Letorosty III
Autor: Pavol Országh-Hviezdoslav
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Nina Dvorská, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines, Bernadeta Kubová
Ustaň, braček, s hromadením mania!
Beztak nevieš, kto ho zhabe, sberie,
keď vytvorí vlastná ťa raz brána
a zatlčú hrobu tvojho dvere.
Ten ošklivý povyk, jak sa budú
prprať cudzí v tvojom kráme celom,
na šťastie ti — neprerazí hrudu;
nech čuješ ho: trepneš v rakev čelom!…
Nedorádzam: čo ti pilnosť skytá,
mzdu hneď klzkým dol’ gágorom pustiť,
labužníkom smetať do koryta,
hodovať len, hýriť a — sa spustiť.
Len skývražne neutŕhaj sebe,
miesto v potrieb nepchaj v kapies pysky;
ktorí sú ti bližní, snáď i blízki.
Nehovorím tobôž: zbytky-statky
bys’ vytŕčal v nádhere a lesku.
Už sa hnieždi, umkne bez pamiatky,
kto nastúpil parketovú stezku.
Rod náš predsa zohrdili ,páni‘:
i nech pošli v zradnej blýskavici! —
My sme ,z ľudu‘, v čom keď nieto hany,
zostaňme aj jeho — robotníci!
I ja v potu tvári čestne tŕžim,
ťažím z hrivny, ktorú Boh mi sveril.
Toho však sa pravidla vše držím:
že je doba, by sa vták i pieril,
opŕchol — veď on sa znova zmôže —
To už božská príroda tak dala;
len cibuľa nadieva sa v kože —
Nič hnusnejšie ako hŕba sala.[13]
[13] Hŕba sala (= sadla) — vytučenie, pohodlný ľahký život zo ziskov, nečestne nadobudnutých z mozoľov robotníkov