Zlatý fond > Diela > Drobné humoresky, grotesky, alegórie a besednice


E-mail (povinné):

Václav Chlumecký Enšpenger:
Drobné humoresky, grotesky, alegórie a besednice

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Martina Jaroščáková, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Daniela Kubíková, Karol Šefranko, Simona Veselková, Ivana Černecká, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov

Kladivo a kadidlo

I.

Bratia Adolf a Baltazár Kladilovci sa pred krátkym časom usadili v dedine. Starší brat Adolf kúpil domček so záhradou a kus poľa. Je to dom, v ktorom sa obidvaja narodili, patril nebohým rodičom. Adolf dal dom prestavať, dal urobiť veľké obloky, takže je teraz vedľa fary ten najkrajší v dedine. Just dostal všetko do poriadku ešte pred vojnou. Teraz tak dosť spokojne žije so svojou manželkou Jankou. Držia si kravičku, prasce, sliepky, husi a kačice a ešte aj včelárstvom sa Adolf zaoberá a je pritom zdravý a čerstvý ako nejaký mladík, navzdor svojim šesťdesiatim rokom. Obidvaja synovia padli na fronte za vlasť. Adolf má malú províziu z bratskej pokladnice, lebo robil celý život ako mašinista v štátnej fabrike. Ľudia v dedine ho nazývajú Kladivo namiesto Kladilo, preto, že ho často vidieť okolo domu s kladivom vždy dačo reparovať.

Jeho mladší brat, Baltazár, bývalý pisár v tej istej fabrike a tiež už proviziant, býva pri ňom. A zato, že ho vždy v kostole vidieť a pri procesiách nosí baldachýn, dostal od ľudu prezývku Kadidlo. Baltazár je vdovec bez detí. Za mladých rokov sa bratia jeden druhému vyhýbali. Baltazár bol pán; vždy sa ako ploštica vtisol medzi vyšších, ako bol sám, hľadel sa zavďačiť všelijakým spôsobom a tak ho medzi sebou trpeli. Adolf však bol pravý opak: toho každý poznal ako socialistu. Keď sa raz náhodou zišiel s Baltazárom, tak sa len zasmial a vravel: „Ty si vždy bol a zostaneš celý život miništrantom.“

„A ty,“ odpovedal brat, „zostaneš vždy nespokojný rebelant! Uvidíme, kto z nás dvoch ďalej zájde.“

Vyšlo im to najedno. Baltazár má síce o dvadsať korún mesačne väčšiu províziu ako Adolf, ale práve toľko musí platiť bratovi za bývanie.

Teraz sa už Baltazár za brata nehanbí, hoci sa ten nezmenil a s farárom, učiteľom a notárom sa nezhovára, kým prvý sa rád ukazuje v ich spoločnosti. Ale naostatok je to predsa len brat. Každý deň majú spolu veľké debaty, ale zato sa na seba nehnevajú. Počúvame jednu takú debatu Kladiva s Kadidlom, čiže Adolfa s Baltazárom:

A: „Včera som držal prednášku našim mladým sedliakom a robotníkom a veľmi sa im páčila. Mám radosť, že sa slobodná myšlienka už aj u nás ujíma.“

B: „Dajže pokoj tomu dobrému ľudu! Nechaj mu jeho ideály, jeho lásku k vlasti a jeho bohabojnosť!“

A: „Veď o tom som rozprával, že si má každý dobrý, charakterný človek milovať svoju matku a materinský jazyk.“

B: „Celkom dobre. Ale aj štátnu reč by sa mal každý naučiť.“

A: „Ako ti je známe, tak sa každý v škole učí štátnu reč. Ale aj materinskú reč by sa mal každý naučiť.“

B: „Veď mu to nik nebráni — môže sa naučiť.“

A: „Ani to mu nik nebráni, aby sa štátnu reč naučil — ba naopak!“

B: „Štátna reč sa učí len v škole, a to nestačí.“

A: „Materinská reč sa učí len doma, a to tiež nestačí. Nemáme dobré školy.“

B: „Školy sú dobré, ale ľud je sprostý a planý, nemiluje si svoju vlasť.“

A: „Ale dajže pokoj! Vlasť sme my, ten tu bývajúci ľud. Prečože by ľud sám seba nemiloval? Veď je to holý nezmysel. Nemiluje úradníkov.“

B: „Vlasť je tá zem, kde sme sa zrodili.“

A: „Dobre. Teda táto dedina je naša najbližšia vlasť a potom prídu aj susedné dediny a celý kraj, kde tie isté zvyky panujú ako u nás.“

B: „Naša vlasť je veľká a jej synovia majú všelijaké zvyky a jazyky.“

A: „Celý svet je naša vlasť. Naša bližšia, užšia vlasť je Európa, ešte užšia Uhorsko, ešte užšia Slovač, ešte užšia naša stolica, ešte užšia naša dedina a tá najbližšia je môj domček, môj vlastný domček. Čo je nie moje vlastné, kde ja nerozkazujem, kde nemám právo, to je nie moja ,vlasť‘. Čo je teda u teba vlasť?“

B: „Vlasť naša je Uhorsko, toľko si sa predsa naučil.“

A: „Viem ja dobre, čo je moje a nedám si to vziať. Ale aj to viem, že v Uhorsku nežijú len Slováci, že sú tu aj druhé národy a že máme túto vlasť spoločne; je všetkých národov spoločná uhorská zem.“

B: „Nuž tak. Naša spoločná vlasť je uhorská zem a musíme sa teda medzi sebou po uhorsky dohovoriť.“

A: „Aha! Uhor sa rozpráva po slovensky. Ale keď tí druhí nechcú?“

B: „Nerob sa taký sprostý. Jedna reč musí panovať.“

A: „?“

B: „No, čo tak pozeráš?“

A: „Ale ten čierny pes sa krúti okolo mňa, už ma dva razy pohrýzol, ale tretí raz ma už nedostane — ja ho opálim.“

B: „My máme povinnosti k našej veľkej vlasti.“

A: „A vlasť zasa k nám.“

B: „Lebo vlasť nás chráni.“

A: „A my chránime vlasť. Už som ti vravel, že sme my tá vlasť. Ja som stratil dvoch synov, je ti to ešte málo?“

B: „Vlasť nám dáva chlieb.“

A: „Ja som si vždy môj chlieb poctivo zaslúžil a robil som aj pre druhých, ktorí sa len povaľovali alebo zabávali, jedli a pili a nerobili nič.“

B: „Čo tým chceš povedať?“

A: „Kto nerobí, žije z mozoľov a krvi pracujúcich.“

B: „Jeden robí rukami a druhý hlavou.“

A: „Veľa máme takých, čo nerobia ani rukami ani hlavou a žijú dobre. Každý robotník však robí rukami aj hlavou.“

B: „Učených ľudí potrebujeme. Kto sa však v škole trápil dlhé roky, ten si hádam zaslúži lepší život ako ten, čo nemá školy.“

A: „No vidíš, brat môj: ja som sa učil, trápil a ty si sa naveky len modlil a celý život si miništroval, a predsa sa mi ani o mak lepšie nevodilo ako tebe.“

B: „Ja som predsa chodil štyri roky do gymnázia!“

A: „Keď ťa tam otec poslal! Aj ja by som bol chodil, ale musel som na teba robiť. Je to príjemnejšie sedieť v škole, ako vo fabrike robiť. A popri tom ešte som sa s tebou po večeroch trápil a učil som ťa, aby si neprepadol, lebo si mal takú tvrdú hlavu a ja som sa všetko ľahko a chytro sám naučil.“

B: „Ale po latinsky a náboženstvo si sa neučil.“

A: „Veru nie! Na to som ja mal tvrdú hlavu. Ale ešte som ťa nepočul po latinsky sa zhovárať s farárom. Viem, že nevieš ani slovo.“

B: „Už som zabudol.“

A: „Zabudol si všetko: po latinsky, dejepis, prírodopis, matematiku, geometriu, fyziku, zemepis, maďarskú gramatiku a sloh a slovenskú si nikdy nepoznal. Len katechizmus a bibliu poznáš a máš pekné písmo. Nerozumiem, ako sa človek tak môže celý život po tme tackať a ešte byť hrdý na svoju učenosť. Takých ľudí máme mnoho.“

B: „Načo ti je tvoja učenosť?“

A: „Ty si vravel, že kto sa trápil a učil, zaslúži si lepší život! A tu máš príklad, že tá vec tak na svete nestojí. Kto má peniaze a vysedí dlhé roky v škole, dostane to potvrdené čierne na bielom a zato dostane privilégium povaľovať sa po kanceláriách a dobre žiť.“

B: „Ale sú i takí, čo sa naozaj dačo naučili.“

A: „V každom prípade! A tí potom idú s nami a nie s vami!“

B: „Ty sa nazdávaš, že sa biskup neučil nič?“

A: „Nuž učil sa, učil — dlho sa učil — až sa vyučil a preučil — je to hrozné, čo sa všetko musel naučiť — ja by som sa zbláznil.“

B: „Tak vidíš.“

A: „Ja som ti len to chcel povedať, že sú na svete takí ľudia, ktorí sa nič neučili a nikdy nič nerobili a dobre sa im vodí.“

B: „Keď majú peniaze! Keď podedili po otcovi, ktorý zarobil!“

A: „A keď otec ukradol? Alebo starý otec? A potom máš aj ľudí, čo sa síce učili, veľa učili — samé sprostosti — až osprosteli. Tí si tiež zaslúžia dobrý život?“

B: „Neviem, ktorí ľudia by to boli.“

A: „Ja sa idem teraz pozrieť na včely. Tamto ide farár, choďže sa ho spýtať, čo je to vlastne: Sancta Simplicitas.“

II.

A: „Tak si teraz spokojný? Úfaš sa, že zostanete zasa navrchu ako pred vojnou?“

B: „Určite! Dokázalo sa, že ste vy nie schopní panovať.“

A: „Nemám strach, milý brat môj, o budúcnosť. Budeme sa síce ešte s vami musieť ťahať za prsty, narobíte nám ešte mnoho nepríjemností, ale koleso času v nijakom prípade nezastavíte.“

B: „Vaše koleso už zadržíme, to nám cez hlavu nepôjde!“

A: „Ba pôjde. Cárovi, tomu najväčšiemu zbojníkovi všetkých čias, už prešlo a jeho pomocníkom tiež.“

B: „A čo z toho vykvitlo? Strašná anarchia.“

A: „Ešte dávno nie taká strašná ako pod cárom.“

B: „Pod cárom bol aspoň majetok chránený.“

A: „Ale nerozprávaj také hlúposti. Cár sám mal v súkromnom majetku toľko zeme, ako je celá uhorská krajina a ty sa nazdávaš, že si to on vlastnými rukami zarobil? Kto sa mu nepáčil, toho poslal na Sibír alebo na šibenicu a majetok mu odobral. Jeho ujčekovia a švagrovia brali tiež, kde sa len čo dalo vziať. Od ministra až po ostatného žandára všetci kradli a zabíjali. Každoročne poslali tisíce ľudí na Sibír a tisíce ich povešali a postrieľali. A prečo? Len jedno slovo bolo treba — to slovo: sloboda. Tak písali aj vaše noviny!“

B: „No ale teraz majú slobodu!“

A: „Teraz slobodu nemajú, lebo sa s tými starými zbojníkmi musia biť. Ostatne, kto má na tom vinu, že sa tam socializmus nemohol rozvinúť ako v Nemecku a že ľud sa ešte nevie tak dobre zorganizovať, aby všetko hneď hladko a pekne išlo ako na šnúrke?“

B: „Ruský ľud sám volá Nemcov na pomoc proti anarchistom.“

A: „Rusi boli tiež u nás pomáhať. Veď si sa učil dejepis. V Rusku sú dve strany proti sebe: starý svet a nový svet. Starý svet klesá a volá o pomoc. To sa rozumie, že kto si pod vládou cára nadobudol majetok, ten si ho teraz zubami - nechtami chráni, lebo majetok je svätý.“

B: „Aj ty máš domček a kus poľa, či by si ticho pozeral, keby ti to anarchisti odobrali?“

A: „To, čo ja mám, je vlastnými rukami zarobené, to mi nik nemôže odobrať. Toľko a ešte viac by som zasa dostal. Môžeš byť istý, že by som ja o pomoc tak veľmi nekričal. Ostatne, ktože z nás vie, čo sa v Rusku robí. Ktože nám povie pravdu? Či vidíme čisto?“

B: „Uznávaš boľševizmus za dobrý?“

A: „Uznávaš ty cárizmus za dobrý?“

B: „Čo je mňa do cára?“

A: „A čo je mňa do boľševikov?“

B: „No veď vojna už dlho trvať nebude. Nemci urobia poriadky a potom príde svet do svojej koľaje.“

A: „Ja tiež mám nádej, že sa už vojna skončí a že potom Nemci poriadky urobia. Teraz tam tiež majú prvé slovo Baltazárovia a potom prídu Adolfovia.“

B: „Vy nikdy nebudete mať prvé slovo; my to nepripustíme.“

A: „Už ste veľa popustili a budete musieť ustupovať krok za krokom aj ďalej. Náš počet rastie a vás ubúda.“

B: „Veď nám pánboh ešte pomôže.“

A: „Už sotva. Už sa mu hnusíte, lebo nemilujete pravdu, čistú spravodlivosť a bratstvo.“

B: „Vy pána boha ani nepoznáte!“

A: „To nerobí nič. On pozná nás a vie, že my chceme dobre pre všetkých. O to sa netráp, ako sa my s ním vyrovnáme, to je naša súkromná vec.“

B: „Ty všetko prekrútiš. Naostatok ešte povieš, že má pánboh toho rád, kto sa nemodlí.“

A: „Z toho nemá pánboh nič, keď niekto melie ústami a križuje sa a pritom svojho blížneho nemiluje tak ako seba samého. Ja som počul, že miluje chudobných a nenávidí špekulantov.“

B: „Kto ti to vravel?“

A: „Nuž isteže nie tvoj biskup, ani pán Krajan, ktorý nedávno vravel, že chudobní sú len neporiadni ľudia, čo nevedia šporovať a všetko prepijú a prelumpujú.“

B: „To iste nevravel! To je len tvoje huncútstvo.“

A: „Môžeš sa ho spýtať; on ti to povie rovno do očí, že si lump.“

B: „Ja — lump?“

A: „Nuž áno, lebo nič nemáš, len tú malú províziu. Prečo si nešporoval, ha?“

B: „Sotva som vyžil z môjho platu, akože som mohol!“

A: „Lári-fári! Pán Krajan vravel, že si každý, aj z malého zárobku, môže dačo odložiť. Vidíš, aký si ty darebák?“

B: „Ale daj mi pokoj, to je táranina!“

A: „Dobre, poviem to pánu Krajanovi.“




Václav Chlumecký Enšpenger

— bol spisovateľ a publicista, priekopník slovenskej robotníckej tlače, účastník ilegálneho protifašistického hnutia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.