ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ANTIGONA Ó, povedz, moja rodná sestra Isména – vieš ešte o nejakom treste, na ktorý by nás dve neodsúdil Zeus, aby sme hriech svojho nebohého otca Oidipa odpykali my dve, už tu a zaživa? Niet bolesti, niet hanby ani potupy, niet pohrôm, čo by sa nám vyhli. Teraz tiež – vraj Kreón vydal nový rozkaz. Počula si o ňom? Či ti uniklo, že na náš rod sa pripravuje zaútočiť nové zlo? ISMÉNA Nie, Antigona. Od chvíle, čo navzájom sa naši bratia pripravili o život, nedoletela k mojim ušiam nijaká – ani zlá, ani dobrá — nová zvesť. Len tá, že v noci odtiahlo vraj vojsko Argejcov. Nič iné neviem. Nič, čo by ma vedelo potešiť, alebo ma mohlo zarmútiť. ANTIGONA Tušila som to — preto som ťa vytiahla z paláca. Musíme si povedať pár slov. ISMÉNA A o čom? Vidím, že si znepokojená. ANTIGONA A bodaj by som nebola, keď Kreón dal vystrojiť pohreb so všetkými poctami len pre jedného z našich bratov. Druhému ich odoprel. Len Eteokla pochoval, ako sa patrí, s dôstojnými obradmi, čo zaručia mu úctu tieňov v podsvetí. O tele nešťastného Polyneika však dal vraj už v celom meste vyhlásiť, že nik ho nesmie prikryť prsťou ani oplakať. Má — neoplakaný a nepochovaný – ten drahý poklad zostať iba napospas pažravej zveri. Dobrý Kreón vydal vraj ten príkaz pre teba aj pre mňa. Počuješ? Aj pre mňa. A vraj práve kráča sem a tu ho zopakuje — aby nikto nemohol povedať, že ho nepočul. Aj vyhráža sa vraj, že ak ten príkaz niekto poruší, čaká ho ukameňovanie. Tak je to, Isména. Teraz ukáž, či si šľachetná a či len nešľachetná dcéra šľachetných. ISMÉNA Ak je tak, ako vravíš, čo tu zmôžem ja? Môžem si trúfnuť na odpor, ja úbohá? ANGTIGONA Ja si naň trúfnem. Ty mi pri tom pomôžeš. ISMÉNA A pri čom? Aký smelý plán ti nedá spať? ANTIGONA Poď so mnou pochovať tú drahú mŕtvolu. ISMÉNA Aj napriek tomu, že je za to prísny trest? ANTIGONA Je to náš brat. Keď s tebou nie, aj bez teba ho pochovám. Nech nemám hanbu aspoň ja. ISMÉNA Si šialená. Veď keď to Kreón zakázal... ANTIGONA Mám na to právo — nedám si to právo vziať. ISMÉNA Beda nám bude, sestra. Len sa rozpomeň na nášho otca — ako zahynul, keď sám sa usvedčil, aj oči sám si vypichol pod ťarchou viny. Ako potom úboho skončila jeho manželka, čo zároveň bola i jeho matkou. Obesila sa. A do tretice — poučme sa na svojich bratoch. Tých neborákoch, čo sa návzajom usmrtili. Už zostávame len my dve. Či nehrozí však práve nám to najhoršie, ak pohrdneme rozhodnutím vladára a porušíme príkaz? Mali by sme si uvedomiť, že sme len ženy. Bojovať s mužmi, to nie je naša vec. Ak navyše sú pri moci. Veď vládu treba poslúchať vo všetkých prípadoch, aj v čoraz krutejších. Nech mi to v ríši tieňov naši nebohí odpustia — ale ja sa poddám presile a tých, čo vládnu mestu, budem poslúchať. Usilovať sa o nemožné? Šialenstvo. ANTIGONA Dobre, už o ničom ťa nejdem presviedčať. Už by ma netešilo ani, keby si sa ponúkala. Ty buď rozumná a ja pochovám brata. Ak ma za to čaká smrť, tak iste krásna. Láska ma tam uvíta, keď spravím zbožný čin. Viac zapáčiť sa chcem tým v podsvetí! Nie tu! Tam idem naveky! A ty, keď chceš, maj, pre mňa za mňa, v neúcte, čo v úcte mať nám prikazujú bohovia. ISMÉNA Ale veď ja to tiež mám v úcte. Vzpriečiť sa však vôli celej obce — na to nemám síl. ANTIGONA Hľadáš si výhovorky. Ja už musím ísť. Pochovať brata — to je moja úloha. ISMÉNA Ach, nešťastnica. Tŕpnem strachom o teba. ANTIGONA O svoje šťastie tŕpni. O mňa nemaj strach. ISMÉNA No vykonaj to potajomky. Pred každým o tom mlč, a ja budem mlčať takisto. ANTIGONA Ba len choď, len to všade roztrúb! Tisíc ráz odpornejšie mi bude tvoje mlčanie. ISMÉNA Ty vzbĺkneš vždy, keď po mne behá mráz. ANTIGONA Ja horím túžbou zapáčiť sa najdrahším. ISMÉNA Len aby si to zvládla. Je to nemožné. ANTIGONA Musím to skúsiť. Dopredu sa nevzdávam. ISMÉNA Zbytočné skúšať — bez nádeje na úspech. ANTIGONA Za to, čo vravíš, ja aj nebohý tvoj brat môžeme tebou iba pohŕdať. Už daj pokoj tej mojej nerozvážnosti! Ja viem, že aj keď hrozná, krásna bude moja smrť. Hrôza mi nemôže jej krásu ukradnúť. ISMÉNA Bežíš tam, kam ťa ženie šialenstvo. Tak bež a budeš drahá svojim drahým. A mne tiež.

ZBOR Jasný lúč slnka, najskvostnejšie svetlo, aké je na širokom nebi, konečne z výšavy si opäť zlietlo na sedmobránne Téby. Ó, zlaté oko dňa, zas vychodiace nad dirkajskými prúdmi, to ty si donútilo pustiť liace a odhadzovať zbroj argejský beloštíty voj, utekajúci pred našimi ľuďmi. NÁČELNÍK ZBORU To Polyneikes rozhnevaný sporom, ktorý mal s bratom, priviedol ich sem. Škrekotom orla bol ten huriavk, v ktorom prepadol argejský voj našu zem. Zbraní mal veľa. Štít vedľa štítu — peruť biela. Chocholy — hrdo zastoknuté do heliem. ZBOR Stál vôkol našich siedmich brán a hrotmi oštepov pokúšal sa škrtiť východy z nich. No musel utiecť do tmy, skôr než si zamaškrtiť stihol na našej krvi smädným hrdlom a svojím ohňom smolným zapáliť veniec hradieb. Pred tým kŕdľom sa zrazu zdvihol mrak a zaznel rev — to tébsky drak sa vzchopil na odpor a zatriasol ním. NÁČELNÍK ZBORU Zeus vždy predovšetkým nenávidel chvastúnske jazyky, a teda zvlášť, keď ľudí pýšiacich sa zbraňou videl valiť sa k nám, on pocítil k nim zášť a bleskom šľahol do muža na víťazný hlahol pripraveného práve na najvyššej z bášt. ZBOR Zem zdunela pod pádom jeho kostí, hoci sa predtým tento ohňonos na naše mesto rútil v divokosti podobný povíchrici. Smutný lós si to k nám prišiel prevziať v plnej zbroji. A iní iné mali vytrpieť: sám veľký Arés, čo vždy vedľa Dia stojí, zaháňal všetkých nepriateľov späť. NÁČELNÍK ZBORU Tak siedmich veliteľov nepriateľa premohlo sedem veliteľov brán a dvaja bratia svoje mŕtve telá namiesto zbraní dali ako daň na oltár Diov. Obaja padli pod kopijou, keď zdvihli naraz jeden na druhého zbraň. ZBOR Bohyňa víťazstva však, slávna Niké, s jasotom vošla do bojovných Téb. Už ďalej nehovorme o tragike skončených bojov, ale radšej tep nech sa nám teraz roztancuje v ľahkom rytme a takto vstúpme do chrámov, keď Téby celú noc sa zabávajú s Bakchom a my keď sme pod jeho ochranou!

NÁČELNÍK ZBORU Hľa — práve vyšiel z paláca náš nový pán Kreón, syn Menoikov, čo po nedávnych udalostiach vladárom sa stal – tak Šťastena to chcela vrtkavá. Ktovie, čo do hlavy si vzal, keď vydal vyhlášku, čo starcov na toto mimoriadne zhromaždenie zvoláva?