ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I.

Bratia Adolf a Baltazár Kladilovci sa pred krátkym časom usadili v dedine. Starší brat Adolf kúpil domček so záhradou a kus poľa. Je to dom, v ktorom sa obidvaja narodili, patril nebohým rodičom. Adolf dal dom prestavať, dal urobiť veľké obloky, takže je teraz vedľa fary ten najkrajší v dedine. Just dostal všetko do poriadku ešte pred vojnou. Teraz tak dosť spokojne žije so svojou manželkou Jankou. Držia si kravičku, prasce, sliepky, husi a kačice a ešte aj včelárstvom sa Adolf zaoberá a je pritom zdravý a čerstvý ako nejaký mladík, navzdor svojim šesťdesiatim rokom. Obidvaja synovia padli na fronte za vlasť. Adolf má malú províziu z bratskej pokladnice, lebo robil celý život ako mašinista v štátnej fabrike. Ľudia v dedine ho nazývajú Kladivo namiesto Kladilo, preto, že ho často vidieť okolo domu s kladivom vždy dačo reparovať.

Jeho mladší brat, Baltazár, bývalý pisár v tej istej fabrike a tiež už proviziant, býva pri ňom. A zato, že ho vždy v kostole vidieť a pri procesiách nosí baldachýn, dostal od ľudu prezývku Kadidlo. Baltazár je vdovec bez detí. Za mladých rokov sa bratia jeden druhému vyhýbali. Baltazár bol pán; vždy sa ako ploštica vtisol medzi vyšších, ako bol sám, hľadel sa zavďačiť všelijakým spôsobom a tak ho medzi sebou trpeli. Adolf však bol pravý opak: toho každý poznal ako socialistu. Keď sa raz náhodou zišiel s Baltazárom, tak sa len zasmial a vravel: „Ty si vždy bol a zostaneš celý život miništrantom.“

„A ty,“ odpovedal brat, „zostaneš vždy nespokojný rebelant! Uvidíme, kto z nás dvoch ďalej zájde.“

Vyšlo im to najedno. Baltazár má síce o dvadsať korún mesačne väčšiu províziu ako Adolf, ale práve toľko musí platiť bratovi za bývanie.

Teraz sa už Baltazár za brata nehanbí, hoci sa ten nezmenil a s farárom, učiteľom a notárom sa nezhovára, kým prvý sa rád ukazuje v ich spoločnosti. Ale naostatok je to predsa len brat. Každý deň majú spolu veľké debaty, ale zato sa na seba nehnevajú. Počúvame jednu takú debatu Kladiva s Kadidlom, čiže Adolfa s Baltazárom:

A: „Včera som držal prednášku našim mladým sedliakom a robotníkom a veľmi sa im páčila. Mám radosť, že sa slobodná myšlienka už aj u nás ujíma.“

B: „Dajže pokoj tomu dobrému ľudu! Nechaj mu jeho ideály, jeho lásku k vlasti a jeho bohabojnosť!“

A: „Veď o tom som rozprával, že si má každý dobrý, charakterný človek milovať svoju matku a materinský jazyk.“

B: „Celkom dobre. Ale aj štátnu reč by sa mal každý naučiť.“

A: „Ako ti je známe, tak sa každý v škole učí štátnu reč. Ale aj materinskú reč by sa mal každý naučiť.“

B: „Veď mu to nik nebráni — môže sa naučiť.“

A: „Ani to mu nik nebráni, aby sa štátnu reč naučil — ba naopak!“

B: „Štátna reč sa učí len v škole, a to nestačí.“

A: „Materinská reč sa učí len doma, a to tiež nestačí. Nemáme dobré školy.“

B: „Školy sú dobré, ale ľud je sprostý a planý, nemiluje si svoju vlasť.“

A: „Ale dajže pokoj! Vlasť sme my, ten tu bývajúci ľud. Prečože by ľud sám seba nemiloval? Veď je to holý nezmysel. Nemiluje úradníkov.“

B: „Vlasť je tá zem, kde sme sa zrodili.“

A: „Dobre. Teda táto dedina je naša najbližšia vlasť a potom prídu aj susedné dediny a celý kraj, kde tie isté zvyky panujú ako u nás.“

B: „Naša vlasť je veľká a jej synovia majú všelijaké zvyky a jazyky.“

A: „Celý svet je naša vlasť. Naša bližšia, užšia vlasť je Európa, ešte užšia Uhorsko, ešte užšia Slovač, ešte užšia naša stolica, ešte užšia naša dedina a tá najbližšia je môj domček, môj vlastný domček. Čo je nie moje vlastné, kde ja nerozkazujem, kde nemám právo, to je nie moja ,vlasť‘. Čo je teda u teba vlasť?“

B: „Vlasť naša je Uhorsko, toľko si sa predsa naučil.“

A: „Viem ja dobre, čo je moje a nedám si to vziať. Ale aj to viem, že v Uhorsku nežijú len Slováci, že sú tu aj druhé národy a že máme túto vlasť spoločne; je všetkých národov spoločná uhorská zem.“

B: „Nuž tak. Naša spoločná vlasť je uhorská zem a musíme sa teda medzi sebou po uhorsky dohovoriť.“

A: „Aha! Uhor sa rozpráva po slovensky. Ale keď tí druhí nechcú?“

B: „Nerob sa taký sprostý. Jedna reč musí panovať.“

A: „?“

B: „No, čo tak pozeráš?“

A: „Ale ten čierny pes sa krúti okolo mňa, už ma dva razy pohrýzol, ale tretí raz ma už nedostane — ja ho opálim.“

B: „My máme povinnosti k našej veľkej vlasti.“

A: „A vlasť zasa k nám.“

B: „Lebo vlasť nás chráni.“

A: „A my chránime vlasť. Už som ti vravel, že sme my tá vlasť. Ja som stratil dvoch synov, je ti to ešte málo?“

B: „Vlasť nám dáva chlieb.“

A: „Ja som si vždy môj chlieb poctivo zaslúžil a robil som aj pre druhých, ktorí sa len povaľovali alebo zabávali, jedli a pili a nerobili nič.“

B: „Čo tým chceš povedať?“

A: „Kto nerobí, žije z mozoľov a krvi pracujúcich.“

B: „Jeden robí rukami a druhý hlavou.“

A: „Veľa máme takých, čo nerobia ani rukami ani hlavou a žijú dobre. Každý robotník však robí rukami aj hlavou.“

B: „Učených ľudí potrebujeme. Kto sa však v škole trápil dlhé roky, ten si hádam zaslúži lepší život ako ten, čo nemá školy.“

A: „No vidíš, brat môj: ja som sa učil, trápil a ty si sa naveky len modlil a celý život si miništroval, a predsa sa mi ani o mak lepšie nevodilo ako tebe.“

B: „Ja som predsa chodil štyri roky do gymnázia!“

A: „Keď ťa tam otec poslal! Aj ja by som bol chodil, ale musel som na teba robiť. Je to príjemnejšie sedieť v škole, ako vo fabrike robiť. A popri tom ešte som sa s tebou po večeroch trápil a učil som ťa, aby si neprepadol, lebo si mal takú tvrdú hlavu a ja som sa všetko ľahko a chytro sám naučil.“

B: „Ale po latinsky a náboženstvo si sa neučil.“

A: „Veru nie! Na to som ja mal tvrdú hlavu. Ale ešte som ťa nepočul po latinsky sa zhovárať s farárom. Viem, že nevieš ani slovo.“

B: „Už som zabudol.“

A: „Zabudol si všetko: po latinsky, dejepis, prírodopis, matematiku, geometriu, fyziku, zemepis, maďarskú gramatiku a sloh a slovenskú si nikdy nepoznal. Len katechizmus a bibliu poznáš a máš pekné písmo. Nerozumiem, ako sa človek tak môže celý život po tme tackať a ešte byť hrdý na svoju učenosť. Takých ľudí máme mnoho.“

B: „Načo ti je tvoja učenosť?“

A: „Ty si vravel, že kto sa trápil a učil, zaslúži si lepší život! A tu máš príklad, že tá vec tak na svete nestojí. Kto má peniaze a vysedí dlhé roky v škole, dostane to potvrdené čierne na bielom a zato dostane privilégium povaľovať sa po kanceláriách a dobre žiť.“

B: „Ale sú i takí, čo sa naozaj dačo naučili.“

A: „V každom prípade! A tí potom idú s nami a nie s vami!“

B: „Ty sa nazdávaš, že sa biskup neučil nič?“

A: „Nuž učil sa, učil — dlho sa učil — až sa vyučil a preučil — je to hrozné, čo sa všetko musel naučiť — ja by som sa zbláznil.“

B: „Tak vidíš.“

A: „Ja som ti len to chcel povedať, že sú na svete takí ľudia, ktorí sa nič neučili a nikdy nič nerobili a dobre sa im vodí.“

B: „Keď majú peniaze! Keď podedili po otcovi, ktorý zarobil!“

A: „A keď otec ukradol? Alebo starý otec? A potom máš aj ľudí, čo sa síce učili, veľa učili — samé sprostosti — až osprosteli. Tí si tiež zaslúžia dobrý život?“

B: „Neviem, ktorí ľudia by to boli.“

A: „Ja sa idem teraz pozrieť na včely. Tamto ide farár, choďže sa ho spýtať, čo je to vlastne: Sancta Simplicitas.“

II.

A: „Tak si teraz spokojný? Úfaš sa, že zostanete zasa navrchu ako pred vojnou?“

B: „Určite! Dokázalo sa, že ste vy nie schopní panovať.“

A: „Nemám strach, milý brat môj, o budúcnosť. Budeme sa síce ešte s vami musieť ťahať za prsty, narobíte nám ešte mnoho nepríjemností, ale koleso času v nijakom prípade nezastavíte.“

B: „Vaše koleso už zadržíme, to nám cez hlavu nepôjde!“

A: „Ba pôjde. Cárovi, tomu najväčšiemu zbojníkovi všetkých čias, už prešlo a jeho pomocníkom tiež.“

B: „A čo z toho vykvitlo? Strašná anarchia.“

A: „Ešte dávno nie taká strašná ako pod cárom.“

B: „Pod cárom bol aspoň majetok chránený.“

A: „Ale nerozprávaj také hlúposti. Cár sám mal v súkromnom majetku toľko zeme, ako je celá uhorská krajina a ty sa nazdávaš, že si to on vlastnými rukami zarobil? Kto sa mu nepáčil, toho poslal na Sibír alebo na šibenicu a majetok mu odobral. Jeho ujčekovia a švagrovia brali tiež, kde sa len čo dalo vziať. Od ministra až po ostatného žandára všetci kradli a zabíjali. Každoročne poslali tisíce ľudí na Sibír a tisíce ich povešali a postrieľali. A prečo? Len jedno slovo bolo treba — to slovo: sloboda. Tak písali aj vaše noviny!“

B: „No ale teraz majú slobodu!“

A: „Teraz slobodu nemajú, lebo sa s tými starými zbojníkmi musia biť. Ostatne, kto má na tom vinu, že sa tam socializmus nemohol rozvinúť ako v Nemecku a že ľud sa ešte nevie tak dobre zorganizovať, aby všetko hneď hladko a pekne išlo ako na šnúrke?“

B: „Ruský ľud sám volá Nemcov na pomoc proti anarchistom.“

A: „Rusi boli tiež u nás pomáhať. Veď si sa učil dejepis. V Rusku sú dve strany proti sebe: starý svet a nový svet. Starý svet klesá a volá o pomoc. To sa rozumie, že kto si pod vládou cára nadobudol majetok, ten si ho teraz zubami - nechtami chráni, lebo majetok je svätý.“

B: „Aj ty máš domček a kus poľa, či by si ticho pozeral, keby ti to anarchisti odobrali?“

A: „To, čo ja mám, je vlastnými rukami zarobené, to mi nik nemôže odobrať. Toľko a ešte viac by som zasa dostal. Môžeš byť istý, že by som ja o pomoc tak veľmi nekričal. Ostatne, ktože z nás vie, čo sa v Rusku robí. Ktože nám povie pravdu? Či vidíme čisto?“

B: „Uznávaš boľševizmus za dobrý?“

A: „Uznávaš ty cárizmus za dobrý?“

B: „Čo je mňa do cára?“

A: „A čo je mňa do boľševikov?“

B: „No veď vojna už dlho trvať nebude. Nemci urobia poriadky a potom príde svet do svojej koľaje.“

A: „Ja tiež mám nádej, že sa už vojna skončí a že potom Nemci poriadky urobia. Teraz tam tiež majú prvé slovo Baltazárovia a potom prídu Adolfovia.“

B: „Vy nikdy nebudete mať prvé slovo; my to nepripustíme.“

A: „Už ste veľa popustili a budete musieť ustupovať krok za krokom aj ďalej. Náš počet rastie a vás ubúda.“

B: „Veď nám pánboh ešte pomôže.“

A: „Už sotva. Už sa mu hnusíte, lebo nemilujete pravdu, čistú spravodlivosť a bratstvo.“

B: „Vy pána boha ani nepoznáte!“

A: „To nerobí nič. On pozná nás a vie, že my chceme dobre pre všetkých. O to sa netráp, ako sa my s ním vyrovnáme, to je naša súkromná vec.“

B: „Ty všetko prekrútiš. Naostatok ešte povieš, že má pánboh toho rád, kto sa nemodlí.“

A: „Z toho nemá pánboh nič, keď niekto melie ústami a križuje sa a pritom svojho blížneho nemiluje tak ako seba samého. Ja som počul, že miluje chudobných a nenávidí špekulantov.“

B: „Kto ti to vravel?“

A: „Nuž isteže nie tvoj biskup, ani pán Krajan, ktorý nedávno vravel, že chudobní sú len neporiadni ľudia, čo nevedia šporovať a všetko prepijú a prelumpujú.“

B: „To iste nevravel! To je len tvoje huncútstvo.“

A: „Môžeš sa ho spýtať; on ti to povie rovno do očí, že si lump.“

B: „Ja — lump?“

A: „Nuž áno, lebo nič nemáš, len tú malú províziu. Prečo si nešporoval, ha?“

B: „Sotva som vyžil z môjho platu, akože som mohol!“

A: „Lári-fári! Pán Krajan vravel, že si každý, aj z malého zárobku, môže dačo odložiť. Vidíš, aký si ty darebák?“

B: „Ale daj mi pokoj, to je táranina!“

A: „Dobre, poviem to pánu Krajanovi.“