ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

doktora v sv. bohosloví, farára hlbockého, vys. superintendenta atď.;

povedal Ján Leška, senior nitriansky.

Kresťanské trúchlivé shromaždenie! Drahý otec náš, náš Hurban odchádza už; už z milých úst jeho, na ktorých zvykly lpeť duše naše, zaznieva posledné slovo, slovo lúčenia, slovo Pavlovo v Efeze: „A aj, já nyní vím, že již více neuzříte tváři mé, vy všickni, mezi kterýmiž sem chodil, káže o království Božím.“ (Skutk. 20, 25). Náš Hurban umrel! Aký to dej! aký ohlas? aký otras! aké rozochvenie srdcí a myslí z toho jediného slova: Hurban umrel! Aj tam, kde Hurbana nemenovali svojím, zvlní sa ozvena, nastane otras, zostane dojem. No čo nám do nich? Nás, nás týka sa smrť Hurbanova, náš je žiaľ, naše srdce puká, naše srdce trúchli, naše srdce upí bolestne, lebo náš Hurban, náš otec umrel. Mne dostala sa smutná úloha byť rečníkom na Hurbanovom pohrabe. Ach, tak bych len mohol dostatočne oceniť našu ztratu, keby som do podrobna, hodne a pravdive vypočítal Hurbanove zásluhy, — a tak bych pravý a primeraný dal výraz nášmu žiaľu:, keby som boľavé slzy naše vážil váhou ztraty, ktorú utrpeli sme ztratou Hurbanovou. No kto by dnes, v malej chvíli, v úzkom rámci pohrabnej reči mohol vypočítať Hurbanove zásluhy? a kto by dnes, v prvom otrase, keď smrť Hurbanova v dosahu a následkoch svojich ešte ani nemôže byť dostatočne povážená, — kto by už mohol nájsť primeraný výraz hlbokého žiaľu, ktorý rozrýva ranené srdcia naše? Je síce už historia života Hurbanovho až po posledný punkt zavŕšená a medzi dve dosky — kolísky a rakve zaviazaná, od onoho dňa, ktorý nám ho daroval, totižto odo dňa 19. marca 1817, v ňomž narodil sa z otca Pavla, kňaza beckovského, a z matky Anny Vörös, až do tohoto dňa, v ňomž odchádza k otcom a navracia sa k matke všech vecí. Áno, otvorená je kniha života jeho pred nami: avšak, keby sme začali čítať, každý, každičký z nás musel by vytrhnúť kus vlastného srdca, musel by vypravovať výjavy a zažitosti svojho vlastného života; lebo tak je život Hurbanov a deje života jeho tak sú vpletené v život náš, a naše zkúsenosti tak sú srastené so srdcom, s účinkovaním, s prácou a bojom, s túžbami a snahami, s obeťmi a krížom života jeho požehnaného, že jeho deje sú deje naše, že i nevedome, necítene dýchame nimi, že i nehľadane, nerátane vystupujú na površie nášho života. A práve preto, keby som chcel vyobraziť Hurbanov život, jeho deje, jeho zásluhy, jeho práce a útrapy: musel bych hľadať látku nie len v tých verných očach milovanej manželky, ktorá vyše štyridsať rokov bola svedkom, súčastnicou a sústrastnicou jeho života, nie len v srdciach dobrých, drahých, otca svojho hodných dietok, nie len v prácach úzkeho kruhu účinkovania cirkevno-kňazského na Brezovej a v Hlbokom: ale musel bych sa dovolávať svedectva veškerej cirkve evanjelicko-luteránskej v hraniciach i za hraniciami vlasti našej, a musel bych sbierať ohlasy z veškerého šíreho slovanského sveta, kam prenikla známosť mena Hurbanovho, kam zasiahla ozvena účinkovania jeho! Obmedzím sa však len na slzy naše: „Ó kdo mi to dá, aby hlava má byla vodou a oči mé pramenem slzí, aby ch dnem, nocí mohl oplakávať bolesti dcérky lidu mého.“ (Jerem. 9, 1). A pocíťte i vy, trúchliaci priatelia, pocíťte i vy, so mnou bolestný otras, hlboký žiaľ, ktorý spôsobila nám smrť Hurbanova. Bolesti a žiaľu nášho výraz nachádzame v Žalme 74, 9 — 12.

Trúchlivé shromaždenie! Obsah LXXIV. Žalmu v našej Biblii Svätej označený je takto: „Lid Boží oplakává toho, jak se s ními v zajetí Babylonském dálo.“ Keď tedy vieme, že žalm tento je výraz súženia v zajatí babylonskom utrpeného: jasný nám bude smysel náreku bolestného, keď ľud Boží horekuje: „Znamení svých nevidíme, proroka není, aniž jest mezi námi, kdoby věděl, dokud to?“ Dokedy, totižto, útoky činiť bude odporca, dokedy Hospodin zdržovať bude ruku svoju! Nás dnes zastihla rana bolestná, a nárek ľudu utrápeného ozýva sa z úst našich. Nárekom synov izaelských tlumočím bolesť, ktorá nás potkala. Naša bolesť pri smrti Hurbanovej:

1. Proroka není,

2. Znamení svých nevidíme,

3. Není mezi námi, kdoby věděl, dokud to?

I.

Trúchlivé shromaždenie! Proroka není! Pohľaďme najprv k nášmu žalmu. Tento teraz prečítaný a k dnešnému bôľnemu kázaniu zvolený text je úzkostný výkrik srdca veľkou bolesťou ustrnutého. Ustrnuté srdce Izraelovo upí: proroka není. Smutnej doby ohlasom je náš žiaľny žalm. To bol smutný stav ľudu Izraelského, to jeho kleslá myseľ, jeho zmalátnelosť, strnulosť citu a ducha, že bol v rozptýlení opustený a utlačený: sila pak odporcov jeho v tom, že snažili sa utlumiť Izraela svojou prevahou a zbaviť ho jeho prorokov, učiteľov a umelých, čo tak trápne, tak porážlive a povážlive účinkovalo na ducha a myseľ jejich, že nado všetky biedy najväčšou biedou bolo jim povedomie: proroka není. V tomto trápnom postavení lkali bolestne: „Ach, Bože náš, proč zdržuješ ruku svou a pravice své z lůna svého proč nepovzneseš?“ Ó, zdalo sa jim, akoby Boh krížom bol založil ruky svoje; tak sa jim videlo, akoby pravicu svoju bol do lona schoval a nechcel sa dotknúť biedy ľudu svojho.

Či dnes pri smrti Hurbanovej netrnie srdce naše i ustrnutím ľudu Izraelského? Áno, vidí sa nám, že Hospodin uťahuje a skrýva tvár svoju pred nami, že do lona kladie pravicu svoju, akoby necítil zármutku nášho. I my dnes, ako Izraelskí tam, lkáme tu: proroka není.

Spomeniem druhý taký bôľny výjav zo života ľudu Izraelského, z rovín moabských. Keď ztratili svojho Mojžiša, sišli sa synovia izraelskí na rovinách moabských a tridsať dní kvílili a plakali nad Mojžišom, lebo — dokladá svedok svätý — „nepovstal více prorok v Izraeli podobný Mojžišovi.“ I my sme tak dnes; my dnes tu v Hlbokom, na rovinách moabských, oplakávame muža proroka, muža Božieho, muža nášho, prvého z ľudu svojho, najprednejšieho muža nášho, kňaza, učiteľa, proroka!

Nastaly, ach nastaly na prvom mieste tebe, ó milá cirkev hlbocká, dni plaču a kvílenia nad tvojím Mojžišom. Dlhšie, než tam Mojžiš, vodil teba tu Hurban po púšti tohoto sveta. Dával ti chlieb z neba, kŕmil ťa manou Božieho slova a k skale vôd živých privodil žížnivé duše tvoje. Od onoho dňa júnového 1843, v ňomž prvý kráť posadil sa na hore svätej tejto, aby učil hlbocké zástupy: až do toho dňa novembrového minulého roku, v ňomž v krásnom v nove ustrojenom chráme posledný kráť požehnal vás, uplynulo viac než 44 roky, dlhšie tedy než Mojžiš bol vodcom vaším, viac než jedno pokolenie vzrástlo jeho slovom, slovom a duchom proroka tohoto. I akožeby dnešný deň nebol dňom kvílenia vášho? akožeby celé Hlboké nekvílilo: proroka není!

I táto kvíľba nesie sa široko-ďaleko za roviny moabské, za údolia hlbocké. Váš žiaľ je náš žiaľ, je žiaľ celého ľudu evanjelického a zvlášte ľudu slovenského. Či nám nebol učiteľom a prorokom? A či mnohý i z nás kňazov vo veciach viery a učenia, v evanjelickej nauke, vo vernom vyznávaní Pána Ježiša Krista, pri čistom zachovávaní augšpurského vyznania nemusí sa priznať, že je zo školy Hurbanovej? Cirkev má svojich prorokov. A ktorý muž a učenec, vžije a vpije sa v hlbinu pravdy Božej a mluví to a tak, čo a jak Boh dáva mu vymlúvať: je prorokom. Ktorý muž a učenec vie sa tak vžiť v túžby, potreby a v spasiteľné snahy ľudu svojho, v snahy života a spasenia večného, že žijúc ľudu ľud obživuje, ľud za sebou tiahne, zo sebou vznáša k Bohu, Spasiteľovi svojmu: je prorokom. Takým bol Hurban. Dnes odchádza. Ó kvíľme, dajme sa v nariekanie: proroka není!

Že prorok, že vraj Hurban prorokom — snáď mnohí i takto porúhať sa budú. Ach, netajte sa, však i na vás účinkoval jeho zvláštny, mocný zjav, jeho nadšené oko, moc slova, smelosť výrazu, skalopevná ustálenosť v mužnom presvedčení. Dovoľte nám i vy zalkať: proroka není!

II.

Znamení svých nevidíme. Žiaľ náš pri smrti Hurbanovej má tú bolestnú, odôvodnenú príčinu, že znamení svojich nevidíme.

Izrael, ktorého spomína náš dnešný žalm, nad tým horekoval, že v rozptýlení a ponížení svojom znamení svojich nevidel a nemal, že nemal a nesmel mať znamenia, erbu, hesla a symbolu svojho zvláštneho stavu a života. To mu bolo tak bolestné, že ani nevedel, ako lepšie vyjadriť cit zármutku svojho, ako tým, keď rozhorekoval sa bolestne: znamení svých nevidíme.

Spomeňme si na milú cirkev našu u nás, či nenájdeme istú podobnosť s Izraelom v našom žalme spomínaným? Nevera, náboženská ľahostajnosť, vierovyznanská chladnosť dávno podžieraly korene viery, čistého učenia, pravého evanjelického vyznania, verných symbolov a znamení našich. Náboženská ľahostajnosť s inými námerami spojená snažila sa už dávno strhnúť symbola, znamenia naše, a protikresťanský prúd tento oznamoval a oznamuje sa bez prestania v cirkvi našej. Vieme, aké Hurban pozdvihnul v cirkvi proti všetkým necirkevným snahám znamenie; znamenie viery, heslo Božieho slova, čistú náuku milej cirkve svojej evanjelickej. Dotknem sa niektorých bodov práce jeho a spomeniem nedeľnú školu na Brezovej, spolky miernosti, cirkevnú kázeň v Hlbokom, kňazské konferencie v senioráte nitrianskom, a zo spisov: Uniu, Nauku, Cirkev evanj. luteránsku. Všade to isté znamenie naše. Ach, a jak mocne ozývalo sa slovo pravdy a života z úst jeho na kazateľni, jak potešiteľne od oltára, jak rozhodne na každom mieste. Mužne hlásano výmluvnými rty jeho slovo cirkve našej, vysoko držano znamenie symbolických zvláštností našich v jeho rečach, v jeho spisoch, v jeho kázaniach, v jeho konferenčných prímluvách, v jeho konventuálnych osvedčeniach. — Pavlova rozhodnosť: „neníť jiného základu, než ten, kterýž položen jest, jenž jest Ježíš Kristus“; Petrova určitosť: „Ty jsi Kristus, ten Syn Boha živého“; Jánova mäkkosť a lahoda lásky k Pánu a k cirkvi; nábožnej piesne vrúca poddanosť: „Kříž můj jest erbem mým“; Lutherova smelosť a stálosť v pravde evanjelickej; jeho neunavná činnosť k prospechu a zvelebeniu sboru hlbockého; jeho nevyčerpateľná vytrvanlivosť až po horký kalich utrpenia všelikého; jeho prevaha ducha, slova a práce, — či nemusely nám činiť ho znamením a heslom cirkevného, kňazského, učiteľského života? Však sme čakali, vyhliadali pri každom novom zjave cirkevnom, pri každom novom ruchu na pole cirkve našej zabiehajúcom, pri každej slávnosti, pri každom verejnom cirkevnom shromaždení, pri každej novej myšlienke, pri každej náhodilej otázke čakali sme na jeho slovo, ako na znamenie, a každé jeho slovo pôsobilo mocne, smerodajne, rozhodne. — Či nie tak? Povedzte vy, mužovia, mládenci, starcovia hlbockí, ktorí ste kŕmení boli jeho učením, akožto mliekom slova Božieho bezo lsti; povedzte vy, ženy a panny hlbocké, ktoré ste, ako Maria Betánska, u nôh jeho sedávaly: nebolo vám každé jeho slovo heslom, symbolom, znamením viery, lásky, mravu, čistoty, skromnosti, priamosti a pravosti života; či nebolo vám znamením spasenia večného? My, ach my, idúc rozpomienkami svojími za odchádzajúcim, lkáme bolestne: znamení svých nevidíme. A konečne po

III.

Žiaľ náš a bolesť naša pri smrti Hurbanovej sú odôvodnené tým, že „není mezi nami žádný, kdoby věděl, dokud to?“

Spomenul som, že plačeme nad Hurbanom tak, ako plakali synovia Izraelskí nad Mojžišom na rovinách moabských. Svedok bolesti ľudu Izraelského udáva príčinu, prečo tak velice kvílili, a praví: „Ale nepovstal více prorok v Izraeli, podobný Mojžišovi, (kteréhožby tak znal Hospodin tváří v tvář;) ve všech znameních a zázracích, pro něž poslal jej Hospodin, aby činil je v zemi egyptské pred Faraonem a přede všemi služebníky jeho. Také i ve všech skutcích ruky silné, a ve všeliké hrůze veliké, kteréžto veci činil Mojžíš pred očima všeho Izraele.“ (V. Mojž. 34, 10 — 12). Horekovali, že už nebude proroka, ktorý by bol v ľudu svojom v skutkoch ruky tak silnej, ako Mojžiš, a ktorý by voči Egyptským bol v znameniach a zázrakoch tak veliký, ako Mojžiš; horekovali, že Mojžiš je nenahraditeľný.

Náš dnešný žalm má rovne na mysli nenahraditeľnosť proroka, keď úzkostne dokladá: proroka není a mezi námi není žádný, kdoby věděl, dokud to?

A kto nám nahradí Hurbana? Ach, bude nám, bude chybovať. Však sme boli privyknutí cele spokojne a spoľahlive dávať miesta jeho slovám, jeho radám, jeho napomínaniam, jeho káraniam. Veľmi často mysleli sme, že on myslí za nás a zostali sme spokojní; hľadeli sme, že on robí za nás, prišlo-li k práci, a mnoho, mnoho trpel, kde sme boli istí, že trpí i za nás. Keď prišlo čo pojednávať, čakali sme až Hurban príde; keď bola v čom pochybnosť, hľadeli sme, čo Hurban povie; keď šľahal kto po nás, nadstavil sa Hurban, aby zachytil šľahy, mierené na nás. A pohľaďme na milú cirkev hlbockú, čo tu vykonal pre mládež, čo pre chrám a školu, čo v biedach a v úzkosťach jednotlivých cirkevníkov svojich. A mali by ste tu stáť svedkom vy všetci z mládeže slovenskej evanjelickej, ktorí jeho prispením, jeho prímluvou, radou a pomocou dostali ste sa k prameňom vyššej vedy. A keby každý, komu Hurban bol dobrým, prišiel sem s vďakou svojou, videli by sme mnohého známeho, neznámeho, pravda že i mnohých, ktorí teraz hádžu po ňom kameňom. A Hurban nado všetkými a ku všetkým s nevyrovnanou ochotou, s nežnou teplotou srdca, s obetivým sebazaprením, na všetkých pamätajúc, seba zapomínajúc, chudobný mnohých obohacuje. On iste, iste bude nám chybovať.

A keby sme aspoň vedeli, dokiaľ to?

Je pravda, že Hospodin najlepšie pečuje o ľud svoj a nezapomína dedictva svojho; — vieme a veríme, že nezapomenie ani nás, ani vás: na tom stojíme, na tom zanechávame cirkev hlbockú, vdovu zkormútenú, dietky bôľne ranené a každé srdce boľavé. Je pravda, že Hospodin je verný v slove svojom a pamätlivý sľubu svojho, a ako zasľúbil, tak i učiní: vzbudí prorokov, pošle pastierov, dá učiteľov, kazateľov a bude zástupcom vdov a sirôt. Tomu dôverujeme. Je pravda, že každá doba má svojho muža, a ani tu Hospodin ruky svoje neschová. Je pravda, že dielo muža vynikajúceho nestlie, neshorí, nezahynie. Je pravda, že Hurban bude žiť v cirkvi svojej, v ľude svojom, v národe svojom na rad nesčitateľných rokov. My nemusíme sa báť, iní nemusia sa tešiť, že by s Hurbanom zhynulo dobré semä, ktoré rozsieval na poli cirkve Božej. A predsa, predsa želieme, že nám zostáva nenahraditeľným.

Budeme sa s Pánom Bohom dohadovať? Možná, že nám je tak na srdci, ako bolo synom Izraelským pri rozkvílení sa dnešného žalmu; možná, že nám je na mysli, ako by sme chceli namietať Pánu Bohu: „Dokudž útržky činiti bude odpůrce, a nepřítel ustavičně-liž rouhati se bude jménu tvému?“ No čo budeme namietať? Súdiť sa s Bohom nemáme práva; dotazovať sa: prečo tak činíš? nemáme príčiny. Náš milý otec, Hurban náš odchádza; náš žiaľ nad ním, naša bolesť pri smrti jeho je odôvodnená, ospravedlnená; vidíme, cítime ztratu boľavú; lkáme s bolesťou: proroka není, znamení svých nevidíme, anižť jest mezi námi, kdo by věděl, dokud to? Avšak Hurban vyplnil úlohu svoju. A v svete zlom boli i mnohí dobrí, uprostred nevďaky videl i vďaky úprimnej dôkazy. Láska manželky, dietok, priateľov dôverných vernosťou snubného prsteňa tkvely na jeho ruke, na jeho srdci; cirkev domáca stálu vernosť zachovala mu i v dobe najťažších pokušení; cirkev širšia odmenila zásluhy jeho, trebárs len v menšej lepšej čiastke, hodnosťou dekana, notára, seniora, biskupa; seniorálnych konferencií bol predsedom, cirkve všeobecnej dôverníkom až do smrti; školy vysoké poctily ho, čím najviac mohly, doktorátom Sv. Bohoslovia, a čo najvýznamnejšieho, i Jeho cis. a ap. kráľ. Veličestvo ráčil najmilostivejšie rozpomenúť sa na najvernejšieho poddaného svojho.

Že nemôže so Simeonom v každom ohľade povedať: „Již viděly oči mé;“ že s Mojžišom len z ďaleka, z hory Néboh dano mu hľadeť na zem zasľúbenú: čo na tom? Však odpočinutie a sviatok ľudu Božiemu je teprv odložený, sviatok a odpočinutie kynie až za bránami večnosti! V svetle večnosti jasné sú snahy, práce a boje naše.

Iď tedy už, otče drahý, k odloženému odpočinutiu a sviatku večnému; iď, kde Kristus Ježiš prijíma verného služebníka; vojdi v radosť Pána svojho.

A vám, vám duše milené, rozkoš a radosť srdca mrúceho, vám posledný pozdrav, posledný bozk, posledné slovo a slzu rozlúčenia: manželka Anna, syn Svetozár s manželkou a dietkami, Vladimir, ktorý v poslednej chvíli prišiel klesnúť už nie na tvár, len na chladnú rakev otca drahého, s manželkou a dietkami, Konstantin, Bohuslav, dcéra Božena s manželom Pavlom Royom a synáčkom, po Želmíre manžel a dietky, po Ľudmile manžel Dionys Feja — vám otcovské požehnanie. Švagrina Emilia Jurkovičová s manželom, zaťom Michalom Boorom a ostatnými dietkami, po švagrine Julii rodina Slobodovská, po sestre Sidonii rodina Bullovských, kmotrovia a krstné deti: vám srdečný pozdrav; cirkvi hlbockej, seniorátu a bratstvu nitranskému nebeskú útechu. Všetkým, všetkým slovo útechy a nádeje: „Však jsi Ty, Bože, král můj od starodávna, působíš hojné spasení uprostřed země a vychováváš nás k dědictví neporušitelnému, nepoškvrněnému a neuvadlému v nebesích. Amen.