ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Katolícky farár Jozef Kolisko bol vo svojej obci veľmi obľúbený. Nielen azda staré baby — ktoré všade aj za planého farára sú ochotné položiť svoj mizerný život — ale aj vážni spoluobčania bez rozdielu vierovyznania radi sa s ním poradili, keď dajaká komplikovaná otázka bola na rozriešenie. A skutočne bol to geniálny človek, akého treba hľadať: vyznal sa nielen v biblii, katechizme a latinskom jazyku dôkladne, ale bol znamenitý matematik a botanik a vôbec vo všetkých reálnych vedách bol tak doma, ako vo svojej reverende. A ešte mimo toho všetkého mal jednu krásnu vlastnosť, ktorá sa medzi jeho kolegami tak málokedy dá spozorovať: nebol namyslený a nebol lakomý. Chudobný ľud si ho ctil, lebo mu bol dobrým radcom a dobrodincom. Ani za svet by neprijal od chudobnej vdovice haliera za pohreb jej muža alebo decka; ešte jej radšej sám poskytol peňažitú podporu na iné nevyhnutné pohrebné výdavky.

„Ale, suseda moja drahá, veď ja mám dosť, čo mi treba; načože by som peniaze odkladal, veď nemám deti!“ tak sa vždy bránil, keď mu nejaký chudák silou-mocou chcel svoje krvavo vyrobené groše vtisnúť do ruky.

Farár Kolisko bol bezdetný — jedno dieťa, ktoré mu jeho kuchárka Anna darovala, pochoval pred desiatimi rokmi a viac im pánboh neudelil — a keďže nemali vlastných detí, staral sa o deti chudoby, nakoľko mu to jeho prostriedky dovoľovali. Čo sa týka jeho pomeru k Anne, z toho nerobil nijaké tajnosti a nikto si tým hlavu nelámal, lebo nikto z toho nemal nijakú škodu. „Pohoršenie“ teda nebolo a biskup robil tak, akoby o veci nevedel.

„Prosím ťa, milá Anna,“ vravel raz farár svojej kuchárke, „čože má biskup robiť sa mnou kadejaké hlúposti, keď nemusí; veď to ľudia tiež dobre vedia, že tie deti, ktoré pri sebe má a ktoré mu strýčkujú, sú jeho vlastné deti.“

„Všetko by bolo dobré, len keby na mňa ľudia tak zvláštne nepozerali, zato že som kuchárka na fare; to ma predsa len trápi,“ odpovedala Anna.

„Áno, áno, duša moja, viem ja dobre, ako trpíš pre mňa, viem, akú obeť si za mňa priniesla, a preto môžeš byť istá, že žijem len pre teba a pre chudobný ľud, lebo vidím, že ten svet je nespravodlivo a hlúpo zariadený.“

„Jozef, ty rozprávaš ako socialisti, čo som nedávno na zhromaždení počúvala, daj si pozor, aby si sa verejne neprezradil.“

„A ty sa nazdávaš, že sú socialisti planí ľudia? Oj nie, duša moja! Oni majú pravdu, ale žiaľbohu verejne to vysloviť nemôžem, lebo v tom prípade by biskup zakročil. A ver mi, že keby sa cirkev prispôsobila a zastávala sa chudoby celkom v socialistickom zmysle, že by získala pre seba veľké masy ľudu.“

„Potom by to aj zaslúžila.“

„Tak je, Anna, ty máš zdravý rozum. V celom okrese nepoznám ani jednu dámu, ktorá by sa mohla s tebou merať in puncto inteligencie, dobrosrdečnosti.“

„Ale len tak nepreháňaj! A potom, akže som sa dačo naučila, mám to len tvojou zásluhou. Veď ty si bol mojím učiteľom. Bola som taká hlúpa husička, keď som k tebe prišla za kuchárku, sotvaže som písať vedela a ty…“

„Nerozprávaj! Veď mi to srdce od žiaľu roztrhne, keď si pomyslím, ako som mohol byť taký nesvedomitý a skaziť takému dobrému, poctivému dievčaťu celú budúcnosť. Veď si ešte bola nerozumné decko a nevedela si, čo robíš.“

„Ja som nie nešťastná, Jozef, lebo tvoj charakter mi moju budúcnosť práve tak zabezpečuje, ako keby som sa bola vydala a možno oveľa lepšie. A ty si taký dobrý, že si ťa každým dňom viacej ctím a vážim.“

„Teraz však preháňaš! Veď ja nemôžem všetkou svojou dobrotou napraviť zločin, ktorého som sa na tebe dopustil.“

„Ale, Jozef, strpčuješ si život nadarmo. Nepremýšľaj ustavične o tejto veci, aj tak to nič nepomôže. Pomery sú také, že ja sa tvojou legitímnou ženou nemôžem stať; hlúpy svet chce tak mať, načo si máme my robiť výčitky?“

„Svet to tak chce, to je nie pravda! Vieš, kto to chce? Starí, lakomí cirkevní hodnostári to chcú — nikto iný.“

„Nuž áno, ale premeniť sa to nedá.“

„Nedá?! Ba dá sa a premení sa to — možno, že my dvaja sa toho nedožijeme, ale dlho to trvať nebude — premení sa to tak, že aj katolícky kňaz sa stane slobodným človekom a nebude prinútený na pokrytectvo.“

Tri mesiace uplynuli po tejto rozprávke. V obci L. bolo všetko na nohách.

„O koľkejže bude pohreb, suseda?“ pýtala sa stará Klepetková.

„O pol tretej. No, ale kto by bol pomyslel, taká zdravá osoba, ako bola tá farárova kuchárka a už ide do hrobu. A farár, ten je celý preč, len plače a plače.“

„No to vám verím, Rapoška, predsa vieme, že ju mal strašne rád, ako sa to na jedného poriadneho farára ani nepatrí.“

„A čože jej bolo?“

„Srdce jej vraj puklo. Pred týždňom bol akýsi škandál u notára. Farár ho navštívil aj s kuchárkou a notárka jej nepodala ruku a nezhovárala sa s ňou. No viete, notárka je z fajnového domu dcéra — jej otec mal veľkú fabriku na špiritus — a predsa kuchárka je len kuchárka, a ešte k tomu na fare. Zato si to nemusela tak k srdcu brať, že hneď od ľútosti ochorela a zomrela.“

„No, akáže mi tu dáma, celá notárka aj s jej špiritusovým fajnovým nosíkom — nebolo by jej nič odpadlo z neho, keby jej bola ruku podala.“

„Nuž naostatok, mohla jej ruku podať, prupte forma, ako sa povie vo fajnovej spoločnosti. Ale farár vraj potom strašne nagrobiančil notárke, že vraj jedna nevzdelaná sprostá osoba, a taká a taká, len nie pekná — len — len že ju nevyplieskal. A notár to tak nenechá, vraj to pošle na biskupa.“

Po obede bol pohreb. Šiesti farári z okolitých obcí odprevádzali Annu na večný odpočinok v čiernych ornátoch. Farár Kolisko išiel za rakvou v civile; bolo vidieť, že je zlomený. Taký nádherný pohreb ešte v dedine nebol; aspoň stará Klepetková sa nevie na dačo podobné rozpamätať. Je to vraj komické, že kuchárke taký pohreb nepatrí.

Opäť uplynuli tri mesiace a zasa bol pohreb v dedine. Celkom jednoduchý pohreb bez kňaza, ale s veľkým účastenstvom ľudu i z okolitých dedín. Socialisti s červenou zástavou sa zúčastnili na sprievode, ako si to zosnulý pred svojou smrťou žiadal. Dnes pochovávali farníci svojho dobrého farára Kolisku, ktorý sa utrápil nad smrťou svojej milovanej kuchárky Anny. Po jeho smrti vysvitlo, že on bol ten „antijezuita“, čo uverejňoval v socialistických novinách články proti kňazom. Kto by to bol len pomyslel, že za touto značkou sa skrýva katolícky kňaz? Také niečo sa každý deň nepritrafí.

A ľudia navzdory všetkému v dedine L. a okolí vravia, keď príde reč na farárov: „Takého dobrého farára, ako bol Kolisko, nikdy nebolo a ani viac na svete nebude.“