ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Kukutíne založili občania pred desiatimi rokmi nový týždenník pod názvom Poriadny Slovák kvôli tomu, aby sa ľud vzdelával, obzvlášť sedľač v okolných dedinách. A dnes číta tento časopis už 420 riadnych predplatiteľov. Pán doktor Krajan je redaktor a dvaja úradníci, totiž pán Vizkóczy a pán Postyányi sú hlavní spolupracovníci. Hoci títo páni sú nie rodení Slováci, tak sa im tá česť musí dať, že časopis je znamenite redigovaný. Pán doktor Krajan píše úvodné články, pán Vizkóczy „zábavné“ a pán Postyányi básničky, ktoré sú naozaj na dopukanie. Poriadny Slovák je zato aj medzi úradníkmi a zámožnými občanmi veľmi obľúbený, takže najmenej 400 odberateľov sa regrutuje z inteligencie.

Každú sobotu večer možno týchto pánov novinárov nájsť medzi občanmi v ekstracimre u Zlatého anjela. Tu sa najviac rozpráva po slovensky o politike a môže sa povedať, že sa už mnohý článok Poriadneho Slováka tu narodil pri pohári dobrého piva alebo vína. Ján Sztrapacska klobúčnik, Anton Podsztruhnik fotograf, Jozef Makovník hodinár a pisár Kalina sa dostanovia tiež pravidelne; oni sú vo výbore osvetu rozširujúceho spolku a tu majú príležitosť upotrebiť svoje skúsenosti a náhľady pre dobro všeobecnosti.

Bola zasa sobota a spoločnosť v ekstracimre Zlatého anjela ako obyčajne zasadnutá okolo dlhého stola politizovala a pila.

„Neverci sú príčinou všetkého zla na svete; tí každého, kto sa nimi zapodieva, nahuckajú a zavedú do nešťastia,“ vravel Podsztruhnik.

„Áno, tak je, páni moji,“ začal prednášku pán doktor. „Vtáka poznáme po perí. Kto sa zamieša medzi otruby, zožerú ho ošípané. To sú staré porekadlá. Zle je teda obcovať s takými ľuďmi, ktorí nemajú viery. Keď sa človek dlho zdržuje v takej izbe, kde je mnoho dymu, tak mu na druhý deň šaty dymom páchnu. Keď človek za dlhý čas obcuje s takými ľuďmi, ktorí nemajú viery, ich duše o krátky čas sa otrávia neverou. Vieme dobre, že pobožnejšieho človeka na svete málo bolo, ako bol Šalamún, slávny kráľ židovský. Nuž ale keďže obcoval s pohanskými ženami, pripravili ho o vieru. Takéto prípady sa stávajú aj teraz. To vidíme najviac medzi Slovákmi v Amerike. Z Uhorska si donesie vyvandrovalec vieru, vlastenectvo, len čo sa tam však zdržuje, následkom zlej spoločnosti a obcovania s nevercami hneď sa naskrze premení. Od nás ide ta Slovák pobožný, utvrdený od svojej matky a vychovávaný v bázni božej, dostanúc sa však do pazúrov nevercov, do spoločnosti nesvedomitých a mravne skazených ľudí, tak sa premení, že by ho ani vlastná matka nepoznala. Hneď začne všetko hanobiť, nič mu nie je sväté, všetko by chcel kritizovať a naprávať. Takému človekovi ani Poriadny Slovák už nepomôže, ten je stratený.“

„Nemusíme ani na Ameriku pozerať, máme príklady i tu u nás a vidíme, že kto obcuje so socialistami, musí morálne klesnúť,“ vravel Sztrapacska a pozrel ostro na Kalinu. Tento spozoroval, čo chce Sztrapacska povedať a vraví:

„Ja som bol v nedeľu na ľudovom zhromaždení, to je pravda, ale zato ešte nemusím byť socialistom. Človek sa ide informovať, aby vedel, čo ľud chce, čo sa tam rozpráva, a pomyslí si svoje.“

„To je nie tak. Oni sú mladý človek, nemajú ešte skúsenosti a tí huncúti im hlavu pomútia,“ poznamenal dobromyseľne Makovník.

„Ale nech sa o mňa neboja, ja viem rozoznať, čo je dobré a čo je zlé. Ja som mladý človek a musím nadobúdať skúsenosti; musím sám počuť, čo tí ľudia rozprávajú a sám si urobiť úsudok.“

„No len tam pár ráz idú, bude z nich taký huncút, ako sú všetci.“

„Ale, pán Makovník, prosím pekne, veď aj socialisti chodievajú do kostola, a predsa zostanú socialistami, prečo by som ja…“

„No už vidím, že ich má čert v pazúroch. Oni just tak rozprávajú ako socialisti. Už sa im dačo prilepilo.“

„Všetkých socialistov treba obesiť,“ prevzal teraz slovo Sztrapacska, „aj panslávov — to je jedna banda.“

„My sme veľmi dobrí, páni moji. Nikde na svete by takú slobodu nemali títo huncúti ako u nás. Ale raz aj nás trpezlivosť prejde. Nebudeme sa na to ľahostajne pozerať, ako kadejaké naničhodné noviny a letáky rozširujú medzi ľudom. Veď je to čistá otrava!“

„Medzi nami povedané, sama vláda podporuje tú takzvanú slobodomyseľnosť a demokraciu. Tisza, to bol ešte chlap!“ vravel Makovník.

Kalina sa dal do hlasitého smiechu. „Ach, to je znamenité! Tak terajšia vláda podporuje slobodomyseľnosť a demokraciu?“

„A či sú oni slepý a hluchý, že nevedia, čo sa u nás robí? Nečítajú nijaké noviny? Nevedia, že vláda chce dať ľudu všeobecné hlasovacie právo, ktoré celú krajinu musí doniesť navnivoč?“ odpovedal mu nahnevaný Makovník.

„Práve zato, že čítam všelijaké noviny, viem, čo sa robí.“

„Nuž tak, čo sa robí, mladý pán?“

„Vláda robí len toľko, koľko musí, čo sa nedá zadržať, rozumejú, veľactený pán Makovník? Veď už pre pánaboha nemôžeme zostať tým najzaostalejším štátom na…“

„Ale nerozprávajú takú zeleninu! No to je rozum! Skadeže majú ten rozum? To sa už od socialistov naučili, však?“ Tak a podobne všetci teraz kričali na úbohého Kalinu.

„No vidia, už ich čert má v pazúroch. Onedlho budú celkom tak rozprávať ako tí huncúti. Načo tam chodia na zhromaždenia medzi socialistov, oni truľo!“ dal ešte ostatný tromf Sztrapacska.

„Ďakujem pekne, pán Sztrapacska, za ten titul, ktorý mi ráčili láskavo udeliť. Vidím, že sú oni veľmi vzdelaný a skúsený človek.“

„Ale nech mi dajú pokoj a idú dočerta!“ vravel Sztrapacska.

„Kto sa zamieša medzi otruby, zožerú ho ošípané!“ vyhlásil pán doktor.

„Áno, áno, ja to cítim,“ odpovedal Kalina a sadol si k druhému stolu. „Nerád by som osprostel.“

„No nech sa páči! Či by jednu nezaslúžil?“ podotkol Sztrapacska. Páni si štrngli a zapili si. Potom sa politizovalo ďalej — bez Kalinu. Tak sa chudák sám svojím horúcim temperamentom pripravil o fajnovú spoločnosť. Bol vylúčený z inteligencie.

Pri dlhom stole prešla teraz reč na Čechov. Pán doktor Krajan dokázal v dlhej reči celkom jasne, že medzi Čechom a Slovákom je väčší rozdiel ako medzi Nemcom a Angličanom a poukázal na to, ako Maďari so Slovákmi dobre zaobchodia, akí boli vždy dobrí bratia spolu. Ďalej dobre posvietil na tú bezočivosť Čechov, ktorí by, keby sa im podarilo Slovákov dostať do pazúrov, týmto svoju reč vtisli a z nich odrodilcov narobili, ktorí by si potom svoju slovenčinu zanedbávali a český kapitál by vyciciaval slovenský chudobný ľud.

Pán Vizkóczy však vravel: „My si Slováka nikdy nebude dávať. Uhorský Slovák nebola a nebude český Slovák.“

Pán Postyányi zasa dal toto zo seba: „Slovák je nie Čech a Slovák ani nerozumíš, čo Čech povedala.“

Kalina, ktorý celý čas sedel potichu a počúval, čo páni rozprávajú, pri reči doktora aj sem a tam kýval hlavou, teraz práve mal pohár pri ústach a naraz mu zaskočilo pivo na nepravú cestu, takže sa zakuckal. Chytro vytiahol vreckovku a utieral si slzy. Nedalo sa dobre rozoznať, či sa chce smiať a či plakať. Pán Vizkóczy však so sebou nedá špásovať a obrátil sa hneď s pozdvihnutým hlasom ku Kalinovi: „Oni sú socialista a pansláv a ich starý tatuško bol Čech, rodený Čech, lebo ja som ich starý tatuško dobre poznala. Tak! A teraz si držala papule.“

Celá spoločnosť sa dala do hlasitého smiechu. Najviac však bol rozveselený pán Postyányi a volal: „Aha! taký vtáčik bola medzi nás?“ Aj sedemnásťročná Aranka, krčmárova dcéra, sa zasmiala, lenže viac nad komickou rečou ako nad Kalinom.

Kalina zaplatil, vzal klobúk a kabát a bez slova, v tvári bledý ako smrť, odišiel preč s tou pevnou zásadou, nikdy viac do tohto hostinca nevstúpiť.

„Ten sprosták!“ — šomral po ulici — „či ja zato môžem, že môj starý otec bol Čech? Ach ty môj bože dobrotivý, aký som ja nešťastlivý! Môj otec sa tu narodil, ja som sa tu narodil a držal som vždy tak verne s nimi — a teraz mám takú hanbu, taký škandál. A ešte aj Aranka, ktorú som tak rád videl, sa smiala. To ma najviac bolí, že tá je taká surová. Čo len teraz budem robiť, bože môj? Ja to tomu sprostému Vizkóczymu neodpustím ani za sto rokov. Nejaký škandál musím aj ja jemu urobiť. Ale čo a ako? Možno, že aj v jeho rodine sa nájde dakto, čo pochádza z Čiech — no budem to hľadať a možno sa mi podarí urobiť aj jemu hanbu.“

Táto myšlienka mu dodávala kúštik úfnosti a novej sily.

Na druhý deň už bol Kalina u matrikára, s ktorým bol veľmi dobre známy, a otvoril mu celkom dôverne svoje utrápené srdce. Tam sa dozvedel, kedy a kde sa Vizkóczy narodil a poznačil si to do noteska. O niekoľko dní odcestoval do neďalekého mestečka a tam sa bral hneď k farárovi. Stade ale zasa po železnici, o hodinu bol v Hornej Skalici, kde u farára zasa dačo vytiahol. O tri týždne mal Kalina všetko, čo potreboval a už sa vopred tešil na tú senzáciu: „No počkaj len, sprosták!“ Ale aj sa medzitým zoznámil s niekoľkými huncútmi a tých pozval na dnes večer do Zlatého anjela.

Páni sedeli okolo dlhého stola a politizovali pri pive. Okolo druhého stola však sedeli cudzí hostia, všetko mladí ľudia, dvaja z nich mali červené kravaty. Kalina vstúpil do siene a hlasno pozdravil: „Dobrý večer, páni! Ach, aj moji noví kamaráti sú tuná! Servus, servus! No to sa hodí znamenite, dobre sa zabavíme. Ešte som nikdy nebol v takej dobrej nálade ako dnes.“

Jeden z tých huncútov, čo mal červenú kravatu, vravel: „No, kamarát, čo si nám doniesol z cesty? Sľúbil si nám nejaké prekvapenie.“

„Áno, tak je. Nedávno sa pán Vizkóczy trápil o môjho starého otca, tak som ani ja nechcel zostať nevďačný a trápil som sa s jeho starým otcom a celou rodinou a zato som cestoval a študoval, aby som nadobudol skúsenosti, lebo len tak človek zmúdrie. Pre čo som pred troma týždňami plakal, tomu sa teraz zo srdca smejem,“ vravel Kalina a podal huncútovi kartičku. „Prečítaj, prosím ťa, nahlas túto kartičku!“ Oslovený vzal kartičku a čítal:

Potvrdzujem, že Gusztáv Viskócsi, narodený dňa 16. februára 1865 v Lužanoch, je manželský syn Jána Viskócsiho, majstra tesárskeho, narodeného dňa 20. mája 1834 v Hornej Skalici a jeho manželky Márie, rodenej Cancálkovej v Trenčíne dňa 4. novembra 1840. Ján Kankula, farár.

„Tak sa oni vlastne, pán Vizkóczy, podľa otca volajú Viskócsi a maminka bola Cancálková,“ vravel Kalina.

Pán Vizkóczy zbledol od zlosti, ale opanoval sa a povedal len tak jednoducho: „Áno, Viskócsi, ale potom sa vždy písal Vizkóczy a tak som i ja v matrike zapísaný.“

„No vidia, ako sa mená preinačujú, je to veľmi poučné: tu mám druhú kartičku, z ktorej vychádza najavo, že sa ich starý tatuško vlastne volal Viszkócsil. Pri podpisovaní už sa to dáko stalo, že to ,l‘ na konci skapalo a skapalo aj ,s‘. A tu mám ešte jednu kartičku, že tohto Viszkóczyho otec sa volal a písal Vyskočil a privandroval z Čiech. Ale zato nemusia plakať, pán Vizkóczy! To je nič. Len keď nekradol.“

Pán Vizkóczy zamdlel a padol do náručia pána Postyányiho, ktorý mu chytro odobral golier a nalial mu vody na hlavu. Pán doktor sedel ako oparený. Sztrapacska, Podsztruhnik a Makovník robili kyslé tváre.

„A oni, pán Postyányi, môžu byť rád, že som sa nimi nezaoberal. Boh vševedúci vie, čo by z nich naostatok zostalo,“ vravel Kalina.

Bol to hrozný škandál v Kukutíne! Poriadny Slovák však stratil vyše sto predplatiteľov.