ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

NÁČELNÍK ZBORU Keď vidím toto, vladárove rozkazy už asi poruším i ja, veď zvíťazí – hoci ho zadržať chcem – vždy ten prehorký prúd, čo mi znova tečie z očí. Hľa, vidím kráčať Antigonu do svadobnej komôrky, z ktorej už nevykročí. ANTIGONA Rodáci moji, teraz poďte sa pozerať na mňa, v akej hroznej biede tu kráčam, ako celé nebesá a slnko objíma môj zrak — ó, veď je to naposledy. Lebo mňa už vedie nám všetkým spoločný boh Hádes k brehu Acherontu a musím ta ísť živá, ja, čo som nepoznala ešte nehu manžela, ktorej nikto nepozýva svadobných hostí, ktorej nezazvučí tón svadobných piesní. Môj muž — Acheron. NÁČELNÍK ZBORU No vstupuješ do temnej skrýše hrobu s vavrínom slávy. Chváloreč ťa sprevádza. Ty ani na chorobu nezomrieš, ani ostrý meč ti život nevezme. Ty z vlastnej vôle zaživa — ako nikto z ľudí — kráčaš dole. ANTIGONA Rozprávali mi, aký zúfalý bol osud, ktorý mala Tantalova dcéra, keď zrazu vrástla do skaly v podobe brečtanu a z jeho krovia tam na sipylských výšinách sa znova a znova nesie nárek. O bezbrehom žiali tej ženy rozšíril sa v ľude chýr, že z jej očí, dažďami a snehom umývaných, sa stále valia v prúde na jej hruď slzy. Nuž či nie je ako ja? Skala mi má byť miestom pokoja. NÁČELNÍK ZBORU Ona však mala božský pôvod, a ty len ľudský. To je dôvod tešiť sa, že ťa teraz pochová hrob, aký dostávajú bohovia. ANTIGONA Ó, beda, som ti ešte na posmech a zaživa ma haníš. Aká to je náhlivosť? Prečo nedovolíš, nech pokojne zomriem? Ó, ty mesto moje, ktoré mi nevykročíš na pohreb, ó, Dirké, prameň narodený v zemi, ó, sväté háje na okraji Téb, keď iné nič, tak aspoň dosvedčte mi, že nikým neoplakaná a krutým rozkazom pohnaná sa živá rútim do hrobu! Chcú ma držať ukrytú pred živými aj mŕtvymi. Ó, čo ma viac môže bolieť? Ja nesmiem byť doma ani tam, v ríši tieňov, ani tu. NÁČELNÍK ZBORU Na vrchol odvahy ťa sila vyniesla, no tam narazila na vysoký trón Práva. Lebo máš, dievčatko, hriechy predkov na príťaž. ANTIGONA Hovoríš, aby si ma zasiahol v pamäti na najcitlivejšie miesto, kde skrývam nekonečne ťažký bôľ nad osudom, čo stihol naše mesto a môjho otca — lebo nepriazeň je stále v pätách slávnym Labdakovcom. Ó, hriešne lôžko matkino a ten jej krvismilný sobáš s mojím otcom, ktorého som ja, nešťastnica, plodom a nevydatá, prekliata mám vchodom hrobu ísť teraz za nimi. A tiež tá tvoja svadba, braček, bola kliatbou postihnutá — veď vedel si tou svadbou zničiť mňa živú, hoci nežiješ. NÁČELNÍK ZBORU Uctiť si mŕtvych — to je zbožné. No považujem za nemožné vzdorovať mocným. Už vás veru dosť zabila takto vlastná trúfalosť. ANTIGONA Bez sĺz a priateľov a svadobných piesní ma odvádzajú do jamy hrobu a neľutuje nikto z nich mňa úbohú, že svetlo slnka mi vytrhnúť idú navždy z očí v tejto hroznej chvíli. Niet toho, čo by vypustil z úst vzdych. Nad mojou smrťou nikto nezakvíli.

KREÓN Či neviete, že neprestane pred smrťou nik dobrovoľne nariekať, aj keď mu plač nepomôže? Už preč s ňou! Už ju vrhnite do skalnej hrobky, ako som vám prikázal! Odíďte potom, nech sa ona sama tam rozhodne, či chce zomrieť zaraz, a či len postupne, mŕtva zaživa. Sme bez viny. Zbavujeme ju iba styku s inými.

ANTIGONA Ó, moja hrobka, moja izba svadobná, môj večný žalár! K svojim mŕtvym cez teba sa poberám. Už Persefona v podsvetí vítala mnohých predo mnou. I ja tam dnes zostúpim, posledná a najbiednejšia z nich, skôr než som stihla minúť svoje dni a mám jedinú nádej — že tam budem otcovi aj matke milá. Milá tebe, drahý brat. Umyla som ťa, prsťou som ťa prikryla, aj obeťou vám úctu vzdala obidvom. A za to pochovanie, braček, takú mám odmenu. Bezočivý zločin vidí v tom Kreón. Mňa, pannu, dáva odvliecť násilím. Ja, ktorá ešte neviem, čo je svadobný spev, čo je manželstvo, čo deti, musím ísť do ríše mŕtvych, bez priateľov, zaživa. Porušila som azda božie zákony? Oplatí sa mi, nešťastnici, obracať tvár k bohom? Kde nájsť pomoc? Vyčítajú mi zbožný čin ako bezbožnosť. Ak bohovia nevravia na to nič, sa možno dozviem až v podsvetí, za čo pykám. No ak chybili pozemšťania, ja väčšie zlo im nežičím – len také, aké od nich znášam za svoj čin! NÁČELNÍK ZBORU Ešte vždy ju to drží. KREÓN Sluhov potrestám za lenivosť. Tak čo je? Už s ňou do diery! ANTIGONA Beda, to značí, že sa blíži moja smrť. NÁČELNÍK ZBORU Blíži sa. Darmo by som, neborák, tvrdil, že je to inak, keď aj ty vieš — je to tak. ANTIGONA Ó, moje rodné Téby, moja vlasť! Bohovia uctievaní predkami! Už idem na smrť. A vás o účasť žiadam, ó, ľudia, buďte svedkami, ako mne, poslednému kvetu kráľovského rodu, za zbožný skutok spôsobujú strasť tí, čo ma vedú k hrobovému vchodu.

ZBOR Aj osud Danae mal svoje premeny: zriekla sa svetla nebies v sieni z kovu, do skrýše, podobajúcej sa rovu, ju dali, ako keby nebol vznešený jej rod a ako keby nenosila Diov plod, čo jej zasial do lona zlatý dážď — taká ukrutná je sila osudu! Áno, pred ňou poklonia sa všetky statky, všetky zbrane, všetky valy a všetky koráby, čo na horizont vyplávali. Aj Lykurgovi, vladárovi Edonov, nasadil Dionýzos putá, lebo mal reči, ktoré urážali nebo, a žalár v lone skál mu vybral za domov. Ten trest na jeho rozbúrenú myseľ a vzdor mal zapôsobiť ako liek. On iste pochopil, čo za nezmysel bol dráždiť boha v kruhu bakchantiek. Veď vyrušoval rozjasaný sprievod faklí. Veď všetky múzy, milovníčky hudby, sa ho zľakli.