ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O posledných dňoch dr. Hurbana. Nemoc dr. Hurbana bola tá samá, na ktorú umrel Aksakov a mnoho literátov, vedúcich rozčulený život, mnoho sedávajúcich nad písmenným stolom — nemoc srdcová, degenerácia srdcových svalov (insufficiencia cordis). Ona priprávala sa už od dvoch rokov. Srdce sláblo a konečne nevládalo pľúcam dávať potravy, nastaly úkazy záduchu. Ku koncu i záduch prestal, chorý cítil sa ľahšie, pravda, bolo to klamlivé poľahčenie. — Neležal až v posledné dni. Vstával, obliekol sa a vykonával duchovné funkcie, pravda, na fare a nie v kostole. Všetko, čo hýbe svetom, či tým veľkým, či tým naším malým, zaujímalo ho do posledného okamihu. V duši cítil, že nastáva mu posledná hodina, no boly chvíle, kde mal nádej, že vystrábi sa, najmä vtedy, keď dostavilo sa volné dýchanie. Vzdor tomu, že bol presvedčeným homeopathom a zásadným protivníkom aleopathie — prijímal svojho lekára dr. Šimku prívetivo, a bol rád, keď ho navštívil. V nociach, keď sen neprichádzal, spieval si pieseň: „Propusť, propusť mne, Pane můj, služebníka věrného“ a potom i žalmy. Noviny čítaval až do posledku: v posledných dňoch mu to nešlo, predčitoval mu pán učiteľ Kopa, ktorý vôbec staral sa oňho s vytrvalosťou opravdového priateľa. Hlavná jeho ošetrovateľka, jediná jeho podpora a utešiteľka, pani Hurbanová, bola vždy okolo neho, dňom i nocou strážila každý jeho dych. Asi ôsmimi dňami pred smrťou navštívil ho dr. Markovič — a keď sa odoberal, riekol mu Hurban: „Pane doktore, príďte zas skoro — lebo sa ináč viac nevidíme.“ Žene riekol raz nocou: „Daj mi ruku, že ma skoro nepochováš.“ Dôkaz, že bol pripravený na smrť. — Čím ďalej, tým viac spával, dosť pokojne. — Precítnuc, bol úplne pri sebe, len časom rozprával žene o fantastických predstavách, ktoré videl vo sne — vlastne v polosne. Sen bol vždy hlbší — privolali pána Ladislava Paulinyho, farára z Prietrže, dávneho priateľa jeho. On ho privítal a vyzpovedal sa celkom tak, ako je predpísano: na otázky odpovedal správne a jasne, prijal telo a krev bez ťažkosti, len pri modlitbe po prijatí zaspal. Keď Pauliny zaželal si odobrať sa od neho, pani Hurbanová zobudila ho, vlhkou šatkou pomáčajúc mu čelo. On zobudil sa, Pauliny sa ho pýtal niečo po latinsky (boli tam kurátori — svedkovia obradu), on odpovedal po latinsky, ale Paulíny nerozumel už len toľko, že to bolo po latinsky. To boly posledné znaky jeho povedomia. Potom zaspal a spal do rána. O pol siedmej (žena jeho stála nad ním celú noc) dva razy hlbšie vzdychol — a nepohnúc ani údom — prestal dýchať. Smrť jeho prišla bez agonie, bez bôľa — bola ona tichým zasnutím.

Trúchloslužby za dr. Jozefom M. Hurbanom. Vo viac chrámoch vydržiavali trúchloslužby v pamäť veľkého Slováka. V mošovskej ev. cirkvi hneď v prvú nedeľu, dňa 26. februára; pán farár Ján Dobrucký, výtečný rečník cirkevný, spieval requiem dľa „modlitby Mojžiša, muža Božieho“ Žalm LC, 10. — Cirkev ev. turč. sv. martinská pamiatke dr. Jozefa M. Hurbana zasvätila nedeľu 11. marca. Pán farár a senior Jozef Horvát kázal z tekstu Židom XIII, 7. o účinkovaní nášho oslávenca v cirkvi a národe. Po kázni miešaný sbor Slovenského Spevokolu spieval pieseň: „Niet ho už viacej, otca drahého“, k tejto slávnosti složenú od správcu Spevokolu, pána Jána Meličku. Po tomto speve pán senior spieval v oltári zo žalmu LXXXIII. verše 1 — 6 a 13 — 19. Slová žalmu, spievané dotklivým hlasom pána seniora, ako by boly napísané o utrpení slovenského národa.

Sústrasť Slavianstva. Skončením veľkého Slováka zachvely sa duše v šírom slavianskom svete. Niet temer časopisu u bratských národov, ktorý nebol by tlumočil svoju sústrasť nad nenahraditeľnou ztratou Slovákov; donášaly nekrology a úvahy o účinkovaní dr. Jozefa M. Hurbana. Sústrasť rodine telegraficky bola vyjavovaná. Pripomíname telegrafickú sústrasť predsedníctva Slavianskeho dobročinného spolku petrohradského, Petra Vasiľčikova a Vladimira Lamanského. Veľký biskup Strossmayer vo zvláštnom liste, poslanom synovi oslávenca, Svetozárovi Hurbanovi, slávil pamäť slovenského dejateľa. Zastupiteľský sbor mesta Prahy v slávnostnom shromaždení vyslovil svoju sústrasť.