ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

NÁČELNÍK ZBORU Ó, čo to vidím? Darmo by som tvrdil, keď je to raz ona, že toto dievča nie je Antigona. Do rozpakov padám. Nešťastná dcéra nešťastného Oidipa, čo je na príčine? Privádzajú ťa hádam, lebo si porušila kráľov rozkaz a chytili ťa pri nerozvážnom čine? STRÁŽCA Veruže áno. To je ona. To je tá, čo pochovala telo. Hľadám Kreóna.

NÁČELNÍK ZBORU Tamto je. Vyšiel z brány. Ide práve vhod. KREÓN Komu vhod idem? Čo sa stalo? Hovorte! STRÁŽCA Ó, Pane! Človek by sa nemal bezhlavo zaprisahávať. Všetko je vždy inak. Keď si na mňa sypal svoje hrozby, dušoval som sa, že sa tu nikdy viacej nezjavím. No nečakaná radosť býva najväčšia. Prísaha počká. Som tu zas a privádzam dievča, čo bolo pristihnuté pri čine. Je to môj úlovok — no, pane, ber si ho! Čo chceš, z nej vypáč, usvedč si ju, z čoho chceš. Ja si však iste zaslúžim z tej pohromy vyjsť bez trestu, veď teraz som už bez viny. KREÓN Čo spravilo to dievča, ktoré privádzaš? STRÁŽCA Pochovávalo brata. Netreba viac slov. KREÓN Si si tým celkom istý? Vieš, čo hovoríš? STRÁŽCA Sám som ju videl zahrabávať mŕtvolu, ktorú tvoj rozkaz zakazuje pochovať. A čo som videl, to tu teraz hovorím. KREÓN No hovor presne — ako si ju prichytil? STRÁŽCA To bolo takto. Keď som prišiel späť, som hneď nahnal tou tvojou hrozbou všetkým veľký strach. Odhrabali sme z hnijúceho tela prsť, aj sme ho očistili. Na záveterný svah sme si potom posadali, aby k nám nenosil vietor zápach mŕtvoly. A tam navzájom sme si nadávali, keď si chcel niekto z nás od únavy trochu podriemať. Čas bežal, slnko stálo rovno nad nami a horúčava — na nevydržanie. Tu sa zrazu strhol víchor, bol to taký vír od zeme po oblohu, z lesa na stráni to postŕhalo lístie, celé nebo sa stratilo v mračne prachu. Zatvorili sme oči a znášali ten boží hnev. A keď už bolo po ňom, sme si ich zas pretreli a zbadali sme toto dievča. Kvílilo tak smutne, ako kvíli vták, keď nenájde mláďatá v hniezde. Ona takto kvílila nad holou mŕtvolou a preklínala tých, ktorí ju odhrabali. A hneď začala zas na mŕtvolu nosiť v dlaniach suchú prsť a kanvou z medi, krásne tepanou, tú prsť tri razy pokropila na znak obety. Keď sme to uvideli, hnali sme sa k nej a lapili sme ju. No nejavila strach. Obvinili sme ju, že spáchala ten čin dvakrát — a nijako to nepopierala. Na moju radosť, aj keď som ju ľutoval. Čo po nej! Keď mi zdravá koža ostane, môžem už pustiť z hlavy všetko ostatné. KREÓN Počula si to? Pozri sa mi do očí a hovor! Priznávaš sa? Či to popieraš? ANTIGONA Ku všetkému sa priznávam. Nič netajím. KREÓN Už nie si v podozrení. Zmizni. (Strážca odíde.) A ty vrav! O mojom príkaze si vedela či nie? ANTIGONA Vedela som. Veď si ho vydal verejne. KREÓN Predsa si sa ho odvážila porušiť? ANTIGONA Nebol to Diov príkaz. Nenariadila nám ani spoločníčka bohov v podsvetí Diké nič podobné. Nuž som si vravela, že taký príkaz, vôľa smrteľníkova, nemá moc, aby rušil nenapísané a neochvejné božie zákony. Veď tie sú večné, nie sú dnešné ani včerajšie, a platili už pred pravekom praveku. Nechcem ich hriešne porušiť, a preto sa nebojím tvojich hrozieb. Že ma čaká smrť? To viem aj bez teba. Smrť čaká každého. Že zomriem predčasne? Tým iba získam. Veď ak niekto žije v stálych mukách ako ja, smrť sa mu stáva vykúpením. Neplačem nad svojím osudom. Mňa zabolela by len vlastná ľahostajnosť, keby zabitý a nepochovaný tam ležať mal môj brat. Vravíš, že som si počínala pochabo? Z pochabosti ma obviňuje pochábeľ. NÁČELNÍK ZBORU Otcova neústupnosť je v tom dievčati. Nevie sa poddať zlu. KREÓN Máš vedieť aspoň ty, že neústupná myseľ najskôr ustúpi. Aj tvrdá oceľ skrehne na ohni, aj tá popraská. Nepokorí azda divého žrebca aj tenká uzda? Hrdá myšlienka nemá čo hľadať v hlave otroka. Nie dosť, že ignorovala môj zákaz, teraz sa dopúšťa ďalšej spupnosti, keď sa mi tu vysmieva, vystavujúc na obdiv svoj čin. Som ešte muž, keď nepotrestám túto jej vzburu? Nie. Mužom bude ona. Sto ráz nech je dcérou mojej sestry a nech je mi aj príbuznejšia než celá rodina! A trest čaká aj na jej sestru, lebo chystali ten zločin iste spolu. Priveďte mi sem aj druhú neter! Videl som ju pred chvíľkou šialene behať po dome — tak na seba upozorňuje často zlé svedomie tých, čo potajomky zosnovali podlý plán. Ak pri zločine pristihnutí ešte zlo skrášľujú — na to naozaj už nemám slov. ANTIGONA Chceš ešte niečo horšie ako moju smrť? KREÓN Nie, nechcem. Tvoja smrť mi celkom postačí. ANTIGONA Tak prečo ešte váhaš? Každé slovo, čo vyslovíš, sa mi bridí. Ale netúžim, aby to bolo inak. Tebe iste sa zas bridí všetko na mne. Uznaj však, že nič by mi už nespravilo lepší chýr, než to, že som si pochovala brata. Títo tu by ti to všetci potvrdili, keby im strach nezväzoval jazyk. To len tyran má šťastie aj v tom, že okrem iných výhod smie vravieť aj spraviť, na čo len si spomenie. KREÓN Takto to vidíš v celých Tébach iba ty. ANTIGONA Aj ostatní to vidia tak, len nehlesnú. KREÓN Nehanbíš sa byť iná ako ostatní? ANTIGONA Brata si uctiť — čo je na tom hanebné? KREÓN Ten, koho tvoj brat zabil — to ti nebol brat? ANTIGONA Bol — mali obaja tú istú krv čo ja. KREÓN Uctiť si bezbožníka je však bezbožné. ANTIGONA Ten druhý brat by nevidel v tom bezbožnosť. KREÓN Aj keď tvoj zbožný čin je preňho urážkou? ANTIGONA Brat nie je bratov otrok. Bol to bratov brat. KREÓN No jeden plienil, druhý bránil svoju vlasť. ANTIGONA Smrť medzi dvomi bratmi rozdiel nevidí. KREÓN No rozdiel medzi zlom a dobrom bude vždy. ANTIGONA Bude mať ten tvoj rozdiel zmysel v podsvetí? KREÓN Aj mŕtvy nepriateľ je stále nepriateľ. ANTIGONA Neposlali ma na svet šíriť nenávisť. KREÓN Len šíriť lásku? Choď a v podsvetí ju šír! Mne, pokým žijem, žena vládnuť nebude.

NÁČELNÍK ZBORU Hľa, je tu Isména – a o sestru sa obáva. Slzy jej tečú. Čelo plné chmár. Trblet jej oči skryla mrákava. Rumenec opustil jej tvár. KREÓN Tak čo ty? V dome si sa ku mne túlila ako had, tajne si mi pila krv a ja som nevedel, že pestujem dve paskudy, čo striehnu na môj trón. Vrav — mala si aj ty v tom prsty? Priznávaš sa k tomu zločinu alebo odprisaháš, že si nevinná? ISMÉNA Priznávam sa. Ak s tým aj ona súhlasí, i ja svoj podiel viny na tom vezmem si. ANTIGONA Ó, Spravodlivosť, toto nesmieš dopustiť. Váhala si, a preto som ťa odmietla. ISMÉNA No teraz, keď si v tvŕdzi, neváham a som na jednej lodi s tebou v búrke nešťastia. ANTIGONA Čí je to čin, vie Hádes aj tí v podsvetí. Neznášam tých, čo ľúbia iba slovami. ISMÉNA Chcem, sestra, zomrieť s tebou — nebráň mi. Je to môj posledný hold tomu mŕtvemu. ANTIGONA Nezomrieš so mnou — bez zásluhy nemôžeš si pýtať podiel. Stačí moja smrť — ty ži! ISMÉNA Aký to bude, sestra, život bez teba? ANTIGONA Na to sa spýtaj Kreóna — s ním paktuješ. ISMÉNA Bolí to ako úder, keď sa vysmievaš. ANTIGONA Bolí môj výsmech? Musí bolieť hlavne mňa. ISMÉNA V čom ti mám pomôcť? Čo mám spraviť pre teba? ANTIGONA Zachráň si život! Nebudem ti závidieť. ISMÉNA Sestrička, nedáš mi pol svojho osudu? ANTIGONA Ty si si vyvolila život a ja smrť. ISMÉNA Veď som ti povedala, čo mi bránilo. ANTIGONA Si pri smrteľníkoch — ja pri tých v podsvetí. ISMÉNA A predsa sme dnes obvinené obidve. ANTIGONA Buď pokojná — ty žiješ. Moja duša však už patrí mŕtvym. Dávno je už nebohá. KREÓN Mám dojem, že sa obe sestry zbláznili. Jedna už keď sa narodila, druhá dnes. ISMÉNA Žiaľ deptá rozum, získaný aj vrodený. KREÓN Tvoj iste, keď chceš so zlou sestrou zdieľať zlo. ISMÉNA A načo mám žiť? Načo sama, bez sestry? KREÓN Už o nej mlč! Tej akoby už nebolo. ISMÉNA Chce si ju vziať tvoj syn. Chceš mu ju zahubiť? KREÓN Žien na robenie detí nájde ešte dosť. ISMÉNA No oni dvaja akoby sa hľadali. KREÓN Hrozné, že mala to byť moja nevesta. ISMÉNA Ó, Haimón, ako málo značíš pre otca! KREÓN Teba aj tvojich rečí mám už nad hlavu. NÁČELNÍK ZBORU To naozaj chceš syna obrať o ženu? KREÓN Ja nie — to Hádes nepustí ich pred oltár. NÁČELNÍK ZBORU Vezmeš jej život? Nič už na tom nezmeníš? KREÓN Tak ako hovoríš. Hej, poďte, sluhovia, treba ich pohnať dnu, tam obe uväzniť a strážiť! Aj tí najchrabrejší — keď ich vek je zrátaný už — myslia ešte na útek.

ZBOR Blažení, ktorých život nezakúsil strasť. Veď komu boží úder raz dom rozkýval, toho rod sa už nikdy nedokáže striasť pohrôm, čo valia sa naň ako valný val morských vĺn, divým tráckym víchrom hnaných nad temnotami dna, aj čierny kal, zvírený v hlbinách, sa objavuje na nich a spolu s nimi ako šelma zúriaca sa vrhá na breh, ktorý pod ich ťarchou buráca. Hľa, od pradávna trvá príval príkorí, ktoré sa valia na nešťastný labdakovský dom, na každé pokolenie zvlášť — to niektorý z bohov ich ustavične stŕha do pohrôm. Najmladšia ratoliestka v Oidipovom dome len chvíľu krášli rodostrom – a už je posotená nerozvážnym slovom a zaslepením zmyslov pod vražednú zbraň bohov a brány podsvetia sú pred ňou dokorán. Ó, Zeus, keď sa deje tvoja vôľa, človečia márnomyseľnosť ju nezastaví. Tú ani Spánok, ktorý všetko zdolá, nemôže premôcť, ani bez únavy plynúce mesiace. Ty, večný, nestarnúci, panuješ na Olympe, ktorý zlatne v planúcom svetle. A tak pre budúci čas — ďaleký aj blízky — budú platné tie isté zákony, čo pre minulý: keď dosiahla sa miera, neminuli pohromy nikoho, aj keď im čelil zdatne. Dúfať je neisté — a predsa to je útecha, ku ktorej sa utiekajú mnohí a za skutočnosť vydávajú svoje ľahkomyseľné túžby. A kým nohy im oheň nespáli, sa klamú nádejami a netušia nič zlé. Hľa, akú gnómu vyslovil ktosi učenosťou známy: že zlo sa ako dobro javí tomu, koho chce viesť na pokraj tragédie sám boh, ten človek iba krátko žije v šťastí — a vlastne stále čaká na pohromu.