Spomienky

Už sa Tatra stará pred očima väží, To moje rodisko v jej údolí leží. Dávno som mrel po ňom v ďalekej cudzine, Teraz ma už drahá rodina privinie. Leťte že k nej vetry, šepotajte dvorom, Že už konec dlhým rozlúčenia bôľom. Tatra sa do jasná vypína vysoko, Leš jej syna smutné blúdi po nej oko. „Čo ti je tak smutno?“ ona sa spituje, „Že nad naše strany búrka doťahuje. „Z dolu víchor letí, orol skrýšu hľadá, A na tvoje vrchy čierne mračno sadá. „Po naších to nivách lejáky sa spustia, Po naších to krajoch bude biť hrom zhusta.“ „A tá naša lipa či pred ním obstojí, Ona na doline povieva v pokoji.“ Ale nech sa leje, nechže hromy bijú, Len keď ma tu stánky rodiny prikryjú. r. 1841.