roky, Do otčiny vytešený Napravím zas moje kroky. Potom, domku, sa vidíme, Zas budeme potom svojí, Spolu sa zas zabavíme Tu v tej stráni na pokoji. r. 1839.