Zlatý fond > Diela > Pamiatka Dr. Jozefa M. Hurbana


E-mail (povinné):

Jozef Škultéty:
Pamiatka Dr. Jozefa M. Hurbana

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 15 čitateľov

Pohrab dr. Jozefa M. Hurbana

v Hlbokom 23. februara 1888

Vesťou o skončení veľkého Slováka bôľne rozochvel sa celý národ. Telegramy chodily z mesta do mesta, objednávaly sa vence na rakev a i z ďalekých krajov, napriek februárovej zime, putovalo sa do nitrianskej dediny, do Hlbokého. V deň 23. februára Nitrianska stolica bola celá na nohách; ľudnaté obce okolia hlbockého, menovite Brezová, predstavovaly sťahovanie národa: dlhé rady vozov od samého rána tiahly k Hlbokému a pred vozmi, za vozmi a zprava-zľava vozov až černely sa zástupy peši idúcich.

Rakev zvečnelého bola postavená v chráme, prikrytá už v predpoludňajších hodinách vencami. Chrám, pomerne priestranný, začal sa naplňovať. Prichádzajúci už okolo 12. hodiny len s veľkým namáhaním vedeli sa dostať v stisku do chrámu pokloniť sa naposledy pred tvárou Hurbana. Vence bolo treba rozkladať už na oltári a pod kazateľňou, jestli otvorená rakev nemala byť celkom pozakrývaná. Dľa nápisov vence boly nasledujúce:

„Prvému bojovníkovi národa — Národnie Noviny“ (na stužke bielo-modro-červenej), „Hurbanovi — Francisci“, „Najvernejšiemu milovníkovi slovenského národa — členovia b. Matice Slovenskej“, „Dobrovoľníci — svojmu vodcovi“ (na stužke červenej), „Svojmu čestnému mešťanovi — Turč. Sv. Martin“, „Svojmu zakladateľovi — Slovenské Pohľady“, „Kriesiteľovi slovenskej osvety — Živena“, „Nezlomnému charakteru — Turčianske Kasíno“, „Básnikovi — Slovenský Spevokol“, „Otcovi národa — Rodina Makovických“ (veniec z palmových listov), „Slávnemu bojovníkovi — Ružomberskí národovci,“ „Obhájcovi viery a práva — Seniorát nitriansky“, „Zakladateľovi a predsedovi svojmu — Konferencia kňazská“, „Svojmu nezapomenuteľnému patriarchovi — Vďační brezovskí ctitelia“ (veniec vavrínový, zo všetkých najväčší), „Dr. Hurbanovi — Myjavskí Slováci“, „Drahému krstnému otcovi — Rodičia a krstné deti Kuliškovci“, „Neohroženému vodcovi národa — Liptovsko-sväto-mikulášski národovci“, „Drahému otcovi Hurbanovi — Liptovsko-sväto-mikulášska mládež“, „Večná Ti pamäť, neohrožený bojovníče za práva národa a cirkve — Dr. Ľ. Šimko so ženou“, „Čestnému bohatierovi — Tisovskí Slováci“, „Otcovi národa — Pešťbudínski Slováci“, „Svojmu čestnému členovi — Tatran“, „S Bohom — od Kutlíkovcov“ (z Prešporka), „Vernému priateľovi — Rodina Fajnorova“, „Od moravských bratrů — z Hodonína.“ Rodina farára a konseniora Michala Boora zo Skalice položila veniec bez nápisov; veniec „Detvana“, ktorý doniesli z Prahy dvaja členovia spolku, Ladislav Nádaši a Michal Ursini, bol zo sviežich kvetov; moravskí bratia poslali vence i bez nápisov.

Maďaroni a Maďari môžu sa poďakovať senickému slúžnemu, Tóthovi, ktorý nad mrtvým dr. Jozefom M. Hurbanom novú a večnú hanbu uvalil jim na meno. Cirkevníci hlbockí, ačpráve za celý ten čas, ako Hurbana mali za farára, boli vystavení záhubným vplyvom menovite z blízkej Senice, vedeli dobre, koho teraz idú pochovávať, a preto dali vykopať hrob na najvyvýšenejšom punkte cintorína. Slúžny, ktorý sliedil za všetkým, čo robilo sa v Hlbokom, dal hrob zasypať. Jediným ospravedlnením takého kroku mohlo by byť, že novým kopaním pohýbaly sa snáď ešte svieže hroby; no tam, v takzvanom starom cintoríne, vôbec nepochovávalo sa už od roku 1838. Také zamiešanie sa do práv cirkve a rodiny bolo teda dielom zverským. Hroby len hyéna prevracia! Nad mrtvým pomstí sa len maďaron!

Keď veliké massy národa začaly sa hrnúť do Hlbokého, nový hrob už bol dávno vykopaný, a síce nie „v rade“, ako kázalo slúžnovské heslo, lež na najkrajšom mieste nového cintorína. Kto počul o výčine maďaronskom, ťažko mu bolo premôcť rozhorčenie: no city, ktoré hýbaly srdciami nad mrtvým Hurbanom, spôsobily utíšenie. Všetko držalo sa ticho, trúchlive, pobožne. Asi hodinou pred pristúpením k pohrabným obradom v brezovských ženách začalo sa vrenie: chcely vykopať zasypaný hrob, a pána advokáta Fajnora, ktorý dozvedel sa o jích úmysle, stálo mnoho namáhania, kým jich vedel odhovoriť, utíšiť; ale v more národa nepreniknul ani chýr o pohnutí brezovských Sloveniek.

Po 2. hodine popoludní maly sa začínať pohrabné obrady — podľa prvých disposícií, v chráme. Ale do chrámu ku rakvi dostať sa nebolo možnosti ani len duchovenstvu. Chrám už plný, nabitý, a vonku ešte veliké massy národa — veľká väčšina. Vydávaly sa heslá, že pohrab bude pod holým nebom — ale z chrámu nehýbe sa nikto. Ľudia nechceli prepustiť svoje zaujaté miesta; mysleli si, že chcú jich von dostať, aby iní mohli prísť namiesto nich. Menovite chorý ani za svet nedaly sa pohnúť. Až keď vzaly zpred oltára rakev a niesli ju von, bolo by sa hýbalo i chrámové obecenstvo. Ale vtedy už jemu bolo ťažko von za rakvou. Na širokom priestranstve medzi chrámom, farou a školou stál národ, opierajúci sa o chrámové dvere, ako hradby. Začalo sa tískanie. Pred chrámom každý hľadel zachrániť svoje miesto, v chráme nechcel zostať nikto. Kto odvážil sa pomáhať a napomínať, ako bolo by lepšie staväť sa, razom nebadal zem pod nohami — už bol nesený.

Striebrovlasý starec pán Pavel Košacký, vrbovský farár, začal antifonu: „Nyní propouštíš, Pane, služebníka svého v pokoji,“ chor spieval: „Nebo viděly oči mé spasení tvé!“ Na antifonu pána Karla Borsuka, farára bzinského: „V paměti věčné budou spravedliví,“ chor odpovedal: „A slyšení zlého nebudou se báti!“ Po modlitbe pán Ľudovít Boor, farár krajniansky, dotklive spieval znamenite volený žalm V, 1 — 3 a VI, 2 — 11, chor spieval pieseň: „Boj dobrý jsem výborně na světě bojoval.“ Nasledovala reč pána seniora Jána Lešku, ktorú ctený čitateľ najde celú dolu nižšie. Vlniace sa more národa tíšilo sa až pod dojmom tejto reči. Po piesni brezovského speváckeho spolku obecenstvo s pozornosťou poslúchalo citný a veľmi primeraným hlasom prednášaný trúchlospev pána Jána Boora, farára holičského. (V knižke našej umiestený je po reči pána seniorovej.)

Rakev vzali z mesta kňazi nitrianskeho seniorátu. (Bolo jich len liturgujúcich osemnásť.) Od nich mali ju prejať členovia deputácií, no vo velikom stisku, ktorý začal sa, akonáhle pohla sa rakev, nebolo možno zachovať ustálený poriadok. Massy obecenstva, hrnúce sa zo dvúch strán rakve, zaberaly všetko, ako povodeň. Po piesni brezovského spevokolu pri hrobe slovo na rozlúčenie menom národa slovenského povedal pán Matúš Dula, advokát z Turč. Sv. Martina. (V knižke reč jeho nasleduje po trúchlospeve.) Úlohou pána Dulu bolo dotknúť sa i momentov cirkevnými rečníkmi nespomínaných, a reč jeho pohla zástupy až k slzám. Pán senior Leška prežehnal rakev nášho oslávenca a dojatý národ poberal sa k dedine. Kto bol v stave, domáhal sa k zvýšeným vencom odtrhnúť si na pamiatku po liste. Od hrobu po faru boly drahé vence tak rozobrané, že z niektorých ostaly len steblá, poťažne drôty.




Jozef Škultéty

— slovenský literárny kritik, historik, jazykovedec, publicista a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.