ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I Ty sňals’ prilbu slávy, najchrabrejší reku! brnenie sväté sodel na pokoj; meč v tôni smutne plá — štít pohodený prieku — a prapor visí jak hôr naších chvoj po búri — — I Ty!? — Beda! sborom na úpeku a v slotách krívd; bo v ďalší pravdy boj kto oblečie Tvoj bohatiersky šat? kto v čelo kročí, veliac vytrvať? — I Ty hôl odložil si, pastier duší pravý, opustiv polaň, zašiel v temnú dol; strach shlučil hajná, Tvojej nečujúc viac správy, a úbočami krušný steká bôľ: no darmo — I Ty!? — Beda! kŕdľu; supi žraví toť krúžia, vlci vyjú navôkol… Kto nahradí Ťa, strmú prejme stráž, sieť ztrhá, ktorú rozstrel satanáš? — I Ty si pošiel preč, ach, pošiel k tichým otcom, čo, verím, čujú detí teskný hlas, jak volajú vše s plání morských za sprievodcom, jak ľudia vo tmách jeden svetla vlas — no nemôžu zpät… I Ty!? — Beda! ktože vodcom nám bude, by vír nezachvátil nás? kto chytí veslo, hájca úreku? kto prístav zočí v kalnom ďaleku? — O, Bože! Bože! ťažké uvaľuješ bremä na ľud svoj už-už k zemi pritknutý. Čo nedáš uľavenia? či, až všetci zmreme za obeť — bo nám život zhorknutý — len vtedy zpuká, zkvitne Tvojej pravdy semä!? Čuť neraz hrmot, švihot perutí od trónu Tvojho smerom na podnož — no opäť mlk! a ďalej bujnie lož… Preds’ snahy naše zavše cestou išly, ktorú sám vymeral si v knihe života. Sme pravdy stúpenci! z jej prežívame vzdoru, v nás každý atóm kol nej kolotá; nuž preto dovoľuješ trýzniť do úmoru? dáš srdcu puknúť, nedbáš, temnota jak padá mrkom v jasný predtým um? nemožno! — verím v slnce Tvojich dúm! Si naklonil nám k smútku ubolené hlavy, by tým sme hlbšie v more Tvojich diel sa nazreli; si kríža strmej do popravy nás povýšil, by zrak sa rozletel tým voľnejšie, tým ďalej v stret príchodu slávy… Rek, strážca, vodca usnul, zanemel: no — Ty vieš i dbáš — veľký jeho duch je s nami! čo deň, širší svetla pruh…