Sedliacka nevesta

Sedliacka nevesta

Obraz zo slovenského života v 5. dejstvách.

Napísal Pavel Socháň.

Turč. Sv. Martin 1910. — Nákladom vlastným.

Tlačil Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Turč. Sv. Martine.

O „Sedliackej neveste“ napísaly „Národnie Noviny“ dňa 5. októbra 1909. „Včera v nedeľu, mali sme v Martine premieru: naši ochotníci hrali „Sedliacku nevestu“, obraz zo života v 5. dejstvách od Pavla Socháňa. Socháň má už za sebou niekoľko divadelných hier, ktoré sú na repertoáre divadiel našich. S touto hrou zaiste urobil krok napred. Hra jeho ukázala sa zaujímavou, pútajúcou obecenstvo od počiatku až do konca, hoci i trvala tri hodiny. Za tri hodiny mať slovo a pútať je už samo sebou divadelný úspech. Obecenstvo úspech hry sankcionovalo nielen častým potleskom, ale i vyvolalo autora pred lampy.

Zbohatnutý sedliak Kalina (A. Halaša) dal sa na panštenie, ruinovaná zemianska rodina Berta Zelinay (pani Mária Pietrová), Imrich, jej syn (Ján Straka), Absolon Motolický (Ján Párička), Margita, ich príbuzná (slečna Elena Čičmancová), sníži sa zreparovať svoj majetok ženbou Imricha s dcérou Kalinovou Elenou (pani Mária Hlavajová), k čomu obrobí dcéru hlavne jej mať Katka (pani Anna Turzová), ačkoľvek Elena má už vyvoleného svojho Martina (V. Čajka), syna vdovy Dorky (slečna Anna Ivanková). Po sobáši Elena ujde zo svadobného domu a ide sa pripojiť k vysťahovalcom do Ameriky, medzi ktorými je i Martin. Na stanici vysťahovalcov zadržia žandári, Elenu otec odvádza domov s chýrom, že jej mať od žiaľu za dcérou umiera. Elenu vezmú do kaštieľa, no Imro ju nepovažuje iba za slúžku za príkladom matere a Margity, ktorá stala sa Imrovou kubenou. Kalinove peniaze, ktoré dal s dcérou, nestačia rozpustilému lotrovi, a skoro príde zase majetková katastrofa, ktorú Imro chce oddialiť najprv falošnými zmenkami, potom fabrifikovaným dokumentom, v ktorom Kalina majetok svoj darúva Imrovi. Aby klam nevyšiel na svetlo, Imrich pri pohúľanke a kartách otrávi Kalinu arsenikom, do vína nasypaným. Podozrenie uvalia na Elenu. Margita, aby ušla následkom spolužitia s Imrom, a keď zvedela, že je on vrahom Kalinovým, zastrelí sa. Vec vyjde na Imricha, ktorého zlapajú ako vraha. Okrem týchto hlavných figúr, sú i episodické: Jakub Goldstein (J. Brcko), Rajník (J. Gašparík), Terka, jeho žena (slečna B. Kompišová), Kellner (J. Sopko), sedliacki mládenci Paľko, Jano, Juro (J. Hlavaj, J. Uličný, Svet. Lajda), potom sedliacke dievčatá Zuzka, Marka (slečny A. Hurbanová, K. Kulfanová, M. Šoltésová a P. Štarková). Rázvorka a Repetka, cestovatelky do Ameriky (slečny A. Kulfanová a A. Mlynárčiková). Dr. Kremeň, lekár (F. Jesenský). Portýr (J. Inštitoris). Štefan, slepý žobrák (Fr. Hájek). Dvaja žandári (S. Štarke a J. Košina). Muzikanti, ľud.

Hra išla hladko, pri nej bola veľmi badateľná, znamenitá, cieľu povedomá réžia, vec, na ktorú u nás často nekladie sa náležitý prízvuk. Síl bolo by dosť: ženské úlohy boly v pevných rukách. Nejdeme jednotlivé uvažovať výkony našich znamenitých herečiek, bojím sa nerovno vážiť, a to by bol hriech. Mužské úlohy boly výborne podelené. Málo sme videli takých flott hier na našom javisku.

Autor pracoval silnými prostriedkami a zvlášte v prvom dejstve postavil vec dramaticky účinne, vrtko, uviedol obecenstvo in medias res bez toho, že by pribehnul k monologom a dlhým vysvetľovaniam. Deju bolo drahne, jazyk bol správny, episody podarené. Môžeme tvrdiť, hra v našom obecenstve bola istou sensáciou a včerajší bezsporný úspech mal by autora obodriť ďalej pracovať na chudobnom u nás poli dramatickom.“

Tie samé noviny o týždeň pozdejšie: „V nedeľu 11. okt. bola na našom divadle reprisa „Sedliackej nevesty“ od Pavla Socháňa, pri preplnenej dvorane. Autor dostal krásnu vavrínovú kyticu s venovaním na stuhách: Autorovi „Sedliackej nevesty“ — 11. októbra 1909. — Herci.“