Letorosty III

Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha…
Tak pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, — no máš ich var’ k letku?
jak však, keď strapy tebou ovisly!? —

Ja nevetil im, zvodcom mladosti,
ni slova na to — snáď bo protirečiť
som neznal ešte v sebe súcosti;
no hana tá, viem, začala sa priečiť
mi k hnusobe až… a vtom dobrá matka
ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? reč tá matky nebola by sladká?
nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?

A rozhodlo. Zrak drahej matere
sa vtedy sklenul ponad mojím žitím
blankytom jasným v plnej nádhere,
reč úst však tokom slávnym, roztočitým
rozplynula sa duše mojej krajom,
jej vlahou vskvitla túžba mládenská,
a od tých čias, mať chcem-li život rajom,
len rieknem: Na mňa, hunka slovenská!…

Až ťažko chápať, zvodci mladosti,
čo chceli ste s tým reči potupením?
Však zhádol som… Aj, pečať podlosti
vám udieram v tvár — tak váš bľabot cením;
vy chceli ste, by stromček uschnul nahý,
zhrýzť stržeň jeho, podryť korene;
no prerástol lesť, plný sily, váhy,
košatý šumí z tých čias nadšene!

Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá;
je, vidím, cítim, celok života,
môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá
a moja odev, ktorej neviem ceny…
Buď požehnaný, kto sa pohodil
v tom so mnou, trvá pritom nepremenný;
buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil…

Ó, bár bych stačil vysať všetku slasť,
čo ona skytá, nastoliť v slove —
znal súhrn skvostov ukrytých v nej nájsť,
v ne obliecť svoje zjavy myšlienkové!
Lež, priznávam sa, labužník som slabý,
a haviar s tupým, krehkým toporom —
medzitým ona — v ľude steká žľaby,
na Tatre vlaje krásy práporom…