Zlatý fond > Diela > Pamiatka Dr. Jozefa M. Hurbana


E-mail (povinné):

Jozef Škultéty:
Pamiatka Dr. Jozefa M. Hurbana

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Dr. Jozef M. Hurban

Cez hroby svojho zemského pokoja mládenec letí so svetom do boja. J. M. Hurban.

Bolo nie vinou slovenskej prírody, lež popri iných pomeroch najmä vinou ústavy, aristokratickej ústavy uhorskej, že za celé veky, možno povedať, nebolo slovenského národa. Až do konca minulého stoletia massa národa vlastne nikde neznamenala nič; no v Uhorsku, v krajine, složenej z rôznych národov, bolo najhoršie. Šľachta, predstaviteľka krajín, nikde nemala národnosti. Akonáhle zablisknul sa však prvý lúč ľudskejšieho veku, inde všade bol možný prirodzený vývin — materiál národa bol spolu, pohromade. U nás, keď svit nového veku dal sa už hodne cítiť, šľachta, ktorej prichodilo predstavovať národ, bola ústavnými formami a latinismom celých století, potom zas prebúdzajúcim sa maďarismom tak odcudzená ľudu, že nemohla byť s ním spoločným materiálom k utvoreniu národa. Maďarismus mal šťastia; mohol vyskočiť zo sna zavčas rána, keď my ešte spali sme. Tak stalo sa potom, že u nás i to, čo zpomedzi ľudu vedelo sa vyšinúť, ako v predchádzajúcich časoch ztrácalo svoju národnú tvár, tak teraz začalo prijímať tvár maďarskú. „Naši veľkí mužovia rozmnožovali a naplňovali len veľkoleposť, rozmanitosť a zanímavosť cudzích dejov. Výtvory a deje ducha slovenského prelievaly sa do maďarstva: a tomuto pripisovaly sa všetky veľkodušné, odvážne a neohrožené skutky, umom i srdcom slovenským vyvedené a dokázané.“[1]

Národ slovenský bol tu, ale nepovedomý: žil len, že Boh dal mu života, pracoval, že mu rozkazovali. No Boh nie preto postavil ho do sveta, aby večne taký život viedol. Iskra prišla. Ako všade, i u nás literatúra spôsobila prvé precítnutie národa. Zo všeobecnej opustenosti, ozaj akoby Božím riadením, vznikli Bernolák, Hollý, Kollár. Z tmy hupkom veľké svetlá. Bernolák vydal v šiestich veľkých dieloch slovník jazyka, v ktorom ešte ani nepísalo sa, Hollý za horúca stvoril v tom jazyku veľké, klassické epické básne, v ktorých ožila zapomenutá historia Slovákov, a Kollár v svojej „Slávy dcére“ hlasom starozákonných prorokov potriasol v sne alebo v blude pohrúžených duchov. Odkiaľ len také zjavy na úhore slovenskom?

Kollár vyletel vysoko nad obzor. Čo on hlásal, to platilo celému Slavianstvu. Doma i prisviedčali mu, no slovenské dielo nepohlo sa ďalej; velikými jeho myšlienkami odchovaní kde-tu už zjavovali sa jednotlivci, sľubujúci nové pokolenie slovenské, no všetko to nemohlo ešte ani cez prah privátnych bytov. Neodvážili sa vystúpiť ani tí, čo v ruke so „Slávy dcérou“ plakali z oduševnenia. Kde je, kto posmelí a vyvedie zpoza zamknutých dvier prebúdzajúcu sa myšlienku slovenskú?

Prišiel — prišli i oni. V Prešporku v úzkom kruhu študujúcej mládeže slovenskej zjavil sa Ľudovít Štúr. Úzky kruh začal sa šíriť, mládež organisovala sa a s nebývalou seriosnosťou pripravovala k životu. Mladí, neznámi ľudia začali hovoriť menom národa, slovenského národa, a po šírom Slovensku hľadali potyky s roztratenými prebudenými i prebúdzajúcimi sa jednotlivcami slovenskými. Do tohto kruhu prišiel v septembri 1835. roku Jozef Hurban, narodený 19. marca 1817 v Beckove, kde jeho otec, Pavel, bol evanjelickým farárom. Mladý Hurban študoval v Prešporku už od 1830. roku, no zachvátený záhubným národným nihilismom, „o svojom národe — ako pozdejšie sám vyznával — nevedel ničoho, o povinnosťach vyšších netušil ani najmenšieho, obrazy gréckych a rímskych individuálností, velikých historických osobností stály pred okom duše jeho len ako velebné a mrtvé sochy; nevedel jich on poťahovať k životu, neznal spojovať jích skutky s behom ľudstva vždy žijúcim. Slovom, on nemal pôdy pre myšlienku, nebol prebudený k národnosti.“[2] Štúr vedel priťahovať mládež do svojich krážov; to je jedna z hlavných známok jeho veľkého ducha. Hurbana stretnul raz večierkom, zpýtal sa ho, či cvičí sa v slovenskej reči, ako patrí sa na Slováka, poznamenal mu, že má hodného priateľa (Jurka Záborského), aby len toho pridŕžal sa, aby navštívil i jeho, Štúra — a maďarónskymi professormi pomátaný, slovenskej spoločnosti strániaci sa Hurban, ktorý dosiaľ nepriznal sa, že je on Slovákom, bol silne potrasený. Nasledovaly hodiny rozjímania, potom precitnutie, vstúpenie do slovenskej spoločnosti, za žiaka Štúrovho. Tu v krátkom čase stal sa jedným z najlepších. „Činnosť Hurbanova bola v spoločnosti, a pozdejšie — keď zabránili slovenskú spoločnosť — v ústave, na vek jeho mladistvý ozaj náramná. Nielen že už vtedy viedol korrespondenciu veľmi obšírnu, ale pracoval do ústavu najpilnejšie rozličného obsahu práce, kritiky, prednášky; vyučoval menších žiakov v slovančine, sám študoval ďalej nárečia slovanské a viedol zápisy zo zasadnutí verejných tak obšírne, že všetky tie zasadnutia skutočne pomenovať sa môžu fotografiami činnosti mládeže. Obšírna korrespondencia ústavu ležala z veľkej časti tiež na ňom. Býval i redaktorom novín písaných. Boli sa totiž uhovorili starší a v úradoch postavení národovci, že každý z nich najmenej jeden raz každé dva mesiace bude písať redaktorovi do Prešporka o udalosťach, náhľadoch, dobrých abo zlých osudoch národnej veci, a tento že zaviazaný bude odoslať všetkých dopisy v stručnom výťahu, dôležitejšie v úplnom odpise, každé dva mesiace, jednomu každému listovne po pošte. Na výlohy k tomuto potrebné, dával každý člen ročne redaktorovi 2 zlaté striebra. Hurban za redaktorstva svojho veľmi zdokonálil tento ústav, ktorý bol prejal od Benjamina Červenáka. On bol pôvodcom spolku cestovateľského medzi mládežou usporiadaného. Roku 1838. navrhnul vo výbore, aby si skladali mesačne po 50 kr. striebra na cestovateľa, ktorého cez prázdniny pošlú do zemí slovanských. Koncom roku volil sa cestovateľ. Medzi kandidátmi, ačkoľvek mladší, bol i Hurban, a voľba len o pár hlasov padla na Ollíka, ktorého vyslali do Horvatska a Slavonie. Hurban tieto prázdniny strávil tiež na cestách po Slovensku; nemajúc už rodičov a sám opatrujúc sa trápne v školách, aby vyhovel túžbe po cestovaní, prejal na seba suplikačku. Spolok cestovateľský obnovil sa po návrate žiactva i v roku 1839, a tento raz voľba jednomyseľne trafila Hurbana, ktorému bolo naloženo putovať do Čiech a Moravy. Povinnosťou cestovateľa bolo vydať cestopis tlačou; avšak iba sám Hurban urobil zadosť povinnosti tejto, lebo ani jeho predchodca, ani čo po ňom cestovali na spolkové útraty, nevydali svoje cestopisy.“[3] Cestopis Hurbanov vyšiel 1841. roku v Pešti u Trattnera-Károlyiho pod názvom: „Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách.“

Takto pripravený k verejnému životu Hurban 1840. roku stal sa kaplánom na Brezovej. Na hodnosť generálneho inšpektora ev. a. v. cirkve v Uhorsku temer súčasne bol vyvolený gróf Karol Zay. Maďarisácia vtedy už silne prevádzala sa. Zay bol jej nástrojom. A s čím začal v svojom vážnom postavení, to bolo spojenie — unia — evanjelikov s kalvínmi. Slovákom nebolo ťažko videť, že je to namiereno proti jích národnosti. Keď raz dostanú sa v cirkvi pod jeden klobúk s kalvínmi, Maďarmi, budú minorisovaní, prídu do položenia, že jednoducho bude sa jim diktovať. Uniu nedopustiť bolo by možno hájením čisto cirkevného stanoviska. Ale kto to mal robiť? V cirkvi boli všemohúcimi zemani-inšpektori; tým šlo o utvorenie vlasteneckej cirkve, čistota učenia bola jim teda vecou zahodenou medzi staré haraburdie. Maďaromanstvom pomátané kňažstvo učilo sa v školách racionalistických, v Krista neveriacich; v samom Prešporku professor theologie vstúpenie Krista Pána na nebo vysvetľoval, že skryl sa za horu. Tí mohli sa brániť proti unii z cirkevného stanoviska? Alebo kde? Na konventoch? Tie riadil Zay, inšpektori, advokáti a mládež v Kossuthovej škole sfanatisovaná. Ľud nebol by ani vedel, o čo ide. Boli by ho brevi manu vohnali do unie.

Zay mal v rukách moc, výdatnú pre jeho plány, no pokúsil sa podopierať dielo unie i literárne. Vydal brošúru, v ktorej dokazoval, že medzi luteránmi a kalvínmi niet rozdielu. Ján Chalupka v nemeckom spise zavrátil generálneho inšpektora, vysmial, zničil jeho dôvody. V zatvorených izbách, kde prechovávala sa slovenská myšlienka, pocítili radosť, boli i posmelení, no prešlo to, ako bublina, a všetko zostalo pri starom, Zay pánom situácie.

Nie, účinok Chalupkovho spisu nebol všade bublinou. Pauliny spomína v Hurbanovom životopise, že po vydaní Chalupkovej brošúry práve boli prišli na Brezovú a našli Hurbana zimnične rozdráženého. Chalupka tu do dobrej vody hodil svojím kameňom; v tej zvrelo a hotovilo sa vreť ďalej, spôsobiť silné vlnobitie. Hurban pripravoval sa. Prejdúc 1843. roku za farára do Hlbokého, ako samostatný začal účinkovať proti Zayovcom i cestovaním po vážnych mužoch cirkevných. Potom nasledovalo študovanie, vhĺbenie sa do vedy. Národnosťou prebudenému k viere bolo mu treba naprávať, čo pokazili alebo aspoň sklátili v ňom racionalistickí professori. „Symbola svojej cirkve — vyznával pozdejšie sám — prvý raz som v Hlbokom ako farár chytil do ruky.“ O dva roky bol hotový s knihou: „Unia, čili spojení Lutheranů s Kalvíny v Uhrách“; vydal ju v Budíne 1846. roku. Hurban už pred 1846. rokom stál v ustavičných bojoch. „Ja nemal — hovorí, zmieňujúc sa o tomto čase v životopise Ľudovíta Štúra — od roku 1843, v ktorom o svätodušných sviatkoch zvolený som bol za farára v Hlbokom, ani hodiny pokojnej, abych nebol stíhaný, honený a tríbený býval.“ Opásať sa opravdove bolo mu však treba až po vydaní svojej „Unie.“ Keď proti jeho dogmatickým a vieroučným dôkazom nemohli nič vykonať kázaním v chrámoch, pamfletmi, novinárskymi článkami najatých žurnalistov; keď nevydarila sa ani objednaná obrana vychýreného historika cirkevného a touto cestou zvíťaziť netrúfajúci si maďarisátori vrátili pôvodcovi hotový rukopis: utiekli sa ku konventom, kde mohli sa spoliehať na svoj úradný vplyv a fanatismus konventuálnych gallerií. Do Prešporka bol svolaný dištriktuálny konvent. Žalobníkom bola prešporská cirkev, že tamejšiu školu a jej professorov Hurban vinil z neznabožstva. Len Jozef Justh a Karol Štúr obhajovali Hurbana na konvente, ktorý osvojil si obžalobu. Túto vybaviť mal potom seniorálny konvent nitriansky — vybaviť, to jest vyhodiť Hurbana z fary. V Nitriansku bolo všetko zagitovano, unisti a či maďarisátori nepochybovali teda o zdarení svojho cieľa. No seniorálnym inšpektorom nitrianskym bol Jozef Justh; pod jeho predsedníctvom vydržiaval sa novo-mestský konvent. Hurban tu povedal svoju prvú veľkú reč. Krik bol veľký. Veď ľudia, ktorí tvorili väčšinu tohoto shromaždenia, boli naučení diktatúru prevodzovať v cirkvi. No Hurbanova stránka tiež vedela sa postaviť; vyznačil sa svojím charakterným vystúpením najmä Daniel Lichard. Predseda vypovedal uzavretie, v smysle ktorého prezkúmať Hurbanovu „Uniu“ on sám vymenoval komissiu, ktorá nikdy ani nesišla sa.[4] Hurbanovou britkou zbraňou zrezaní unisti z professorov a kňazov v svojom zvíjaní odvážili sa ešte k jednomu prostriedku. Zayho, magnáta, generálneho inšpektora, chceli popudiť k osobnej pomste. No Zay bol rozvažitejší, slušnejší. On, jeden z najväčších maďarisátorov v štyridsiatych rokoch, on, ktorý hľadal potyky s Kossuthom, ešte ako s človekom nepatrným, on, ktorý v takzvanom zay-uhrovskom učebnom pláne[5] už 1842. roku uviedol maďarskú reč za povinovatý predmet všetkých ev. škôl — ovšem želel, že Hurban odokryl nahotu všetkých jeho prívržencov, tak že tí v otázke unie viac nemohli byť vážne braní, želel iste i rany ním samým obdržané, no gróf Zay osobnú pomstu nemohol hľadať za boj, ktorý on sám bol provokoval.

Unia straší síce i dosiaľ a bude strašiť, kýmkoľvek vlastenecká cirkev ostane cieľom; no v štyridsiatych rokoch, keď s najväčším úsilím pracovalo sa na nej, keď smerodajné osobnosti kalvínskej cirkve boly už získané pre ňu, zanikla razom, ako voda v piesku. V zápisnici generálneho konventu z roku 1847 je o nej už len taká suchá zmienka, ako o každom nezdarenom pláne. A slovenská myšlienka v boji, ktorý podstúpila s ňou, vyvinula sa aspoň natoľko, že vystúpila od domáceho ohniska a zjavila sa už na konventoch.

Nasledoval rok 1848. V svojej „Nitre“ Hurban už 1844. roku bol napísal: „Hoj, búrky, žente že sa skôr na Tatry a rozdujte tieto ohne skuvaného ducha — aby žiarily svetu!“ Búrku predvídať mohol i menej čujný duch, než Hurbanov, keď bol zahrúžený v pozorovanie vecí, vyvinovavších sa v Uhorsku. Za časov latinčiny obyvateľstvo Uhorska tvorilo jeden celok, medzi ním v požívaní politických práv nebolo rozdielu. Zákony, donášané na snemoch od 1830 — 1844. roku, postupne uvádzaly maďarskú reč do administrácie, súdov, cirkve a škôl. Predošlá rovnoprávnosť bola narušená a maďarskej národnosti dávalo sa výnimečné prvenstvo a panstvo. Na prvý pohľad premena zdala sa byť veľmi prirodzenou a bola by celkom prirodzená pre krajinu maďarskú, ako odstránenie čudného pozostatku stredovekého, ako zamenenie mrtvého jazyka živým; no snemy, predstavovavšie len privilegované triedy, ustanovovaly bez národov, a národy boli zbavené podstatného práva. Nemaďarské národy mohli požívať ochranu zákona, upotrebovať cirkev a školu, len ak po maďarsky znali, nasledovne nie ako občania svojho štátu, lež ako Maďari.[6] Keď zavítal zvláštny, oči otvárajúci, posmeľujúci 1848-my rok, Slováci už mali trpké, veľmi trpké zkúsenosti. Márne chodily deputácie i do Viedne, nevymohlo sa nič, ani len potvrdenie „Tatrína“, spolku, ktorého cieľom bolo vydávanie kníh. A zvláštny rok 1848-my, rozumie sa, ešte posmelil Maďarov. Horlivci slovenskí loyálne a mierne prednášali žiadosti svojho národa, Štúr ešte dňa 31. marca, keď už vialy zástavy maďarskej revolúcie, keď on na sneme už dávno nemohol sa obstáť pred fanatikmi, v úvodnom článku svojich novín privolával svobode na slávu, plesal, že „ľud náš je už svobodný, už bude raz obyvateľ krajiny a človek“, naliehal už len na nevyhnutné národné potreby, pripravoval k podpisovaniu rekursu, a počiatkom apríla predsa vyhlásili náhly súd (štatárium) pre slovenské stolice a

mestá. S čistým svedomím, že oni nedopúšťajú sa priestupkov, proti akým nariadený je náhly súd, Slováci ešte 10. mája poschodili sa do Lipt. Sv. Mikuláša formulovať svoje žiadosti, ktoré budú predkladať stoličným kongregáciám, snemu, ministerstvu, palatínovi i samému kráľovi. Žiadosti tie boly: právo slovenskej reči v obciach, stolici, súdoch, školách, cirkvi, svoboda tlače, sriadenie agrárnych pomerov, a predsa do Liptova dobehnul komisár maďarského ministerstva, ktoré utvorilo sa na úsvite veku svobody, rovnosti a bratstva, lapať účastníkov shromaždenia. Štúr, Hurban a Hodža zachránili sa len útekom z Liptova. V ten samý deň 10. mája v Nitre do stoličného shromaždenia prišli Jaroslav Borik a Ľudovít Šulek predniesť žiadosti svojich vysielateľov, obcí horno-nitrianskych, a boli tam uväznení.[7] O žiadosťach slovenského národa Kossuthov „Pesti Hirlap“ napísal, aby Slováci, jestli v Uhorsku chcú mať práva, vydobyli si jich mečom.[8]

Tu nebola možná len jedna voľba. A predsa — Slovákov vraj kamarilla voštvala do boja proti Maďarom!!

Búrky Hurbanom predvídané, áno netrpelive očakávané, prihnaly sa. A on nenaľakal sa jich ani vtedy, keď už videl, čo je to, keď hneď prvý blesk zkrižoval sa nad hlavou jeho. Veď on očakával od búrok, že „rozdujú skuvaného ducha“ slovenského. Už predtým bol vypovedal: „Cez hroby svojho zemského pokoja — mládenec letí so svetom do boja…“ Niektoré kraje slovenské už boly pripravené. Že Slovákom bude treba so zbraňou v ruke brániť si národnosť, ukázalo sa vtedy, keď Ľudovít Štúr, loyálny, seba premáhajúci Štúr, už v marci nebol bezpečný ani na sneme, ani v samom Prešporku a musel odísť do Viedne. V Nitrianskej stolici Hurban hneď potom mal sa k veci. „Keď Maďari už boli prišli k najväčšej moci, maďarské trojbarevné zástavy v celom Uhorsku povievaly po väžach, verejných i súkromných domoch, po mestách staväly sa stromy svobody, cisárske orly strhávaly, garda po vrškoch a dolinách sa zvŕtala: v tom čase v Nitrianskej stolici objavia sa slovenské bielo-červené kokardy, po väžach a domoch vejú slovenské zástavy, po mestách a kopaniciach ozýva sa pieseň: „Bije zvon svobody, čujte ho národy!“ držia sa schôdzky a naposledy vystúpi Hurban na zákonnej ceste verejného shromažďovania sa, vyučuje ľud o jeho národných právach, jemu tak ako Maďarom od Jeho Jasnosti udelených a pojistených, a rokuje s ním o jeho politickom stave“.[9] To bolo pole pre silnú osobnosť Hurbanovu. Tu mohol odokrývať ohne, ktoré v ňom horely. Už v Prešporku, v kruhu mládeže, najradšej hovorieval o velikom ponížení a zkaze slovenského národa; tu, v týchto nitrianskych shromaždeniach v apríli 1848. roku hlásal národu svojou úchvatnou výrečnosťou: „Starali ste sa od viac sto rokov o hory a role, hnoj a dobytok, Slováci! a čo ste si vystarali bez života národného?“[10]

V Nitriansku ľud bol už v moci Hurbanovej. Keď na ceste z liptovsko-sväto-mikulášskeho shromaždenia Hurban a Štúr nanovo zvedeli, čo je „svoboda“, ktorú Maďari dali Slovákom, horko-ťažko oba dostali sa za hranicu,[11] za hranicu „svobodnej“ vlasti, a šťastne sišli sa v Prahe na slavianskom kongresse. Za nimi do Prahy dostal sa i Hodža. Z Prahy Hurban odišiel k Juhoslovanom do Záhrebu. Bolo treba hľadať pomoc. V Záhrebe na sneme boľastným hlasom predniesol biedy slovenského národa a výrečnosťou svojou natoľko pohnul Horvatov, že uzavreli: položiť za podmienku pokoja s Maďarmi, aby za národnosť pozatváraní Slováci boli vypustení a celý slovenský národ aby stal sa rovným v právach Maďarom. Okrem toho bol sostavený príhlas k Slovákom, ktorý snem horvatský mal rozposlať po Slovensku. Horvatské časopisy uverejnily Hurbanovu reč celú po slovensky, tak ako ju povedal. Zo Záhrebu Hurban šiel do Slavonie, odtiaľ do Karlovíc k Srbom. Vrátil sa koncom augusta do Viedne a doniesol i potrebné veci k dielu; i sľub ďalšej bratskej podpory.

Vykladať deje, keď potom začaly sa, nie je mojím predmetom. Ja poukazujem len na pomery, bez osvetlenia ktorých ťažko by bolo rozumeť významu Jozefa M. Hurbana v slovenskom národe. Štúr mohol byť hrdý na svojho žiaka. Prešporský večer, ktorého vytrhnul Hurbana z maďaronstva, stal sa požehnaným. Žiak vyšvihnul sa vysoko, až k svojmu učiteľovi, majstrovi, už pred 1848. rokom. No plecom o plece tak opretí, ako teraz, vtedy nemohli účinkovať. Pre politický rozvoj slovenského národa Štúr na cirkevnom poli nechcel pôsobiť; jemu bolo sa zhnusilo pokračovanie ľudí, ktorí vtedy boli opanovali kráľovstvo Božie. Tu prijímať boj, ba i vyzývať ho bolo možno len železnej, bezohľadnej povahe Hurbanovej. Štúr, začnúc vydávať „Slovenské Národnie Noviny“, pustil sa inou stranou, „tou — ako napísal Hurban — ktorou videl poberať sa v národe maďarskom Széchenyiho, Majláthovcov, Ďorďa Apponyiho, ktorí nikdy neharaburdáčili na poli cirkevnom, cirkev kresťanskú vo všetkých jej krajinsky prijatých vierovyznaniach chráňac ako zrenicu oka štátneho. A ako ďaleko od týchto stáli Zayovci, Kossuthovci, Radvanskovci, Prónayovci, tak ďaleko stál i Štúr od racionalistov plytkých slovenských evanjelikov.“[12] Spoločný cieľ najužšie spojil Hurbana a Štúra v dejoch rokov 1848 — 49. A tu Hurban, ktorý tak vysoko vážil si Štúra, že na pr. liptovsko-sväto-mikulášsku schôdzku, akby Štúr nemohol dojsť na ňu, držal za neúplnú, — tu, v dejoch rokov 1848 — 49 Hurban vyrástol i nad Štúra, i nad Hodžu. Kňazi, učenci od kníh vytrhnutí neisto stúpajú na válečnom poli; u nás postavila jich naň nutnosť, vytekajúca z opustenosti národa, z jeho počiatočných pomerov. No Hurban patril k ľuďom, kroky ktorých ozývajú sa, i keď už zašli. On, silná, potriasajúca osobnosť, musel povzniesť význam slovenského boja. Meno jeho šlo do sveta a budilo u jedných hrúzu, u druhých nádeje.

„Maďarský pohyb — hovorí Pypin v svojej ,Historii slavianskych literatúr‘ o Slovákoch — bol dosť složitý. Z jednej strany nosil idey europejského liberalismu: tu on bol pohybom opposicionálnym a konečne revolucionálnym, namiereným proti zastaralému licomernému austrijskému despotismu; on dokazoval pri tom veľkú energiu, ktorej dostalo sa uznania i od slavianskych spisovateľov, a to najkrajnejších (Hilferding), i tým viac oslavoval sa v Europe, meno Kossutha bolo tak populárne, ako Garibaldiho. No, z druhej strany, v maďarskom pohybe bola národná privilegovanosť, o ktorej v Europe znali málo, alebo vôbec neznali,[13] a Maďari ostali hrdinami a potom mučeníkmi za svobodu. Jích protivníci boli vpočítaní do tábora retrográdneho: veď obraňovali i mrtvý latinský jazyk, i hnilú austrijskú monarchiu, — no oni obraňovali jich preto, že v týchto formách jim predstavovala sa jediná možnosť národného jestvovania, a pri maďarskom liberalisme, dopúšťavšom len maďarská svobodu, jích národnosti mohla nasledovať len smrť. Austria bola pre nich len akýmsi klinom proti maďarskému klinu.“

A slovenská myšlienka, ktorú len s veľkými námahami bolo možno vyviesť z rodinných kútov na konventy, tu už bola napísaná na zástavách bojových. Išla dať sa pokrstiť krvou. Len nedávno, až na reč, zahnanú do chalúp, k pluhu a k plti, nebolo známky slovenskej národnosti: tu už kládly sa za ňu životy. Slovenský človek dostal tvár. Že potom nasledovalo sklamanie? Ale historia pokročila. Austria bola zachránená slavianskou, ruskou zbraňou. Že to má význam, vidno z toho, že Austria rada by vytreť z historie a z hlavy ešte žijúcich ľudí pamiatku tej ruskej ochrany. A bez tých trpkých zkúseností, bez toho sklamania my dnes boli by sme menej rozhľadení. V tábore národnej rady v rokoch 1848 — 49 bol každý, kto dobre smýšľal s národom. Komu postavenie alebo snáď temperament naskrze nedovoľovaly vystúpiť na pole krvavých bojov (Kollár, Kuzmány), utiahnul sa a zo svojho úkrytu želal zdaru prvému slovenskému deju. A čo by sme ako diplomatisovali, my v chápaní situácie ešte nevedeli sme prevýšiť prvých kriesiteľov národa, tých veľkých duchom. V ničom nie sme v stave pomknúť napred vec slovenského národa, čo nekoná sa v duchu prvých jeho učiteľov. V živote našom len ten môže mať trváci význam, kto v ničom neukloní sa od toho ducha. Kollár napísal:

„Nepřipisuj svaté jméno vlasti Kraji tomu, v kterém bydlíme, Pravou vlasť jen v srdci nosíme… Vzácný ovšem citu nevinnému Jest i háj ten, řeka, chalupa, Kterou praděd nechal vnuku svému; Ale meze vlasti nerozborné, Jichž se bojí tknouti potupa, Jsou jen mravy, řeč a mysli svorné“ —

a Hodža dal odtlačiť toto naučenie „Slávy dcéry“ za motto svojej knižky „Vetín o slovenčine“. Ale Hodža i zostane navždy veľkým v slovenskom národe; a že zostane, to — ako príklad ukazuje — nie náhoda. Štúr po 1849. roku zanevrel na každého, kto nebol „bojovať za národ“.[14] A Štúrov náhľad kto neosvojí si vo všetkom?… Pisateľovi týchto riadkov, náležajúcemu k pokoleniu, ktoré nevidelo deje rokov 1848 — 49, slza oduševnenia tisne sa do oka, keď číta len reč, povedanú od Ľudovíta Štúra dobrovoľníkom, vedeným 18. septembra 1848 od Moravy na Slovensko. „Bojovníci!“ hovoril Štúr — „pozrite na túto otvorenú dolinu; tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vrškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ… Rozvili sme už — končil — zástavy naše; vidíte jich povievať nad hlavami svojími: sľúbte nám, že jich neopustíte v žiadnom boji, v žiadnom nebezpečenstve!“ Už pre túto reč (oduševnenia schopné duše odpustia mi hyperbolu) bolo hodno postaviť národ do zbrane.

V živote Hurbanovom tretia vážna doba otvorila sa rokom 1859. Činnosť jeho tu bola akoby pokračovaním boja proti unii vedeného. Okolnosti utvorily sa tak, že k obrane národnosti bolo treba, ako vyslovoval sa on sám, chytiť sa opäť zbrane cirkevnej. Vojenskými porážkami a pritom finančnými nesnádzami oslabená Austria začala popúšťať Maďarom. A keď maďarismu rástol hrebeň, Slovákom pribúdalo biedy. Odo dňa 1. sept. 1859 zjavil sa patent, sriaďujúci ev. cirkev. Súžení Slováci prijali ho, ako jediné útočište. Ale kedy bol vydaný patent? Po oslabení Austrie porážkami v Italii, po odstúpení Bacha, po cisárskom manifeste odo dňa 12. júla 1859, sľubovavšom už reformy v zákonodarstve i administrácii. V Uhorsku začaly sa silné agitácie proti Viedni, tak že Maďari usilovali sa zhnusiť i dobrú inštitúciu, jestli odtiaľ pochádzala. Pritom agitácie viedly sa s veľkým výhľadom na úspech. „Keby patent bol býval vydaný pár rokami predtým, jeho prevedenie bolo by išlo, ako po masle, a niet pochybnosti, že v živote i bola by sa ujala inštitúcia dobrá, duchu ev. cirkve zodpovedajúca, a v tom prípade cirkev bola by bývala zachránená od demoralisácie, ktorú zapríčinily v nej unisticko-maďarisátorské a destruktivné pokusy Zayho a jeho následníkov. No vydávať patent po cisárskom manifeste dto 12. júla 1859, v čase, keď, následkom popustenej uzdy, systém absolutistický a všetky jeho nariadenia verejne a s vedomím vlády, v novinách i v živote spoločenskom, vyhlasované boly za nezákonité a za usurpáciu moci, — v takom čase vydávať rád cirkevný, bolo, najmiernejšie rečeno, krokom netaktickým, situáciu v krajine zaznávajúcim. Všetko, evanjelik i neevanjelik, vrhalo sa na patent. A vlastná príčina nenávisti naproti nemu neležala v ohrožovaní zákonodarnej moci cirkve, veď patent práve zabezpečoval riadne vykonávanie tejto zákonodarnej moci v synodách cirkevných; vlastná príčina nenávisti ležala inde, ležala tam, že patent dával ev. cirkvi sriadenú ústrojnosť, založenú na 26. zák. článku z roku 1791 a zodpovedajúcu pravému duchu cirkve, a práve touto ústrojnosťou znemožnil v cirkvi bezuzdnú moc a svevoľu, ktorú v nej prevodzovala šľachta. Šľachte teda išlo o zachránenie svojho faktického privilegiálneho postavenia a moci v cirkvi, a nie o cirkev samú. Ona, keď pracovala proti patentu, pracovala za udržanie svojej nadvlády v cirkvi.[15]

„Boly i po iné doby patenty, na pr. patent urbariálny, alebo toleranciálny edikt; ale prevedenie patentov tých garantovaly charaktery, ako boli Maria Terezia, Kaunitz, Jozef II., Leopold II. V ten čas dôslednosť bola jedna z hlavných maxím politiky; za časov tohoto patentu zásadou politiky bola opportunita, to jest snaha okamžite korystiť z okolností, čo hneď obetovaním svojich najvernejších prívržencov, ak tým dal sa docieliť nejaký úspech.“[16] Už v máji 1860. roku vyšlo nariadenie, ktorým pristavilo sa nútené uvádzanie patentu, pre poburovanie proti nemu od horlivejších vrchností do žalárov daní Maďari boli omilostení a cirkvám ponechalo sa na svobodnú vôľu, či chcú sriadiť sa dľa patentu alebo nie. Tu už makave začalo sa dokazovať, že uhorskí Slaviani od Austrie nedožijú sa ochrany. Ale čo mali robiť evanjelickí Slováci? Vydať sa na milosť Maďarom? V preddunajskom dištrikte zdrapy patentu boly podržané; z tých zdrapov tvorili si teda hradbu. Hurban boril sa, ako v nebezpečenstve postavený lev. Bol seniorom patentálnych cirkví nitrianskych, no agitáciami, za ktoré nebolo trestu, tie scvrkly sa na chatrný počet. Maďarisátori spolu so živlami, v službe maďarismu nevedome postavenými, udreli v novembri 1862. roku i na samú hlbockú cirkev. Len svojej energii a bojovnosti mohol ďakovať, že cirkev nedala sa sklátiť a že deputácia autonomistická, prišlá do Hlbokého vyhadzovať Hurbana z fary, bola prinútená zutekať a nechať tam i obed popredku objednaný. Nasledujúceho roku (1863) začal vydávať „Církevní Listy“, strašné pre čeliadku, šarapativšiu v ev. cirkvi. Dňa 14. aug. 1866 umrel dr. Karol Kuzmány; v oktobri toho roku na jeho miesto za superintendenta bol vyvolený dr. Jozef M. Hurban. Volebný akt predložil sa námestnej rade na potvrdenie, ale tá dala mu ležať a roku 1867 už prišlo vyrovnanie, prestala patentálna superintendencia, riadená po smrti Kuzmányho vikárom Hodžom.

Boj proti unii a v podstate i boj za patent Hurban viedol literárne. Ako cirkevného učenca jeho najväčšie dielo je „Církev ev. luteránská v její vnítřních živlech a bojich na světě, se zvláštním ohledem na národ slovenský v této církvi spasení své hledající.“ V Skalici 1861, strán XXVI a 349. Za toto svoje dielo dostal od lipskej university doktorát theologie a od cisára Franc-Jozefa veľkú zlatú medailu. S literatúrou je on úzko sviazaný. On používal ju za zbraň pri prevádzaní svojich slovenských zámerov, a ona bola jeho láskou, ktorá mocne priťahovala ho k sebe: cirkevný učenec, redaktor a literárny historik je spolu i básnikom a romancierom. Len keď nezabudneme na túto lásku, vieme si vysvetliť, ako mohol Hurban v neprestajných bojoch postavený a na dedine bývajúci vyvinúť toľkú literárnu činnosť. Už ako brezovský kaplán začal (1842) vydávať almanach „Nitru“. (V tejto zjavilo sa po prvý raz meno Andreja Sládkoviča.) O dva roky (1844) prišiel II. ročník „Nitry“ — prvá slovenská kniha v takzvanom Štúrovskom literárnom jazyku. V záverečnom slove dotknul sa obavy, že Česi, nevidiaci dobre stav náš na Slovensku, budú považovať tento krok za odtrhnutie; dľa jeho mienky len duch je podstatou pravého spojenia a ubezpečoval Čechov, „že naša láska, aká je k všetkým Slovanom, taká je i k nim, ba väčšia, než bola kedykoľvek indy, a za to Čechov takým objímame srdcom a takou hovoríme k nim láskou, ako doteraz, ba vrúcnejšou.“ No keď hádky predsa nemohly vystať a z hádok povstaly boje, Hurban bol tým, ktorý najviac vystavoval svoju širokú hruď. „Slovenské Pohľady“, založené ním 1846. roku, sú so Štúrovým „Orlom Tatranským“ a s „Nitrami“ základnými kameňmi slovenskej literatúry. Do 1847. roku vyšly štyri ročníky „Nitry“. „Pohľady“ v tomto roku už zabila maďarská censúra. Hurban behal, písal a u najvyššej kancellárie vo Viedni i vyprostredkoval si dovolenie k ďalšiemu vydávaniu. „Len že to už vtedy bolo — ako poznamenal pri obnovení ,Slovenských Pohľadov‘ roku 1851 — keď ja písať nemal som kedy. Vtedy i mne zdalo sa, že nie je moja úloha sedeť na jednom mieste a písať, ale ísť všade, kdekoľvek topily sa hlasy života a zachodila nádeja Slovanstva.“ Prvý ročník „Nitry“ Hurban venoval Jánovi Čaplovičovi, „vlastenci slovenskému dalece pověstnému, spisovateli slavnému, národu slovenského ctiteli a zástupci neohroženému“, druhý ročník Ďorďovi Košútovi, „Slovákov obrancovi horlivému, nárečia slovenského milovníkovi“. Aké to hlboké, seriosné chápanie úlohy slovenského dejateľa! Priťahovať každého, v kom ozve sa slovenský cit, spájať, tvoriť národ z rozdrobených elementov. V Nitranoch, Liptákoch, Turčanoch, Gemerčanoch, Šarišanoch, Honťanoch atď., v katolíkoch, luteránoch a uniátoch budiť cit národnej spolupatričnosti my vôbec potrebovali by sme učiť sa od Hurbana. Hurban, ač jemu v národných bojoch[17] prichodilo obhajovať svoje konfessionálne stanovisko, tak ako nikomu inému zo Slovákov, Hurban, ten opravdove oddaný svojej cirkvi, nikdy neurazil náboženský cit Slováka inoverca a pri všetkých národných dielach úprimnými jeho spoludelníkmi boli najlepší mužovia katolíckej cirkve slovenskej.[18]

V „Nitrách“ (piata vyšla 1853. roku a doniesla Sládkovičovho „Detvana“) Hurban podal celý rad svojich belletristických prác. V prvej je „Svatba krále velkomoravského“ (Svätopluka), v druhej „Prechádzky po Považskom svete“, „Prítomnosť a obrazy zo života tatranského“, v tretej „Olejkár“, v štvrtej „Korytnické poháriky“, „Od Sylvestra do Troch kráľov“, v piatej „Slovenskí žiaci“ (212 strán), najväčšia po dvojdielovom románe „Gottšalk“, vydanom v Prahe česky dva razy. V Prahe česky vyšly (ešte 1844. r.) i „Svatoplukovci, alebo pád říše velko-moravské“. S básňami jeho stretáme sa vo všetkých starších vydaniach slovenských, a všetky majú vyrazenie talentu, mnohé z nich zvláštny poetický vzlet. Ako romancier Hurban u nás mal v jednom rade so sebou len Kalinčáka; širšou koncepciou prevyšoval i toho. Čítajúc Hurbanove belletristické diela, ľúto nám je, že taký talent nemal viac času, viac pokoja, aby obsah a formu svojich tvorieb bol mohol priviesť do úplnejšej harmonie. Pokoj, pokoj! Ale v ňom vždy vrelo, hnalo ho z jednej práce do druhej, lebo národ jeho bol vždy týraný. Literárnu svoju činnosť Hurban zakľúčil veľkým dielom o dobe, živote a účinkovaní Ľudovíta Štúra; štvrtá kniha ostala nedokončená v IV. ročníku nových „Slov. Pohľadov“. O diele tomto boly prejavované všelijaké mienky. No neviem, či tí, čo videli v „Ľudovítovi Štúrovi“ tu rozvlačitosť, tu neobjektívnosť, teraz, keď Hurbana viac niet, podržali by svoju mienku; neviem, či spomínali by viac rozvlačitosť, keď budú želeť nedokončenie diela, alebo či v Štúrovom životopise neboly by jim milé veci, ktoré prv držali za neobjektívne len preto, že týkaly sa snáď viac Hurbana?

Objektívnosť, nakoľko ide o ňu v písaní historie, nemožno žiadať ani len od súčasníka. A Hurban bol nielen súčasníkom, lež i súdelníkom Štúrovým. Veď svojím časom iste bol by prišiel človek, ktorý stavbe Hurbanovej bol by dal vnútorné rozdelenie. Len keby on bol mohol čím viac nastaväť! A u nás, ako nikde inde, pri každom literárnom diele ide predovšetkým o ducha. Naše mladé pokolenie naučí sa forme ešte predsa i v škole; no ducha kde že má čerpať? U Hurbana v každom riadku kypí, horí, ako horelo v ňom samom, v človeku; ideále tej jích povznesenej doby iný nevedel tak tlumočiť, ako on, ktorý nikdy nenechal nedopovedanou žiadnu myšlienku. Koľko iskier bolo by mohlo ešte prejsť do nás z toho „Ľudovíta Štúra“, ktorého vzal so sebou do hrobu! Ostatne, že dr. Hurban čo spisovateľ mal smysel i pre formu, a síce veľmi jemný, svedčí essay „Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba“, uverejnený z Hurbanovho pera v VII. (českom) ročníku „Nitry“. Pri podobných prácach spisovateľom obyčajne zavadzajú i roky, i jednotlivé momenty v živote opisovaných ľudí; nevedia jich slúčiť v celok s hlavnými dejami doby: jedno trčí v jednu, druhé v druhú stranu. Pozrite si u Hurbana! Ako u neho súvisí ešte i vývin Paulinyho politického presvedčenia s udalosťami doby!

Svojím literárnym účinkovaním prišiel Hurban 1869. roku do vacovského,[19] redaktorským účinkovaním 1875-ho do senického žalára.[20] Jeho rečnícka povesť šla tak ďaleko, jako známosť mena jeho. Bol držaný za rečníka, ktorý s poslucháčom môže nakladať dľa svojej ľúbosti. O rečach Hurbanových v dejoch rokov 1848 — 49 slýchame ešte i dnes; o reči, povedanej 1861. roku na národnom kongresse v Turč. Sv. Martine, písalo sa i v zahraničných, menovite nemeckých novinách; mladší, nepamätajúci tamtie, máme dojmy na celý život z reči jeho, držanej v chráme turč. sv. martinskom 1886. roku pri svätení 25-ročnej pamiatky onoho národného kongressu a jeho uzavretí. Ešte i v ďalekom Petrohrade počul som zvelebovať rečnícku slávu dr. Jozefa M. Hurbana. Professor Vladimir I. Lamanský bol poslucháčom jeho reči na prvom matičnom shromaždení a odniesol z nej také dojmy, že ešte 1885-ho, teda po 22. rokoch, s oduševnením rozprával o nich v spoločnosti mladých učencov ruských.

Mnoho, mnoho dobrého vykonal svojmu národu. Meno Hurbana účinkovalo i vtedy, keď nosič jeho tichý sedel v svojej hlbockej fare. V čom je tajnosť takého účinku? Veď talentov na svete je dosť — a zanikajú; dosť je v ľuďoch i dobrej, šľachetnej vôle — a nestáva sa platnou. Popri neobyčajne silnej osobnosti, ktorá vždy a všade zanechávala účinky, popri charaktere, ktorý vôli a skutkom nikdy nedovolil zradiť srdce a hlavu, ja vidím tú tajnosť u Hurbana v jeho nekonečnej oddanosti svojmu cieľu. Ako 27-ročný vyslovil vrelé želanie: „O, hviezda moja, voď ma večne i časne po dobrých prúdoch, už bárs cez hroby osobného šťastia, keď ma len povedieš k brehom spasenia ľudského. Búrok sa neľakám, lebo som prirastený k večne živej lodi, na ktorej Bohu viac záleží, než na živloch tej búrky, krem toho len práve k pohybovaniu tej lode ustanovených.“[21] A želaniu tomu nezpreneveril sa do konca svojho života ani jediným dýchnutím.

Nedostatky mojich náčrtkov boly by dovŕšené ešte veľkým, keby nepripomenul som vernú družku jeho života. Roku 1845 požehnal Karol Štúr manželstvo Hurbanovo s Annou Jurkovičovou. A ona chápala muža, ktorý za vysokými cieľami šiel i „cez hroby osobného šťastia“. Žila s ním duchovne, v najťažších okamženiach bola mu strážnym anjelom; neraz, keď on bol zachránený, ona podstupovala hrúzy, spôsobované surovosťou nepriateľov. No i keď trpeť bolo treba, trpela s veľkým vnútorným uspokojením. A keď prišly okamženia zo všetkých najťažšie, keď bolo cítiť, že Bohu zaľúbilo sa odvolať muža pred ňou: bola až žiarlivá na to, aby len ona sama mohla ho v nemoci opatrovať, ona sama zatlačiť mu oči.

Dňa 21. februára šla svetom z Hlbokého smutná vesť, že Hurban umrel, a vzbudila boľný ohlas v celom Slavianstve.

Čo s nami, sirotami slovenskými?

Jestli budeme, každý dľa svojej možnosti, dokazovať Hurbanovskú oddanosť k národu, tak náš terajší smútok stane sa priechodom k národnej radosti a dr. Jozefovi M. Hurbanovi bude zem ľahká.



[1] M. Dohnány: Historia povstania slovenského

[2] Zaváté ale nezapomenuté listí. „Sokol“, 1862

[3] Viliam Pauliny-Tóth: „Jozef Ľudovít Hurban“, Sokol, 1862.

[4] V Štúrovom životopise Hurban obšírne zmieňuje sa o novo-mestskom konvente a osvobodenie svoje pripisuje rozumnosti a taktičnosti Justhovej.

[5] Ako generálny inšpektor pozval k sebe do Zay-Uhrovca poradu, v ktorej bol vypracovaný učebný plán pre školy.

[6] ?. ?. ??????: ?????i? ??????????? ??????????

[7] Po štvrťročnom väzení Borikovi podarilo sa utiecť; za 14 mesiacov mučený Šulek umrel v komárňanskej pevnosti.

[8] A Horvatom na sneme Kossuth pyšne zvolal: „Kde leží Horvatské kráľovstvo? Ja znám len horvatské stolice, ktoré patria nám.“

[9] M. Dohnány: Historia povstania slovenského.

[10] V reči na Myjave 25. apríla držanej.

[11] Štúr pričinením Jána Galbavého, ktorého nech Pán Boh oslávi.

[12] „Slovenské Pohľady“, 1883, str. 152.

[13] V Europe oslavovali Kossutha, ako osvoboditeľa poddanstva, neznajúc, že na tom samom sneme, ktorý previedol toto veľké dielo, on, Kossuth, naduto vyslovil sa: „Poddanstvo je osud, a beh sveta žiada a chce ten osud!“ a zmenil svoju mienku len po februárových udalosťach parížskych, keď už, ako hovorieval, búrka bola nad hlavami a on potreboval, súrne potreboval massy národov.

[14] Vyznanie Jána Kalinčáka v autobiografii, „Lipa“, 1862.

[15] Rukopis Štefana M. Daxnera.

[16] Tamže.

[17] „Zbraňami cirkevnými útokom hnal Zay na národ náš; ja teda schápal cirkevné zbrane a tými porážal a hlavy utínal novým týmto apoštolom maďarského evanjelia.“ Slovenské Pohľady, 1883, str. 82.

[18] A slovenské „Katolícke Noviny“, keď Hurban umrel, ani litierkou nezmienily sa o jeho smrti. Tak neslúži sa národu! To je zneuctenie pamiatky — nie Hurbana, lež katolíckych farárov Cabana a Holčeka, ktorí prostredkovaním Štúra a pričinením Hurbana chodili deputáciou v Budíne pre slovenský literárny spolok „Tatrín“, — Holčeka, v ktorého fare býval Hurban na vážnych poradách slovenských, — slávneho biskupa Moysesa, ktorý na matičnom shromaždení, ako predseda, nechcel dopustiť, aby Hurban vystal zpomedzi výborníkov, — Závodníka, Geromettu, Palárika, Radlinského, ktorí s Hurbanom ruka v ruke pomáhali svojmu národu na nohy. Mužovia, ako sú tu vypočítaní, iste zaslúžili si toľko aby nástupníci poznali jích účinkovanie. A či snáď Martin Kollár lepšie vie slúžiť záujmom katolíckej cirkve, než biskup Strossmayer?

[19] Pre článok v „Pešťbudínskych Vedomosťach“ uverejnený: „Čomu nás učia dejiny?“

[20] Súdu zaľúbilo sa za politický vyhlásiť článok, prijatý Hurbanom do „Cirkevních Listov“, ktoré bez kaucie vychodily.

[21] „Nitra“ 1844.




Jozef Škultéty

— slovenský literárny kritik, historik, jazykovedec, publicista a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.