ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už predstúpil pred najvyššieho Sudcu, pred ktorým istotne čestne obstojí, lebo slúžil tu na zemi pravde, bez svojho prospechu a zisku. Proti nemu zavedenú trestnú pravotu nitrianske súdy teraz už zastavia, no poneváč touto boly strpčené posledné dni jeho života a zlí ľudia i nad jeho otvoreným hrobom chceli ju využiť k potupeniu jeho bezúhonného mena, treba je objasniť, čo to bola za pravota.

Pravý priebeh veci je tento:

Anna Žáčka bola vydatá najprv za Jánom Žákom, z tohoto manželstva mala syna Pavla a dcéru Kristínu; prvý jej manžel Ján Žák umrel roku 1876. Vydala sa nanovo za Pavla Žáka. Svojho jediného syna Pavla nereklamovala, a preto bol odobraný za vojaka. S druhým manželom nemala dobrý život, ten ju roku 1885 zanechal. Nemajúc pri svojom hospodárstve mužskej opatery, šla 1885. roku k notárovi Lúžovi, aby vyprostredkoval prepustenie jej syna-vojaka k poľným prácam. Notár poslal ju k farárovi Hurbanovi pre rodinný výkaz.

Anna Žáčka bez bližšieho udania žiadala rodinný výkaz po svojom prvom manželovi Jánovi Žákovi. Poneváč to nebolo v čas reklamačný, ba vedel, že Pavel Žák je už odobraný k vojsku, Hurban predpokladal, že žiadaný výťah bude upotrebený k majetkovej záležitosti, a preto obmedzil sa v ňom na dáta rodiny Jána Žáka sa týkajúce a nový vydaj Anny Žáčky nepripomenul.

Takto vyhotovený rodinný výkaz Hurban opatril predpísaným kolkom (Štemplom) a vydal, po zaplatení taksy, do rúk Anny Žáčky.

Notár Lúža pripojil tento rodinný výkaz k prosbe, ktorú menom Anny Žáčky podal cieľom prepustenia Pavla Žáka z vojenskej služby. Pravda, Hurban o tom dozvedel sa až potom, pri trestnom vyšetrovaní.

Pavel Žák bol dočasne prepustený.

Anna Žáčka a jej syn Pavel boli presvedčení, že Pavla Žáka prepustili len k poľným prácam, a preto jim ani nenapadlo roku 1886 opätne reklamovať. No predstavenstvo obce podalo prosbu, ku ktorej zas bol priložený tento rodinný výkaz, s tým dodatkom, že v rodine Jána Žáka nestalo sa druhej premeny, krem tej, že dcéra Kristína vydala sa. Keď tento dodatok písal, Hurban ešte ani vtedy nevedel, že jeho výkaz bol vo vojenskej záležitosti upotrebený.

V tomto štadiume dostaly sa Žáčkine písma do rúk senického slúžneho Tótha. Tento hneď vyzval Hurbana, aby podal úradné osvedčenie. Hurban poslal slovenské osvedčenie, s tým, že on pre Annu Žáčku k cieľom vojenským nevydal žiadneho rodinného výkazu, ba ani nemohol vydať, keď mal úradnú známosť, že Anna Žáčka na novo sa vydala, a tak jej syn Pavel Žák nemá na osvobodenie od vojenčiny právneho nároku, — nemohol vydať konečne i preto, lebo Pavel Žák jeho vedomím nereklamoval a bol k vojsku odobraný. Udával podjedným, že on vydal síce v roku 1885 rodinný výkaz Jána Žáka, ale nie k vojenským, lež k majetkovým cieľom, čo dosvedčuje i tá okolnosť, že výkaz tento patričným kolkom zaopatril, kdežto matrikulárne výťahy k cieľom vojenským potrebné nepodliehajú kolkovému poplatku. A tak výkaz ním vydaný len zlomyseľným spôsobom — avšak bez jeho privolenia a vedomia — musel byť upotrebený k cieľom vojenským.

Senický slúžny, s tým odôvodnením, že jeho úrad vybavuje len v štátnej reči podané prosby, odvrhnul toto slovenské osvedčenie Hurbanovo. Hurban proti tomuto výnosu odvolal sa, na základe národnostného zákona, k vyššej vrchnosti, no nedostal odpovede.^[24]

Medzitým umreli notár Lúža i richtár Martin Žák. Prispením slúžneho Tótha stal sa v Hlbokom notárom Šaško Gyula a richtárom Pavel Kovár ml. Títo noví úradníci obecní — ako Anna Žáčka udáva — nahovárali Žáčku, aby i tretí raz podala prosbu. K tejto tretej prosbe — teda už po Hurbanovom osvedčení, ktoré slúžny veru prečítal si — bolo pripojeno maďarské osvedčenie, notárom Šaškom vlastnoručne písané a podpísané, Pavlom Kovárom ml. ako richtárom podpísané a obecnou pečaťou potvrdené, toho obsahu, že je Ana Žáčka vdovou. Vojenská komisia v Senici, v ktorej ako úradné orgány zasedali i slúžny Tóth, ktorý dobre vedel, že Žáčka nie je vdovou, i notár Šaško a richtár Kovár, ktorí vydali falošné svedectvo, — i teraz prijala prosbu.

Slúžny Tóth teraz nanovo odovzdal písma trestnému súdu. Rozumie sa, teraz už mohly byť predmetom trestného pokračovania, lebo bolo pri nich falošné osvedčenie o vdovstve Žáčkinom. A Hurban pri vyšetrovaní zvedel, že to osvedčenie nosí i jeho podpis. — To potrebovali.

Ako prišiel Hurbanov podpis na toto osvedčenie?

Dňa 20. mája v Senici pred vyšetrujúcim sudcom Hurban soznal, že otázny rodinný výkaz vyhotovil a pozdejšie opatril dodatkom o výdaji dcéry. No nevydal ho k cieľom vojenským, ako to naň prilepené kolky dokazujú.^[25] Vydal ho k cieľom majetkovým, a tak správne, lebo v ňom vyznačené sú všetky dáta, týkajúce sa rodiny Jána Žáka. Druhého manžela Anny Žáčky nevtiahnul preto, lebo výkaz k cieľom vojenským od neho žiadaný nebol, a tento druhý manžel i tak nepatrí do rodiny Jána Žáka. Ostatne, ani vo výkaze, ani v dodatku netvrdí sa, žeby Anna Žáčka bola vdovou, a tak nestojí, žeby ona dľa tohoto výkazu musela byť považovaná za vdovu. „Proti takému zakľučovaniu — hovoril Hurban — musím sa ohradiť, lebo poznámková rubrika Anny Žáčky v mojom výkaze nie je vyplnená, a tak patričná vrchnosť nemohla vyčítať z môjho výkazu vdovský stav Anny Žáčky. V týchto okolnosťach vrchnosť mala, ešte pred povolením žiadaného prepustenia, mňa úradne uvedomiť, že môj výťah upotrebený je k vojenským cieľom, že teda k takej veci je neúplný. Na takéto upozornenie istotne bol by som doplnil rodinný výkaz dľa ministeriálnej úpravy a v poznámkovej rubrike Anny Žáčky doložil, že vydala sa za Pavla Žáka. O takomto upotrebení, vlastne nadužití môjho rodinného výkazu dozvedel som sa až vtedy, keď slúžny žiadal odo mňa úradné osvedčenie. Mojou vinou teda nie je, jestli patričná vrchnosť považovala Annu Žáčku za vdovu. Za výkaz Anna Žáčka zaplatila predpísanú taksu.“

Tu sudca predložil Hurbanovi maďarské osvedčenie, v ktorom notár Šaško a richtár Kovár udávajú, že Anna Žáčka je vdovou; na osvedčení podpísaný je i Hurban.

Nad obsahom osvedčenia zarazený Hurban hovoril:

„Pravda je, osvedčenie nosí i môj podpis, no obsah nie je pravdivý, lebo, ako som už udal, Anna Žáčka nie je vdovou. Pri podpísaní tohoto osvedčenia bol som zlomyseľne zavedený. Notár Šaško poslal mi v čas tohoročného nováčenia po obecnom sluhovi asi osem listín na podpísanie, s tým odkazom, že je to veľmi náhlo a musí sa ešte v ten deň predložiť slúžnovskému úradu. Ja bona fide hneď podpísal som predložené listiny a odovzdal obecnému sluhovi. Obsah listín nezkúmal som, lebo bol by som musel prísť i na listinu Žáčkinu, bol by som sa zpamätal, že pre Žáčkin výkaz slúžny už ťahal ma na zodpovednosť. Uznávam síce, že pri podpise tohoto osvedčenia nebol som dosť opatrný, no nemohol som ani zďaleka predpokladať, žeby obec podpisom notárovým a richtárovým a obecnou pečaťou mohla dosvedčovať falošné dáta. A preto necítim sa ani tu vinným. To nie môj akt, nie môj fakt. Nech v oboch smeroch nesú zodpovednosť tí, čo vystavili toto falošné svedectvo. No nakoľko z neopatrnosti chybil som i ja, podkladám sa trestu. Zodpovednosť za falošné osvedčenie, ako cudzí akt a fakt, od seba cele odvrhujem a uvaľujem na tých, ktorí to nasnovali proti svojmu lepšiemu presvedčeniu, len k mojej záhube.“

Ct. čitatel vidí, že všetko nasnovol senický slúžny Tóth. Notár Šaško a richtár Kovár boli len tohoto nástrojmi.

Súdne uzavretie (číslo 254/1888), ktorým dr. Jozef M. Hurban po prevedenom vyšetrovaní bol daný pre zločin padelania verejných listín pod obžalobu, chceli doručiť už skonávajúcemu dňa 19. febr., no jeho strážny anjel, pani Hurbanová, nedovolila vyrušiť ho zo spánku.

Ale že slúžnemu Tóthovi šla po ruke i kr. súdna stolica v Nitre, vidno z jej spomenutého uzavretia, ktorým proti Juliusovi Šaškovi a Pavlovi Kovárovi, ako pôvodcom toho falošného osvedčenia, zastavila trestné pokračovanie. Dôvod: „Jích jednanie nebolo zúmyselné, ale len z neopatrnosti pošlé.“