Zlatý fond > Diela > Sofokles: Antigona


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Sofokles: Antigona

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov

Sofokles stále aktuálny

Jeden z najväčších starogréckych dramatikov Sofokles sa narodil v roku 497/496 pred naším letopočtom v Aténach a tam aj v roku 406/405 zomrel. Jeho otec Sofi los bol aristokrat a patrila mu manufaktúra na výrobu zbraní. Takýto pôvod umožňoval, aby syn dostal dobrú výchovu aj vzdelanie. Sofokles sa v mladosti zdokonaľoval v športe aj umeniach a v dospelom veku — okrem toho, že písal drámy — bol aj vojakom, kňazom a politikom. Pokúsil sa aj o herecký úspech, musel sa ho však vzdať, pretože mal slabý hlas.

Väčšinu života prežil v Aténach, kde v rokoch 443 — 442 vyvrcholili jeho politické ambície — bol pokladníkom aténskeho námorného spolku a stratégom Periklovej armády.

História zaznamenáva popri priateľstve s Periklom aj jeho priateľstvo s Hérodotom. Pre osvetlenie Sofoklovho významu v dejinách umenia je však dôležitejšie, že chronologicky sa ocitá medzi Aischylom a Euripidom a spolu s nimi tvorí vrcholné trojhviezdie starogréckej drámy. Napísal vraj až stodvadsať hier — zachovalo sa ich však iba sedem (Aiás — vznikla v roku 445 pred n. l., Antigona – 442 pred n. l., Kráľ Oidipus — 427 pred n. l., Trachiňaky – 413 pred n. l., Elektra — 410 pred n. l., Filoktétes — 410 pred n.l., Oidipus na Kolóne — 407 pred n. l.). Z hry Ichneutai (Sliediči) sa zachovalo asi 400 veršov a zo zvyšných hier už len niekoľko mien a zlomkov.

Sofokles dával prednosť písaniu jednotlivých hier, čím narušil starší zvyk písať trilógie. Zaviedol tretieho herca (tritagonistu) a používal aj štvrtého. Pozoruhodná bola jeho schopnosť napísať krásnu ženskú postavu. Zbor (a tým činom ani fi lozofujúci či náboženské otázky riešiaci komentár) nehrá v jeho hrách až takú veľkú úlohu ako u Aischyla, zato však dominuje ľudská vôľa, psychológia jednotlivých postáv a z nej vyplývajúce vzťahy a konfl ikty, ktorých povaha býva práve tak osobná ako spoločenská. Vďaka tomu sú jeho hry hutné a od začiatku až do konca v pravom zmysle slovadramatické.

Nečudo potom, že jeho zachované dramatické dielo je dodnes živé, no spomedzi všetkých hier je najživšia Antigona.

Hra sa odohráva v mýtickej dobe pred tébskym palácom. Po smrti kráľa Oidipa vlády v Tébach sa spoločne ujali jeho dvaja synovia Polyneikes a Eteokles. Zakrátko však vznikli medzi nimi rozpory a mladší Eteokles nielenže sa zbavil spoluvládcu, ale vyhnal staršieho brata aj z rodných Téb. Polyneikes sa uchýlil do Argu a oženil sa tam s Argeiou, dcérou kráľa Adrasta. Toho (a takisto ďalších kráľov) potom nahovoril na vojenskú výpravu nazývanú aj „výpravou siedmich proti Tébam“. Útoku Argejcov však Téby odolali. Polyneikes a Eteokles sa stretli v boji a navzájom sa pripravili o život. Po ich smrti sa vlády v Tébach ujal ich strýko Kreón, brat Oidipovej manželky (a matky) Iokasty.

Dej Sofoklovej Antigony sa začína vo chvíli, keď tento nový tébsky kráľ vydá rozkaz, že iba Eteokles smie byť pochovaný so všetkými poctami, jeho brat Polyneikes, ktorý sa pokúšal dobyť Téby, si však podobný pohreb nezaslúži, a preto má ostať nepochovaný napospasdivej zveri.

Na scéne sa objavujú sestry mŕtvych bratov — Antigona a Isména. Odvážna Antigona (na rozdiel od bojazlivejšej Ismény) nie je ochotná Kreónov rozkaz rešpektovať, a hoci jej za jeho porušenie hrozí trest smrti, rozhodne sa, že ona sama prikryje prsťou aj nepochovaného brata. Prvý pokus sa jej podarí, no stráže prsť odstránia, a keď potom Antigona svoj pokus zopakuje, prichytia ju pri čine. Hoci je snúbenicou Kreónovho syna Haimóna, Kreón nie je ochotný dať jej milosť a mechanizmus tragédie sa dáva do svojho nezadržateľného pohybu, ktorý desí i dojíma od staroveku až dodnes divákov aj čitateľov na celom svete.

O postavách hry, hlavných i vedľajších, o ich charakteroch, pohnútkach aj činoch má dnes väčšina čitateľov prehľad — a tak komentár potrebuje azda iba Eurydikina výčitka, ktorou dáva Kreontovi za vinu smrť dvoch synov. Okrem Haimóna totiž prišiel o život aj ich najmladší syn, v hre iba zbežne spomenutý Megareus. Kreón zavinil jeho smrť paradoxne tým, že z obáv o jeho život mu nedovolil ísť do boja a uväznil ho v paláci. Megareus však nechcel, aby ho považovali za zbabelca, a tak z paláca utiekol a hrdinsky sa obetoval pri obrane Téb.

Dlhý čas, čo ubehol od vzniku tejto hry, priniesol aj celý rad dôkazov, že spor, ktorý akceleruje jej príbeh, neprestáva byť aktuálny v nijakom storočí a v nijakom štátnom zriadení. Je to konfl ikt rodiaci sa v okamihu, keď sa vonkajšie rozkazy, ktorých dodržiavanie si vynucuje moc, dostávajú do rozporu s vnútornými pravidlami, ktorými sa riadi svedomie jednotlivca.

Nie náhodou Sofoklova hra inšpirovala aj vznik viacerých parafráz. Najznámejšia spomedzi nich je Antigona, ktorú v roku 1943 napísal francúzsky dramatik Jean Anouilh. Autorom jednej z parafráz je aj slovenský dramatik Peter Karvaš — jeho hra Antigona a tí druhí vznikla v roku 1961.

Čo viedlo Sofokla k tomu, aby napísal hru, ktorej hlavná hrdinka riskuje obvinenie z vlastizrady, len aby si mohla byť istá, že nezradila samu seba, a ktorá ostáva sama sebe a svojmu presvedčeniu verná až za hrob? Odpovede nájdeme v hre. Aj keď dramatik — tak ako to bývalo v staroveku zvykom — zvaľuje najväčšiu zodpovednosť na osud („ukrutná je sila osudu“), predsa vyťaží z príbehu aj rýdzo ľudské poučenie: „Kto zotrváva pri zle, nebude nikdy hosťom mojej mysle.“

Do slovenčiny bola Antigona preložená viac ráz. Prvým moderným prekladom bol preklad Andreja Žarnova (1940), druhým preklad Miloslava Okála (1958).

Obidva preklady boli síce viac knižné než divadelné, no rozhodne im patrí úcta za to, že boli po každej stránke, teda nielen po obsahovej, ale aj po formálnej, verné originálu. Disciplinovane dodržiavali pravidlá, ktoré pre substituovanie časomernej prozódie sylabotónickou stanovila metrická komisia ešte kedysi v roku 1921 a mali byť smerodajné tak pre českých ako pre slovenských prekladateľov. Táto disciplinovanosť oboch slovenských prekladateľov ešte viac vystúpi do popredia, keď si výsledky ich práce porovnáme s Antigonou v českom preklade Ferdinanda Stiebitza. Stiebitz — hoci bol v českom prekladateľskom prostredí jednou z najväčších autorít — a či práve preto — si v preklade Antigony zaexperimentoval a nahradil jambický trimeter originálu shakespearovským blankversom. (Jeho preklad však nie je jediný český preklad Antigony: vynikajúci preklad Václava Renča jambický trimeter dôsledne zachováva.)

Netreba však ani Stiebitzovo riešenie považovať iba za svojvôľu. Pri preklade antickej drámy je síce pietny vzťah k originálu významnou, ale nie jedinou hodnotou. Preklad — ak chce ukázať, akú silu môže mať antická dráma aj na modernom javisku, musí mať aj moderný jazyk, musí ísť dobre do úst hercovi aj do ucha divákovi. Preklad s takýmito ambíciami nechce byť predovšetkým knižný, ale chce byť predovšetkým divadelný.

To vysvetľuje, prečo divadlá aj v prípade drám, ktoré už boli svojho času preložené, odsúvajú staršie preklady nabok a objednávajú si nové. Staršie preklady nezanikajú – môžu znova vychádzať knižne a byť pripomínané literárnymi historikmi. A to, že vznikajú nové, nie je iba dôkazom, že slovenská kultúra i samotná slovenčina má vôľu ustavične sa obohacovať. Je to aj prejav vzájomného porozumenia, ktoré musí v každej dobe vždy nanovo vznikať medzi javiskom a hľadiskom.

Slovenské národné divadlo si nový slovenský preklad Antigony u mňa a profesora Špaňára objednalo v roku 1970. Premiéra nášho prekladu sa konala v roku 1971 na Malej scéne SND. Bola to vydarená inscenácia v réžii Petra Mikulíka, Antigonu hrala Emília Vášáryová, Isménu Soňa Valentová, Kreóna Gustáv Valach a aj v ďalších úlohách sa predstavili výborní herci. V bulletine SND, vydanom k inscenácii, som publikoval báseň Pocta Sofoklovi.

Pocta Sofoklovi

Bojíš sa nešťastia, ale zároveň sa ti zdá, že v ňom je pravda, ale pravda nie je iba v ňom, pravda je vo všetkom, a ty, pretože miluješ pravdu, sa bojíš vlastne šťastia a nechceš si šťastie obľúbiť až natoľko, že prestaneš vidieť pravdu mimo neho, a ktovie, čo je vôbec pravda. Bojíš sa nešťastia, a ktovie, čo je vôbec nešťastie, lebo ak to, čo znášaš, pokladáš za šťastie, a za nešťastie pokladáš to, čo znášajú iní, tí zase môžu pokladať za nešťastie tvoje šťastie a za šťastie to, čo znášajú sami, a ktovie, čo je vôbec šťastie. Človek je krehký, ale má právo voľby, ktoré ho robí bohom. Antigona nazvala šťastím svoju smrť, a tak donútila Kreóna, aby pokladal za nešťastie svoj život, povedal by si, keby ti Sofokles požičal ústa, a zas on, keby si požičal ústa od teba, by riekol, že ešte tej noci sa možno Kreón vyspal s Isménou, a hoci ďalej cítili žiaľ nad smrťou Eurydiky, Haimóna i Antigony, vedeli ho už tlmiť chutným pokrmom a chladenými nápojmi.

Nenazval som tú báseň Poctou Sofoklovi bezdôvodne — aj ňou (podobne ako aktuálne pôsobiacim prebásnením) som sa usiloval poukázať na to, že otázky, ktoré si kladú postavy tejto hry, sú prítomné aj dnes, tak ako v každej dobe, aj keď vždy v trochu inej podobe — a že teda Sofokles je náš — aj keď staroveký — súčasník.

Čo sa týka stratégie prebásnenia, bolo treba vziať do úvahy, že originál hry je síce nerýmovaný, ale inak kompletne veršovaný. Dialóg využíva pre antickú drámu typický dvanásťslabičný časomerný verš, už spomenutý jambický trimeter. V piesňach zboru sa potom objavia ďalšie časomerné metrá, čo spolu s jambickým trimetrom vytvára dojem rytmickej pestrosti.

Sylabotonická prozódia zodpovedajúca povahe slovenčiny nemôže v pocite metrickej pestrosti časomiere konkurovať – už v roku 1970 som však usúdil, že sú aj iné prostriedky, prostredníctvom ktorých sa dá tento pocit dosiahnuť. Je to najmä rým, ktorý som použil v piesňach zboru a v emocionálne vypätých replikách. Starcovi, čo komentuje dej, som pridelil rytmus prózy. A v dialógu som použil uvoľnený jambický verš, väčšinou dvanásťslabičný, no niekedy aj jedenásťslabičný a inokedy zas trinásťslabičný: chcel som sa tak vyhnúť stereotypnému prízvuku na konci každého verša. Môj spolupracovník profesor Július Špaňár túto stratégiu odobril, prebásnenie priaznivo prijalo publikum a páčilo sa aj hercom: dodnes si ho pamätajú, aj nedávno mi Soňa Valentová spamäti zarecitovala to svetoznáme a u mňa rýmované Sofoklovo básnické posolstvo „Síl na svete je mnoho, ale nijaká silnejšia ako človek…“

Po rokoch som však predsa len pocítil potrebu ešte raz sa k svojmu prebásneniu vrátiť. Porovnal som svoj prístup s prístupom Andreja Žarnova a Miloslava Okála a uvažoval som o tom, či by som sa predsa len nemal aj ja prispôsobiť schémam predpísaným metrickou komisiou v roku 1921. Nebolo by to nič ťažké — až na to, že by to bolo zbytočné. Nik okrem odborníkov by to neocenil. Nevšimol by si to nijaký čitateľ a už vôbec nie divák. A tak som sa napokon pobral opačným smerom. V staršom preklade som sa v replikách náčelníka zboru usiloval o kontrastný efekt — ich prozaický tón mi dovoľoval vniesť cez túto postavu do hry aj trochu humoru. Keď náčelník povedal napríklad „ešte vždy ju to drží“, herci aj diváci si mohli na okamih oddýchnuť od pátosu. Túto vlastnosť som replikám náčelníka ponechal aj teraz, len som ich obohatil rýmami.

No naopak — zásadnej revízii som podrobil preklad dialógu, ktorého typickým veršom je dodnes moderný a aj vo svojej sylabotonickej podobe bez problémov použiteľný jambický trimeter. Dôvody, pre ktoré som ho v roku 1970 rozkolísal, sa mi z odstupu času javili ako nepresvedčivé. A tak som využil príležitosť, ktorú mi poskytlo toto nové vydanie a — nehľadiac na námahu (bolo treba prepracovať takmer celý preklad hry) — som jambický trimeter znova upevnil a verše všetkých replík sú teraz dvanásťslabičné tak ako v origináli.

V Bratislave, 30. 9. 2016

Ľubomír Feldek





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.