ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KREÓN Muži! Loď nášho mesta rozkolísali bohovia prudkou búrkou. Nechali ju však po búrke plávať ďalej. Vybral som si vás a poslal po vás poslov, lebo viem, že vždy ste mali v úcte trón, či na ňom sedel už Laios, či Oidipus, a zachovali ste – keď zahynul — aj vernosť jeho potomkom. Tí, ako vieme, zahynuli súčasne, keď jeden zabil druhého a bratská krv im obom pošpinila ruky. Teraz som ja — ako brat ich matky — zdedil tébsky trón aj všetku moc. No dovidieť až do duše vladára, spoznať jeho srdce, jeho um vieme, až keď ho uvidíme panovať a slúžiť zákonom. Aj na mňa platí môj názor, že pre spoločnosť býva nešťastím občan, čo by chcel riadiť mesto, keď je však v úzkych, si nevie rady ani so sebou a od strachu aj reč má plachú. Podobne si nectím toho, kto si cení priateľa viac než vlasť. Vševidúci Zeus nech mi je svedkom, že nie som z tých, čo prizerali by sa mlčky, keby na mesto šla pohroma, a mojím priateľom sa nikdy nestane nepriateľ obce. Lebo loďou spásy je pre nás len vlasť. A na priateľské city je čas, len keď ona pláva s hrdo vztýčeným stožiarom. V duchu týchto zásad bezpečne povediem štát. Aj rozkaz o Oidipových synoch som vydal v tomto zmysle. Povedal som jasne: Eteokla, ktorý hrdinsky položil život za vlasť, treba pochovať a prikryť prsťou. So všetkými poctami – tak ako do podsvetia vyprevádzame tých najslávnejších mŕtvych. Jeho brata však, Polyneika, čo navrátil sa z vyhnanstva s úmyslom vlasť aj rodných bohov premeniť na popol, čo chcel vylogať krv príbuzným a zotročiť vás všetkých, toho nech sa nik – počuli ste ma? — neodváži pochovať! Nech neoplakaný a nepochovaný napospas bez posledných pôct je vydaný len psom a dravým vtákom! Nech ho zohavia a zjedia! Tak znie moja vôľa. Nemôže lotor mať u mňa úcty viac než statočný. No každému z vás, kto tu čestne prebýva, prejavím úctu po smrti aj zaživa. NÁČELNÍK ZBORU Rozhodol si sa, pane, ako vladár náš. Trestať aj odmeňovať len ty právo máš. Uplatňuj zákon na mŕtvych aj na živých – na vedomie to musí zobrať každý z nich. KREÓN A vy zas na to uplatnenie dozrite. NÁČELNÍK ZBORU My sme už starí — mladším daj tú úlohu. KREÓN Je vaša. Dal som strážiť obe mŕtvoly. NÁČELNÍK ZBORU A na čo potom máme dávať pozor my? KREÓN Či voľakto môj rozkaz neporušuje. NÁČELNÍK ZBORU Len blázon by sa vybral smrti v ústrety. KREÓN Veru hej, smrti. Ale mnohí pre korisť aj smrti v ústrety už neváhali ísť.

STRÁŽCA Ó, pane, nehovorím, že som uháňal, nohy si necítim a lapám po dychu. Cestou ma zastavovali aj obavy, aj som sa párkrát zvrtol, že sa vrátim späť. Duša ma varovala: „Blázon, čo sa tak ženieš ta, kde ťa čaká trest?“ A potom zas: „Čo otáľaš? Buď smelší! Potrestajú ťa ešte viac, ak to Kreontovi oznámi voľakto iný.“ V takých protirečeniach som bežal pomaly a z krátkej cesty sa odrazu stala dlhá. Ale predsa som sa osmelil sem prísť a doniesť ti tú zvesť, aj keď ju možno neuvítaš. Prichádzam sem, skrátka, s nádejou, že ma tu nečaká nič horšie, iba to, čo mi je súdené. KREÓN A čo sa stalo, keď si v takých rozpakoch? STRÁŽCA Najprv sa musím zastať seba — nemám v tom prsty. A nevidel som toho, kto ich v tom má, a tak by to bola krivda krivdúca, keby som pykať za to musel práve ja. KREÓN Máš čosi na rováši, keď sa vykrúcaš už vopred. Zrejme nesieš veľkú novinu. STRÁŽCA Tam, kde sa niečo stane, nervy povolia. Hrozná vec ešte väčšiu hrôzu vyvolá. KREÓN Vysyp to konečne, nech ťa už nevidím! STRÁŽCA Už-už to sypem. Nadránom nám pochoval ktosi tú mŕtvolu. Aj obrad vykonal. Prikryl to telo suchou prsťou — a bol preč. KREÓN Čože? A stopy toho smelca viedli kam? STRÁŽCA Netuším. Akoby sa ani nedotkol hrot rýľu pôdy — všade vôkol hladká zem, nijaká koľaj ani šľapaj, akoby sa vinník vyparil. Keď nám to ukázal ten, čo mal rannú stráž, nám prebleslo, že sa stal hrozný zázrak. Niekto mŕtvolu pred nami skryl. Nie že by v hrobe. Stačilo mu ju len poprášiť — a už bol bez hriechu. Dravec to nemohol byť. Lebo dravec by zanechal stopy. A pes? Pes by mŕtvolu roztrhal. Zahrnuli sme sa navzájom výčitkami a jeden strážca dával to za vinu druhému, aj bitka hrozila, každý mal pocit viny, ale vinníka nebolo. Každý zapieral a každý by žeravé železo vzal do ruky, či bosý stál na uhlíkoch, či odprisahal pri bohoch, že on to nie, ba ani že si predstaviť nevie kto! Komu mohlo to zísť na rozum! Napokon, keď už bezradnosti bolo dosť, dal ktosi návrh, čo nás všetkých zamrazil. No zvesili sme hlavy, lebo nebolo nijaké iné riešenie a nijaký múdrejší nápad — iba ísť a všetko ti oznámiť, nič ti nezatajiť. Schválili sme to, a na mňa, nešťastníka, padol žreb. Ja musím splniť túto „milú“ úlohu. Nie som rád, že tu stojím — teba takisto neteší pohľad na mňa. Komu príčinou na radosť by bol posol s mrcha novinou? NÁČELNÍK ZBORU Pane, ak niečo by som k tomu mohol ja – ktovie, či nespáchali ten čin bohovia? KREÓN Mlč, ak ma nechceš tým, čo hovoríš, nahnevať! Hlupák si aj napriek šedinám? Bohovia mali by mať starosť o túto mŕtvolu? To mi trhá uši. Bohom by mal chýbať pohreb toho dobrožičlivca, čo prišiel zapáliť ich chrámy, porúcať stĺpy a oltáre, čo prišiel rozvrátiť krajinu a jej zákony? Kde si to vzal, že bohovia si vážia zločincov? To nie je možné. Zato istí občania mi chcú zarúbať cestu k moci, šomrú, hlavami potajme krútia, nedržia ich v jarme tak pokorne, ako si to želám. Stavím sa – to oni podplatili strážcov, oni ich najali na ten čin. Niet veru pre ľudí horšieho zla než striebro. Na ruiny vie obrátiť mestá, vyhnať mužov do sveta, aj čestných ľudí pripravuje o rozum a naučí ich robiť svinstvá, zvádza ich na krivý chodník zločinu a vláči ich po cestách bezbožnosti. Tí, čo pomohlo im striebro spáchať tento zločin, dosiahli však iba jedno: skôr či neskôr neminie ich za to trest. Máš uši, tak ma počúvaj! Pri Diovi a úcte k nemu prisahám, že ak mi nenájdete toho vinníka, nebude vás to stáť len život, ešte vás dám pred smrťou aj mučiť dovtedy, kým vás nedonútim sa priznať k tomu zločinu. Naveky si tak vštepíte, že zarábať na chlieb si treba poctivo a nestačí získať len korisť. Zistíte, že podlý zisk nenosí šťastie. Podlý zisk je nešťastie. STRÁŽCA Smiem ešte niečo? Alebo už mám ísť preč? KREÓN Nezbadal si, že z tvojich slov ma striasa hnus? STRÁŽCA Dúfam, že iba tvoje uši, dušu nie. KREÓN Nie je ti jedno, odkiaľ vychádza môj hnev? STRÁŽCA Dušu ti týra páchateľ — ja len tvoj sluch. KREÓN Darebák! Prefíkane sa vieš vykrúcať. STRÁŽCA Nevykrúcam sa. Neurobil som nič zlé. KREÓN Urobil. Vymenil si dušu za mamon. STRÁŽCA Keď sa ti niečo prisní, nebuď prísny hneď. KREÓN Nie prísny, iba presný. Ak mi vinníka nenájdete, dnes ešte presvedčíte sa, že s podlým ziskom skaza prichádza.

STRÁŽCA Ach, bodaj by sa našiel! Osud rozhodne, či nájde sa, či nie. Nech sa to otočí tak či tak, neprídem ti viacej na oči. Ďakujem bohom, že sa nesplnili zlé predtuchy. Môžem odísť s hlavou na hrdle.

ZBOR Síl na svete je mnoho, ale nijaká silnejšia ako človek, ktorý aj do zúriacej víchrice a lejaka sa púšťa, aby na pochmúrnom mori prerážal valmi vĺn, čo kolíšu a oblievajú sťažne jeho lodí. On aj Zem, v rade bohýň najvyššiu, večnú a neúnavnú, každý rok rozjatrí pluhom, keď sa jeho krok za krokom koní borí do jej pôdy. On kŕdle plachých vtákov chytá do nástrah a od úpätia po úpätie naháňať divé šelmy v horách nemá strach a vrhá pevne upletené siete, do ktorých morské tvory lezú mu. Človek má dôvtip — preto neuniká nič pred zámermi jeho rozumu. Stíha zver najstrmšími chotármi, hrivnatú šiju koňa ujarmí práve tak ako neskrotného býka. On hovoriť i bystro myslieť razom sa naučil a kladie základy mestám a vládne v nich a s krutým mrazom a prudkým dažďom tiež si poradí, lebo si nad hlavou vie strechu zdvihnúť a s rozvahou sa díva na doby, čo majú prísť, a iba smrti vyhnúť sa ešte nedokáže, vie však už, ako obchádzať má kráže, do ktorých vtiahnuť ho chcú choroby. No hoci múdrosť, vtip a silu obra má v miere, ktorá báje prekoná, on zlo je schopný konať v pätách dobra. Ak žije správne, podľa zákona posväteného prísahou, je vlasti na osoh — sám je však jej záhuba, ak do zla padne ako do priepasti. Kto zotrváva pri zle, nebude nikdy hosťom mojej mysle, nebude hosťom môjho kozuba.