ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

NÁČELNÍK ZBORU Prichádza Haimón, tvoj najmladší syn. Čo ho sem privádza? Trápi ho osud nevestin? Či pre zrušenú svadbu zhrýza sa? KREÓN Dozvieme sa to. Syn môj, neznenávidel si hádam otca, keď si počul rozsudok nad svojou verenicou? Tvoje city sa nekníšu hádam podľa mojich rozsudkov? HAIMÓN Otec, som tvoj a viem — máš dobré názory, čo ovplyvňujú moje. Ja to schvaľujem. Nijaká svadba nie je vzácnejšia než to, že tvoje rady dávajú mi správny smer. KREÓN Tak treba, syn môj, rozmýšľať a prijímať otcovu vôľu bez výhrad. Veď prečo chcú ľudia mať deti? Čo im doma vštepujú? Aby sa nepriateľom odplácali zlom, otcovho priateľa však rešpektovali rovnako ako otca. Ale čo sa dá povedať o takom, čo na svet priviedol nepodarencov? Že si splodil starosti a škodoradosť nepriateľov. Synček môj, ty skrátka nikdy nepodľahni rozkoši a nestrať hlavu pre ženu. Kto v dome má zlú ženu — i jej objatie ho mrazí. Kto má zlého druha, našiel peklo. Odvrhni to dievča ako nepriateľa. A nech si snúbenca hľadá v podsvetí. Mám správu, že porušila môj rozkaz. Nemám zakročiť? Potom som klamár. Nie. Nech vzýva si aj Dia, spasiteľa rodu — zomrie. Ak vo vlastnom dome by som strpel takúto neposlušnosť, čo môžem čakať od iných? Len kto je mužom doma, spravodlivo vie viesť aj štát. Preto chybil ten, kto porušil zákon a dal si za cieľ vládnuť vládcovi. Ľud si ma zvolil — a tak svoju poslušnosť mi sľúbil v každej veci, či už je tá vec zlá, dobrá, veľká a či malá. Poslušný muž — toho si viem predstaviť aj na tróne, na takého sa spoľahnem aj v ukrutnom boji. No nepoznám nič horšie, ako je neposlušnosť. Tá rúca ľudské prístrešia aj mestá, zoradené šíky obracia na pomätený útek. Ale zachrániť sa môžu mnohí z tých, čo vedia poslúchať. A preto treba dodržiavať rozkazy a nikdy nepodľahnúť žene. Nanajvýš podľahnúť mužovi. Veď kto by, napokon, chcel počuť, že je žena silnejšia než on? NÁČELNÍK ZBORU Ak neklame ma starecký sluch, povedal by som, že správne si to teraz povedal. HAIMÓN Bohovia, otec, dali ľuďom rozum — niet väčšieho daru. Nechcem ani nemôžem tvrdiť, že to, čo hovoríš, je nesprávne. No správny môže byť aj názor iného. Viac ako tebe darí sa mi všímať si, čo ľudia hovoria, čo robia, a s čím sú nespokojní. Pred tvojím prísnym okom by sa prostý človek neodvážil povedať niečo, čo by ťa zarmútilo. Moje ucho však si tajne vypočulo, ako ľutujú všetci to dievča. Nikomu sa nepáči, že tá, čo si to zasluhuje najmenej zo všetkých žien, má za hrdinský čin úboho zahynúť. Ľud vraví, že by si zaslúžila skôr veľkolepú odmenu za to, že zabránila mäsožravým psom a dravým vtákom rozniesť v zuboch mŕtvolu brata, čo padol v boji. Celé mesto si to šepká, otec, a ja nadovšetko dbám o tvoje štastie. Ako pýchou otcovou je dobrá povesť detí, pýchou detí zas – tou najväčšou — je dobrá povesť otcova. Nuž netrvaj už ďalej na tom, že len to je rozumné, čo povieš ty a iné nič! Keď niekto povie, že len sám je rozumný, že len on má dar ducha a dar jazyka, zaznie to duto. Ani pre muža, čo vie už mnohé, nie je hanbou ešte mnohé sa naučiť. Nebyť tvrdohlavý. Či aj strom si v rozvodnenom prúde nechráni svoj kmeň tak, že sa ohýba? Strom, čo sa neohne, prúd od koreňa vyvráti. A takisto sa s loďou prevrhne a plaví hore dnom plavec, čo laná plachiet pevne napína vtedy, keď ich má povoliť. Skús povoliť, odvolaj ten svoj krutý rozsudok! Ak smiem, hoci som mladší, povedať svoj úsudok, vravím, že lepšej túžby niet, než túžba stať sa mužom, čo si so všetkým vie poradiť. Vždy sa to nepodarí však, a vtedy cit nám velí prijať dobrú radu od iných. NÁČELNÍK ZBORU Ak radí dobre, daj sa, pane, poučiť, si myslím ja. No aj ty, synček. Múdro hovoríte obaja. KREÓN Mám hádam v tomto zrelom veku odrazu ísť k nezrelému mladíkovi po rozum? HAIMÓN Vždy lepšie ako po neprávosť. Nevšímaj si môj vek, s úctou hľaď len na samotnú vec. KREÓN Na neposlušnosť? To je ozaj úctyhodná vec. HAIMÓN O úctu k mrzkej veci by som nežiadal. KREÓN No ona hej. To je tá chyba, čo je v nej. HAIMÓN Tú chybu nevidia v nej tébski občania. KREÓN Diktovať mi chcú hádam, čo mám vidieť ja? HAIMÓN Podľa ich názoru si ty ten nezrelý. KREÓN Mám vládnuť v mene iných, a nie vo vlastnom? HAIMÓN Ak štát si niekto prisvojí, je po štáte. KREÓN A nepatrí štát tomu, komu patrí trón? HAIMÓN Musel by taký trón stáť kdesi na púšti. KREÓN On sa tej ženy tuším stále nechce vzdať. HAIMÓN Nie — ak aj ty si žena. Ide mi aj o teba. KREÓN Lump! Chceš len zavzdorovať svojmu otcovi. HAIMÓN Len kvôli pravde, ktorej hriešne vzdoruješ. KREÓN Je vari hriech, keď chránim svoju dôstojnosť? HAIMÓN Šliapaním na dôstojnosť bohov? Je to hriech. KREÓN Si zotročený ženou. Och, ty nízky duch! HAIMÓN Vždy radšej ženou, než byť zotročený zlom. KREÓN Ty sa tej ženy každým slovom zastávaš. HAIMÓN Len jej? Aj teba, seba, bohov podsvetia. KREÓN Za ženu si ju živú zobrať nestihneš. HAIMÓN Dobre, no potom zomrie ešte ktosi s ňou. KREÓN Bezočivec! Ty sa mi vari vyhrážaš? HAIMÓN Nie, ja ťa iba od hlúposti odrádzam. KREÓN Rozum, čo nemáš, mi tu s plačom nalievaš? HAIMÓN Nech nie si mojím otcom, poviem — zošalel. KREÓN Dosť, otrok ženy! Dosť už bolo táranín! HAIMÓN Urážaš. Ty, čo všade vidíš urážku. KREÓN Naozaj? Potom pri Olympe prisahám – za túto urážku ťa nesmie minúť trest. (Kreón posiela po Antigonu.) Sluhovia, sem s tou potvorou, nech zomrie hneď a zaraz pred očami svojho ženícha! HAIMÓN Na to sa neteš. Pred mojimi očami ju nezabiješ, otec. Lebo ešte skôr ti z očí navždy zmiznem ja. Ty potom päsť dvíhaj len na tých, čo sú ochotní to zniesť.

NÁČELNÍK ZBORU Pane, on odišiel preč s hnevom na duši. Mám strach, že keď sa taká mladá myseľ rozruší... KREÓN Nech odišiel, kam chcel. Nech sa aj nadľudsky namáha — osud tých dvoch dievčat nezmení. NÁČELNÍK ZBORU Hádam len nechceš poslať na smrť obidve? KREÓN Máš pravdu — tú, čo zaváhala, ušetrím. NÁČELNÍK ZBORU A akú smrť si naplánoval pre druhú? KREÓN Do pustatiny nech ju vyvedú a tam zaživa pochovajú v skalnej dutine. A nech ju tam aj kŕmia, aby bohovia nesoptili, že zomierala od hladu. Tam môže vzývať Háda, boha, ktorého si jediného ctí. Ten ešte chvíľu žiť ju nechá — a tak zistí, aké zbytočné je zomrieť za niekoho, kto už nežije.

ZBOR Ó, Eros, neporaziteľný v boji, ty, ktorý všetko na svete máš v moci, ty, pri ktorom sa panna upokojí, keď po jej hebkých lícach pôvab noci rozlievaš, ty aj morské nebezpečie prekonáš, ty aj v chajdách spíš a hoci by ako chcel, pred tebou neutečie nijaký z krehkých smrteľníkov ani z bohov, a koho zmocníš sa, ten šalie z toho. Ty si aj zbožne zmýšľajúcich ľudí priviedol k neodpustiteľným činom a ty si to, kto práve teraz budí aj nedorozumenie medzi synom a otcom — a zas víťazstvo sa kloní k pôvabu, ktorý planie v nevestinom oku, veď človek vie aj nad zákony moci dať pôvab — a tak bez boja a skrytá napokon zvíťazí vždy Afrodita.