ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

TEIRESIAS Otcovia Téb, nás po spoločnej ceste sem obidvoch viedol jeden zrak — tak putujú slepci, sú spoľahnutí na zrak sprievodcu. KREÓN S čím zase, veštec Teiresias, prichádzaš? TEIRESIAS Najprv sľúb, že sa mojej veštbe podvolíš. KREÓN Vždy doteraz som tvoju radu poslúchol. TEIRESIAS Preto si šťastne kormidloval koráb Téb. KREÓN Potvrdzujem, že som mal prospech z tvojich rád. TEIRESIAS Nuž vedz, že práve si na ostrí osudu. KREÓN Čo si tým myslel? Hovoríš to mrazivo. TEIRESIAS Vypočuj si ma — sám to potom pochopíš. Bol som dnes v starom sídle veštcov. Tam, kde vždy sa kŕdle vtákov zlietajú, a začul som zúrivý škrekot, čo sa striedal s pleskotom. Hneď, hoci slepý, som sa dovtípil, že tie vtáky sa škriepia aj sa bijú krídllami. Zľakol som sa a chcel som rýchlo zapáliť na obetisku obeť, tá však nevzbĺkla a z mäsa tiekol do popola iba loj. Loj škvrčal, dymil a len žlč sa rozprskla na všetky strany, kyty vraj však ležali na obetisku bledé, ledva oškvŕkli. Môj chlapec vravel, že sa obeť nedarí a znamenia nám neveštia nič dobré. On je pre mňa totiž tým, čím ja som pre iných. To ty si zavinil ten hnev, tú nepriazeň! Hľa, na oltár a na posvätné kozuby nám psy a vtáky trúsia to, čo vytrhli synovi Oidipovmu z tela. Preto náš dym, naše prosby nechcú prijať bohovia a nepočujem dobrú správu od vtákov, čo pijú krv a žerú mäso mŕtvoly. Zváž si to, Kreón. Každý človek dopúšťa sa chýb, a preto za bezhlavosť nekarhám muža, čo pochybil a vyhnal Šťastenu, ak si tú chybu prizná, ak ju napráva. Tvrdohlavosť však — tá je znakom bláznovstva. Nuž ustúp, odpočinok dožič mŕtvemu. Obludné je to — zabíjať ho ešte raz. Núka ti moja rada pomoc najlepšiu, ak ošívať sa nebudeš a prijmeš ju. KREÓN Starec, aj ty? Vy všetci do mňa ďobete, ako keď lukostrelci ďobú do terča. Aj tvoje jasnovidectvo je proti mne. Dávno ma zapredalo, dávno zradilo. Nuž, len si úžerníčte, nakupujte kov zo Sárd a zlato z Indie, tú mŕtvolu však nepochováte. Aj keď ho uchvátia Diove orly, aj keď vzlietnu s pokrmom k Diovmu trónu — ja sa svojho názoru nevzdám a neodvolám zákaz pohrebu. Môžem ja, človek, škodiť bohom? Nezmysel. Zato však tebe, Teiresias, vravím, že aj najmúdrejší môže padnúť do hanby, ak slovom prikrášľuje hnusné myšlienky. TEIRESIAS Jestvuje vôbec ešte človek, ktorý vie — KREÓN Čo také? Akú múdrosť zase vystrúhaš? TEIRESIAS – že rozvaha je náš najlepší majetok? KREÓN Tak ako hlúposť tá najhoršia choroba. TEIRESIAS Tou chorobou však teraz trpíš práve ty. KREÓN Si veštec. Túto urážku ti nevrátim. TEIRESIAS Už si to spravil, keď si nazval veštbu lžou. KREÓN Nemyslí ažda každý veštec na striebro? TEIRESIAS Ba tyran — to je najhnusnejší chamtivec. KREÓN Zabúdaš, že čo vravíš, vravíš kráľovi? TEIRESIAS A ty si zabudol, že za trón vďačíš mne? KREÓN Si múdry, ale vieš aj pekne ukrivdiť. TEIRESIAS Ešte len budeš počuť, čo mám na srdci. KREÓN Vešti si — ale pusti pritom z hlavy zisk. TEIRESIAS Ten tvoj už držím v hlave aj tak zbytočne. KREÓN Vrav si čo chceš — ja ti už na to neskočím. TEIRESIAS Nuž neskoč, ale vedz, že slnko na nebi opíše len pár kruhov, a ty za mŕtvych mŕtvolou svojho príbuzného zaplatíš. Pod zem si uvrhol, čo bolo na zemi, život si nehanebne zavrel do hrobu, no nebohému si vzal právo na pohreb a brániš mu tak odísť k bohom podsvetia. Nebeské božstvá na to právo nemajú – ty im ho vnucuješ. A preto Fúrie, tie pomstiteľky z podsvetia, už na teba striehnu a chystajú ti rovnocenný trest. No? Hovoril som pre zisk? Presvedčíš sa o tom zakrátko, keď tvojím domom sa rozliehať začne mužský krik i nárek žien. Urážal si ma — ako lukostrelec šíp môj hnev ti vracia hnev. Svoj šíp máš vo vlastnom srdci. Tej pálčivosti sa už nezbavíš. Poď, chlapče, domov odveď ma — a nech sa on vyvŕši na mladších a nech sa naučí mať rozvážnejší um i jazyk, než mal dnes!

NÁČELNÍK ZBORU Pane, ten muž v nás nechal zabodnutý nôž. Že by sa v jeho veštbách mestu našla lož, sa nepamätám, hoci čierne vlasy mi na hlave dávno vystriedali šediny. KREÓN I ja to viem a zmocnil sa ma nepokoj. Je hrozné ustúpiť, no ešte hroznejší býva náš vzdor, keď stŕha na nás pohromu. NÁČELNÍK ZBORU Menoikov syn, len zachovaj si rozvahu! KREÓN A čo mám spraviť? Povedz, a ja poslúchnem. NÁČELNÍK ZBORU Vypusti dievča z podzemného väzenia a pochovaj tú pohodenú mŕtvolu! KREÓN Ty teda radíš ústup? NÁČELNÍK ZBORU Áno, pane môj. A nech je rýchly, lebo šliape na päty hriechu trest boží. Niekedy hneď vzápätí. KREÓN Ach, zmeniť rozhodnutie — to je námaha. No na boj s osudom nám chýba odvaha. NÁČELNÍK ZBORU Choď! Nenechaj nič na iných, sprav všetko sám! KREÓN Nuž idem, rovno odtiaľto. Sem, sluhovia! Chopte sa lopát! Odvediem vás na lúku za mestom. Pochováme tam tú mŕtvolu. A keď už mením rozhodnutia, vypustím aj dievča. Sám. Veď sám som ju dal uväzniť. Iba ten žije dobre, koho zastaví vždy úcta k božím zákonom. Mám obavy!

ZBOR Ó, Bakchus, ty dieťa Dia a Tébanky Semely, teba pozná Ikária a rady ťa videli aj Eleusínske pláne, kde Demetra má svoj raj, ale vždy ti srdce vzplanie, keď ťa volá rodný kraj, kde tancujú v tôni dubov bakchantky, kde tečie prúd isménsky, kde z dračích zubov vzišiel v poli tébsky ľud. Teba často vítal dymom Parnas. Nie si neznámy kastalskému žriedlu — pri ňom s koryckými nymfami rád pobudneš v tanci. Teba pozná nyské pohorie, čo ovíja okraj neba brečtanom. Aj prímorie, kde sa rodí bujná réva. A všade znie jeden hlas. Nymfy, brečtan, réva spieva: „Do rodných Téb vráť sa zas!“ Rád máš každú z týchto striech – veď kým boh ju bleskom zrazil, ozýval sa v Tébach smiech tvojej matky. Preto azyl v tebe hľadáme. Ó, nech cez búrlivý morský prieliv a či z Parnasu nám prídeš pomôcť, keď nás osud tlačí. Ó, ty vodca zboru hviezd, nech ťa svetlo obkolesí! Ó, Diov syn, na počesť ktorého sú nočné plesy, nech ťa uvidíme viesť naším mestom do samého rána bakchantky, čo tancom chvália Iakcha, svojho pána!