ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Po nás potopa)

Je nedeľa večer. Idem do kaviarne prečítať si noviny a pri tom si obzrieť „lepšiu“ spoločnosť. Človek musí raz za čas ísť aj medzi „pánov“, aby videl, ako sa majú. A veru, páni sa cítia celkom dobre. Cigáni hrajú valčíky, slovenské melódie, čardáše. Kaviareň je preplnená, sotva si nájdem miestečko v jednom kútiku. Všetko je ako pred vojnou, len tie slovenské melódie medzi čardášmi potešia moje vlastenecké srdce, kým moje druhé srdce, to socialistické, to sa nemôže nijako uspokojiť.

Vezmem meštiacky časopis do ruky a čítam: V Taliansku robotníci socializujú továrne — Vláda je proti tomu bezmocná — Taliansko stojí pred boľševickým prevratom — Na rusko-poľskom fronte nastáva rovnováha — Poliaci nevládzu už ďalej postupovať — Rusi mobilizujú veľké masy vojska. Anglické robotníctvo ide do štrajku — Íri bojujú za svoju samostatnosť. Na celom svete to vrie medzi pracujúcou triedou…

Muzika hrá čardáš — z jedného biliardu vyletela guľa a gúľala sa mi až pod nohy. Odložím noviny a nechám oči vandrovať od stola ku stolu, od osoby k osobe. Páni a dámy sú v dobrej nálade, obsluhujúci personál má plné ruky práce. Hostia pozostávajú — podľa môjho úsudku — hlavne z úradníctva a obchodníkov. Ale aj dôstojníctvo je dobre zastúpené. Skrátka, mám tu pred sebou veselú fajnovú spoločnosť, inteligenciu. Pri susednom stole počujem starého byrokrata (Rakúšana), ako s chichotom vraví: „Ruský boľševizmus už má dohrané — no, prosím vás, pán doktor, to sa dalo predpovedať, že tá banda dlho tam panovať nemôže — bez inteligencie, bez kapitálu - ale kdežééé!“

Pri jednom stole sedí väčšia spoločnosť — páni a dámy — a zabáva sa pri šampanskom. Sklepník nosí vždy nové fľaše a kladie ich na ľad, nalieva panstvu do pohárov, zapaľuje im cigarety; obskakuje len okolo tohto stola, vždy je v pohotovosti len pre túto veľmi fajnovú spoločnosť. Ten najtučnejší pán rozkazuje, čo má sklepník na stôl postaviť. Kto to asi môže byť? Bankár, keťas, alebo dajaký podobný zbojník — to nemôžem rozoznať — a kde tie dámy mám zaradiť, tiež neviem. Fajnové dámy, alebo k…? No, naostatok, všetko jedno. Platiť: Idem domov. Je už 11 hodín. Na ulici sa stretnem so starým otrhaným, zafúľaným žobrákom — prosil si almužnu: „Celý deň som nič nejedol a som už taký slabý a chorý a nemám kde hlavu položiť — ach, bože dobrotivý, či už bude troška lepšie na tom svete?…“

„Len trpezlivosť, hladný proletár! Vieš, čo je to pokojný vývin, čo je evolúcia? Neboj sa, o 20 — 30 rokov už bude troška lepšie.“

Prešibaná madame Pompadour cítila, že raz potopa prísť musí, a preto sa vyslovila: „Après nous le deluge!“ Ona sa netrápila, čo bude zajtra, užívala radosti tohto sveta plnou mierou, dokiaľ sa dalo, tak ako to robila celá fajnová spoločnosť jej čias. Potopa prišla. Teraz stojíme ale pred takou ohromnou potopou, že by sa aj stará Pompadourka zľakla. Ale naše panstvo je slepé a hluché: stojí vo vode až po bradu a ešte sa chichoce. Potopa vraj nikdy nebude. Socialistická strana je rozbitá! Už je všetko v poriadku!