ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boli to utešené časy pred vojnou. Vtedy naša sloboda rozkvitala až radosť a gróf Pišta usporiadal sem-tam velikánsky sautanc pre celú krajinu, čo sa nazývalo: voľby. Narobilo sa gulášu v takom veľkom kotle, že by sa doňho bol spratal celý parlament. A tá pijatika! Tu bolo vína, piva, šampánie a špiritusu za kilometer Dunaja! Každý poriadny pijan, ktorý mal kus poľa a vola, dostal pozvánku a mal právo na jednu porciu guláša, kus chlebíka a liter vína alebo tri poháre piva. Chudobnejší bol spokojný, keď dostal pol litra špiritusu. Ja som tiež raz bol pozvaný na guláš a ešte som ani nemal celkom 24 rokov. Ale mal som protekciu!

Jedného dňa prišiel ku mne môj principál a vravel: „Oni, pán Enšpenger, pôjdu zajtra s nami voliť. Musíme ísť všetci, kto len nohy má, a kto nemá, toho tam dáme zaniesť; lebo naši nepriatelia tiež chcú postaviť kandidáta. My však chceme, aby zvíťazil náš slávny kandidát, pán barón Tulipánszky. A oni patria medzi nás, pán Enšpenger!“

To ma preveľmi tešilo. Prvý raz „pán“ Enšpenger! Stal som sa naraz pánom a bol som pozvaný na voľbu. Nemohol som teda môjmu milému predstavenému odoprieť a vravel som len:

„Ale, prosím, ja ešte nemám 24 rokov.“

„To nič nerobí, ja som im už všetko vykonal.“

„A ani nijaký majetok nemám.“

„Už je všetko v poriadku. Nech sa neboja nič, zajtra dostanú guláš a vína, koľko len vypijú.“

Na druhý deň sme mašírovali cez mesto so zástavou, my páni napred a vzadu sedľač a niektorí robotníci pod dozorom richtárov a fabrických pomykačov. Na námestí stála kompánia pešiakov s nabitými flintami, a tak sme sa nemuseli báť, že nám dakto hlavy prebije. Všade stálo mnoho ľudu, ale nik nám neprivolával éljen, len nahnevané tváre bolo možno pozorovať. Ale čo! to boli len takí hladoši, čo nemali právo voliť alebo nepriatelia, čo chceli národniara vyvoliť, ale keď nás uvideli, stratili guráž.

Keďže protivná strana sa k voľbe nedostavila, nebolo ani nám treba osobitne každému voliť a tak sme volili všetci naraz, jednohlasne ako luteráni, keď sa spovedajú. Zavolali sme pred mestským domom ako z jedného ohromného hrdla: „Éljen Tulipánszky“ a náš zástupca bol zasa nanovo vyvolený. Objavil sa hneď na balkóne mestského domu a povedal krásnu reč; ďakoval za našu dôveru a lásku a sľúbil, že sa bude otcovsky o nás starať. Teraz však chytro do krčmy! Sedliaci už sedeli vo všetkých krčmách okolo stolov; ani nedočkali až do konca krátkej reči. Na šťastie bolo pre nás pánov už rezervované v extracimre u Zlatého anjela. A tu som mal šťastie sedieť medzi pánom Sztrapacskom a Makovníkom. Sú to muži, akých sa málo nájde, čisté charaktery, ktoré milujú vlasť a blahobyt nadovšetko.

Pán Postyányi nám dal každému kartičky na guláš a na víno. Vo veľkej izbe však bolo nabité sedliakmi i tam dvaja richtári rozdávali kartičky. Hej! bol to život! Strana práce bola tu v najväčšej práci. Veľké misy sa kládli na stôl a každý, kto len dočiahol, bral podľa chuti. Pri jednom stole však sedelo šesť voličov, ktorí prišli neskoro a nemali kartičky. Pán Postyányi tu už nebol. Bolo mi ľúto týchto dobrých štátnych občanov, lebo vyzerali veľmi hladní. My páni sme mali dosť. Môj principál nám zasa nanovo dal priniesť víno a vravel potichu: „Len pite, páni! Ja mám kartičiek dosť.“ Ťja, tam pri jeho stole sa šampanovalo!

Naraz sa strhol vo veľkej izbe ohromný krik, poháre lietali, facky mľaskali. Pre pánaboha, čo sa to robí? Nebolo možno hlavu vystrčiť von. Až o chvíľu, keď už najväčšia kucapaca povolila, vyšli sme von pozrieť. No, tu to vyzeralo! „Čo sa stalo, prosím vás?“ pýtam sa jedného občana. „Ale prosím ich, mladý pán, nech si len pomyslia, nás je pri tomto stole dvadsať, čo sa nám nič nedostalo. A títo nenažranci pchali do seba dvojnásobne a ešte sedia medzi nimi tamto tí dvaja chlapci, frizéri voľajakí, čo ani voličmi nie sú. Nuž môj sused Ondro, ten veľký chlap pri dverách, vidia ho? ten urobil krátky poriadok: Uchytil misu a tresol ju richtárovi na hlavu,“ vysvetľoval nám nahnevaný ujček.

„No a ešte ste kartičky nedostali?“ pýtam sa.

„Veru nie! Že vraj ten druhý richtár má ich pri sebe a ten zmizol. Bohdaj že ho čert vzal i s jeho kandidátom huncútskym!“

Pán Sztrapacska a pán Makovník sa potom v extracimre div nedopukali od smiechu. Bola to veselá voľba! My páni sme pili ešte celý týždeň, lebo pán Postyányi mal ešte plné vrecko kartičiek. Ale ten richtár, čo tak šikovne zmizol, bol predsa len huncút, ten predal na druhý deň všetky zvyšné kartičky za polovičnú cenu krčmárovi.

Teraz vraj chcú socialisti tajné hlasovacie právo. Akéže by to potom boli voľby? Blázon by bol, kto by groše reskíroval a naostatok s dlhým nosom odtiahol. Svet je čím ďalej planší. Už nikdy tak pekne nebude, ako bolo. Celý svet nás obdivoval, lebo naše voľby boli naozaj niečo špeciálne, boli chýrečné po celom svete ako unikum. Ale ešte žije Pišta báči; ten taký hrozný prevrat nepripustí. Každý poriadny krajan mi rozumie, čo chcem povedať a zato poviem len toľko: „Pozor, bratia, že by sa nám sem nedostala anarchia! Držme spolu, milujme sa! A keď naša firma Strana práce stratila ,glanc‘ ako liberáli, nerobí nič — dáme si zasa druhé meno. Akéže by sa vám napríklad páčilo: Strana ľudomilov, Strana dobrodincov ľudu, Strana ľudských práv atď.? Zato zostaneme tí istí, ako sme boli a ľud nám sadne zasa na lep.“