ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PRVÝ POSOL Vysokovzácni muži staroslávnych Téb! Keď vidím ľudský život, neviem, kedy ho mám chváliť, kedy haniť? Veď to osud nás raz ubíja, raz dvíha, pričom málo dbá, kto z nás je práve šťastný a kto nešťastný. A čo nás v budúcnosti čaká, nevie nik. Kreónov osud — ten bol hoden závisti. Votrelcov vyhnal z vlasti, získal za to trón a vládol obkvitaný krásnym potomstvom. Zrazu však všetko stráca. Ten, kto o radosť príde, už totiž nežije — chcem povedať, že už je iba živou mŕtvolou. Keď tvoj dom bude kypieť bohatstvom a budeš žiť v kráľovskej nádhere, no radosť nebudeš mať z toho — ani za tôňu, čo vrhá dym, od teba ten tvoj smutný osud nekúpim. NÁČELNÍK ZBORU Akú zlú novinu zas nesieš palácu? PRVÝ POSOL Sú mŕtvi. Živí nesú vinu za ich smrť. NÁČELNÍK ZBORU Kto má byť mŕtvy? Kto ho zabil? Tak už vrav! PRVÝ POSOL Haimón je mŕtvy. Jeho krv je preliata. NÁČELNÍK ZBORU Čou rukou? Jeho vlastnou a či otcovou? PRVÝ POSOL Vlastnou, no otca premenoval na vraha. NÁČELNÍK ZBORU Ó, veštec! Z tvojich veštieb — hrozná úroda. PRVÝ POSOL Čo teraz? Tráp sa nad tým, hlava úbohá.

NÁČELNÍK ZBORU Hľa, Kreónova žena vyšla z paláca. Úbohá Eurydika. Vyšla náhodou? Či o synovej smrti niečo začula? EURYDIKA Začula som vás, občania, len idúcky von z domu — pomodliť sa k Pallas Aténe. Vo chvíli, keď som odsúvala závoru, som vyrozumela, že našu rodinu zas čosi postihlo a od úľaku som omdlela, padla do náručia slúžok, už zase však vnímam, chcem to počuť ešte raz. Som pripravená. Čo sa stalo? Niečo zlé? PRVÝ POSOL Ó, vzácna pani, bol som pri všetkom a nič nezamlčím. Veď načo súkať krásoreč, keby sa ukázalo hneď, že je to lož? Nuž teda sprevádzal som tvojho manžela na lúku, tam, kde ležalo z tej úbohej Polyneikovej mŕtvoly už iba to, čo zanechali psiská. Háda s Hekatou sme vzývali, nech milostivo ovládnu svoj hnev, a potom zvyšky tela umyli sme svätým kúpeľom a spálili sme ich na vatre z čerstvých konárov. Keď na popol sme z rodnej prsti navŕšili kupolu, poponáhľali sme sa k skalnej jaskyni – k svadobnej hrobke uväznenej dievčiny. Už z diaľky z neposväteného hrobu sa ozýval mužský plač. Ten, čo ho začul, šiel dať o tom správu vládcovi. A Kreón bol hneď tam, a keď si vypočul to kvílenie, len zastonal a s bôľom v hlase zvolal: „Ó, ja nešťastný, to nesnívam? To čaká ma naozaj najstrašnejšia cesta zo všetkých, po ktorých som šiel dosiaľ? Čujem synov hlas! Sluhovia, sem sa, k hrobu! Balvan z otvoru odvaľte, presvedčte sa, či tam skutočne je Haimón, alebo ma klamú bohovia!“ My, na ten pokyn zdeseného vladára, sme nazerali dnu a celkom vzadu sme zazreli v hrobke visieť ju, tú dievčinu. Visela uškrtená vlastným závojom, a Haimón vystieral k nej ruky, preklínal otca a oplakával mŕtvu nevestu. Uvidel to aj Kreón, hneď mu zvlhol zrak, do hrobky vstúpil, zabedákal zdesene: „Nešťastník, kde si sa tu zjavil? Kam si podel rozum? Ktorý úder osudu či zlosyn to bol, čo ťa ho zbavil? Počuješ, syn môj? Vyjdi! Ja ťa prosím!“ Pohŕdavý a divý pohľad vrhol syn na otca, mlčky naňho vytasil svoj meč – no skôr než stihol udrieť, Kreón utiekol. A nešťastný syn seba za to vytrestal – obrátil meč a vrazil si ho do hrude. Kým ešte dýchal, objal dievča slabnúcou rukou a chrčal, chrliac na jej bledú tvár svoju krv. Tak tam leží, mŕtvy pri mŕtvej. Až v Háde získal požehnanie, neborák, pre svoju lásku. A tak dôkaz podal nám: za pochabosť sa platí najkrutejšia daň.

NÁČELNÍK ZBORU Panej to vzalo reč. A už je preč. PRVÝ POSOL Čudné. To asi preto, lebo za synom chce žialiť osamote. Alebo aj šla dať príkaz na domáci smútok v paláci. Je rozumná. Nič prchké, dúfam, nespraví. NÁČELNÍK ZBORU Len aby ozaj nie! Veď ako neveští nič dobré veľký plač, aj veľké mlčanie zlej zvesti slúži ako roznášač. PRVÝ POSOL Poďme dnu. Presvedčíme sa, či v zúfalstve tam niečo nevymýšľa. Veľké mlčanie, to — pravdu vravíš — býva vždy zlé znamenie.

NÁČELNÍK ZBORU Hľa, prichádza náš vládca. Asi to nepoviem dosť šťastne – no jasný dôkaz viny prináša si. Nie cudzej — svojej vlastnej. KREÓN Beda, ó, beda! Tých, ktorým nieto rady, ich činy do záhuby strhnúť vedia. Pozrite na vraha, čo o život pripravil svoju krv, svoj vlastný plod! Nešťastné bolo moje rozhodnutie, synu, veď si bol taký mladý, taký mladý. Skaza, ó, skaza, že si tak skoro umrel! Na tom vinu mám ja, nie mladosť, ktorá na pochabosť zvádza. NÁČELNÍK ZBORU Neskoro, žiaľ, si pochopil svoj žiaľ. KREÓN Ó, aký bôľ! Áno — už všetko chápem. Predtým to bol ošiaľ poraneného mozgu. To ma pomiatol zlý boh a hnal ma cestou-necestou až po žiaľ a ja som zadupával vlastnú radosť v prach. Niet veru miery v ľudských príkoriach. DRUHÝ POSOL Pane môj, na teba sa valí pohroma za pohromou. Kým jedno nešťastie si nesieš v náručí, druhé choď hľadať domov. KREÓN Je väčšie zlo než toto? O čom hovoríš? DRUHÝ POSOL O tvojej žene, jeho matke — vzala si život. Tam leží, v mláke krvi, úbohá. KREÓN Beda, ó, beda! Smrť, aká si len temná. Pád do tej temnoty sa prežiť nedá. Zlý posol, čo mi to len za bolesť pôsobíš? Čo to vravíš? Tvoja zvesť, hoci už nie som nažive, ma znova vraždí. S čím si to prišiel, chlapče? Je to pre mňa? Skaza, ó, skaza! Nestačí, že ja sám som mŕtvy navždy – ešte aj ona, úbohá, zo sveta schádza?

NÁČELNÍK ZBORU Môžeš sa na ňu pozrieť — tu je vystretá. KREÓN Ó, aký žiaľ, keď po prvom hneď druhý úder zasiahne ťa! Čo ešte príde, aby som to vydržal? Len teraz som vzal do náručia mŕtve dieťa, a už mi mŕtvu ženu kladú pred nohy. Nešťastná matka! Syn môj úbohý! DRUHÝ POSOL Šla pred oltár a prebodla sa mečom. Zrak jej vyhasol, keď oplakala Megara, čo skôr už padol, potom Haimóna. A teba zas prekliala ako vraha svojho potomstva. KREÓN Strasť, ó, strasť! Desivý je môj údel. Neviem prečo mi neprebodne srdce jeden z vašich mečov? Strasť, ó, strasť! Taká, že nemôže už vzrásť. DRUHÝ POSOL Smrť oboch synov tebe dala za vinu. KREÓN Opakuj, ako sa to všetko zbehlo! Vrav! DRUHÝ POSOL Po Haimónovej smrti sa tak rozhodla. Od zármutku sa vlastnoručne prebodla. KREÓN Ó, keby som tak mohol za príčinu jej smrti iných vyhlásiť! No, úbohá, ja som ten, kto ťa zabil, nesiem vinu ja jediný, ó, áno, ja. Sem, sluhovia, chopte sa ma a z tohto miesta odveďte ma! Som nič. Som hrozné nič, čo seba nemá. NÁČELNÍK ZBORU Hovoríš dobre – ak sa niečo obrátiť dnes môže na dobré. Od hrôzy sa treba odvrátiť. KREÓN Príď, ó, príď, privolávam ťa, osud, príď a privoď ten úder, ktorý naraz ukončí môj život! Príď, ó, príď, lebo už nemám prečo žiť! NÁČELNÍK ZBORU Svoju smrť nechaj budúcemu času. Je bohov dosť, ktorí sa o tú prácu trasú. My máme na starosti prítomnosť. KREÓN Len prosbou o úľavu je to moje prosenie. NÁČELNÍK ZBORU Netreba prosiť. Každý človek pozná po mene svoj osud – ten si aj bez prosenia naňho spomenie. KREÓN Odveďte ma! Už šaliem od súženia. Veď, hoci som to nechcel, mojou vinou si zomrel, syn môj. Aj ty, moja žena. Kam sa mám teraz podieť? Zrúcaninou je všetko vôkol mňa. Ó, strašné rany osudu, pred vami sme bez ochrany. NÁČELNÍK ZBORU Iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní. Nehrešte, uráža to bohov! Kto používa veľké slová, čo má z toho? Drží ho vlastná pýcha v područí, veľkému trestu neunikne a konať s rozvahou až na staré kolená sa naučí.